Základom k porozumeniu štvrtého príkazu je pochopenie slova „úcta“. Čo znamená niekoho si ctiť alebo mať v úcte?

Mať niekoho v úcte znamená rešpektovať ho, uznávať jeho autoritu, dôstojnosť a vážnosť. Rodičia vo vzťahu k svojim deťom dostali od Boha túto prirodzenú autoritu dobre, múdro a zodpovedne vychovávať svoje deti, odovzdať im dar kresťanskej viery a tak ich viesť cestou života.

Nemecký básnik Goethe raz povedal, že „dušou kresťanského náboženstva je úcta“. Teda úcta k Bohu, životu, všetkým ľuďom i samotnému Božiemu stvoreniu okolo nás.  

Vo štvrtom Božom prikázaní nám Boh prikazuje alebo nás skôr pozýva, aby sme mali v úcte predovšetkým svojich rodičov, ktorí nám s Božou spoluprácou dali život a vychovali nás vo viere. Oni sú po Bohu pre nás tou najväčšou prirodzenou autoritou. Preto ich máme milovať, byť im vďační, ctiť si ich a vážiť.

Každé dieťa je potomkom konkrétneho otca a konkrétnej matky. Nato, aby mohlo vyrastať v bezpečí a šťastí, potrebuje lásku a istotu rodiny, ktorá je základnou bunkou ľudskej spoločnosti.     

Štvrtý príkaz Desatora však zahŕňa viac než „len“: cti otca svojho i matku svoju. Čo všetko je v ňom obsiahnuté?

Okrem prejavenia úcty a lásky detí k svojim rodičom toto prikázanie zahŕňa aj iné výzvy lásky a úcty k našim blížnym. Týka sa ďalších medziľudských príbuzenských vzťahov. Toto prikázanie vyžaduje, aby sme preukazovali úctu, lásku a vďačnosť aj svojim starým rodičom, súrodencom, príbuzným, predkom a členom širšej rodiny.

Tiež sa vzťahuje na povinnosti žiakov a študentov voči svojim učiteľom či profesorom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, veriacich voči svojim duchovným autoritám, ako sú pápež, biskupi a kňazi, a nakoniec aj povinnosti občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.

Je toto prikázanie len jednosmerne zamerané alebo platí aj naopak, teda viaže aj nadriadených voči podriadeným?

Je dôležité pamätať na to, že toto prikázanie je obojsmerné, lebo zahŕňa a predpokladá aj povinnosti, prejav úcty a spravodlivosti rodičov voči svojim deťom, ďalej poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb.

Pre ešte lepšie pochopenie tohto príkazu je dobré poznať aj hriechy proti štvrtému prikázaniu. Ktoré sú to?

Proti štvrtému Božiemu prikázaniu sa človek prehrešuje, keď si svojich rodičov, ak na to nie sú oprávnené dôvody, dostatočne neváži, nemiluje ich, ba dokonca nimi až pohŕda. Alebo ak je dieťa k svojim rodičom drzé, arogantné, neposlušné, tvrdohlavo odvráva či nezmyselne rebeluje.

„Prikázanie sa vzťahuje aj na vzťahy študentov voči učiteľom, podriadených voči predstaveným, veriacich voči duchovným autoritám aj občanov voči vlasti a tým, ktorí ju spravujú.“ Zdieľať

Tiež je to podobné, ak je dieťa neposlušné vo vzťahu k starým rodičom či iným príbuzným alebo si ich dostatočne neváži. Alebo neposlúcha v škole svojich učiteľov, je drzé.

Takisto ak si občan dostatočne neváži svoje svetské autority, uráža ich a je voči nim arogantný a rebelský. Nemusí s nimi súhlasiť v niektorých názoroch či otázkach, ale základnú slušnosť a úctu by im mal prejaviť. Podobne ak sa zle správa veriaci voči svojim duchovným autoritám.

K tomu, či ide o ľahký alebo ťažký hriech, treba posúdiť samotné úmysly človeka a okolnosti v konkrétnej situácii.

Svätý Pavol v Liste Efezanom poukazuje na správanie otcov voči svojim deťom: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ Ak si rodičia chcú zachovať úctu svojich detí, ako by sa mali správať a čoho by sa nemali dopustiť?

Svätý Augustín povedal: „Život rodičov je knihou, ktorú si čítajú deti.“ A je to veľká a svätá pravda. Pre deti je najlepšie, keď vyrastajú v dobrej, harmonickej a kresťanskej rodine, kde vládne srdečná manželská láska a náklonnosť, vzájomná úcta, rešpekt a zodpovednosť.

Je tiež normálne a prirodzené, že aj tí najlepší a najideálnejší manželia sa občas pohádajú. Hádky manželov však negatívne vplývajú na psychiku detí. Preto je rozumné, aby sa rodičia, ak už k tomu musí dôjsť, nehádali pred deťmi.

Dôležité je aj to, aby si manželia nakoniec vždy všetko rozumne, pokojne a trpezlivo vysvetlili a poprosili o vzájomné odpustenie. Takto sa aj ich deti reálne učia ľudským i kresťanským hodnotám, ako je láska, trpezlivosť, odpustenie a milosrdenstvo.

Nezvládnuté manželské konflikty si väčšinou odnesú práve deti a môže ich to ťažiť aj niekoľko rokov. Ako si majú deti začať vážiť svojich rodičov, v ktorých nevideli dobrý príklad a dobrý vzor?

Je smutné, keď si manželia a zároveň rodičia nedokážu dostatočne uvedomiť, ako negatívne vplýva na psychiku dieťaťa to, že sa hádajú, že sú voči sebe neláskaví, ba až arogantní či pohŕdaví. Ich deti to len smutne pozorujú a sú bezmocné, nemôžu do toho nijako zasiahnuť. Sú citovo vyprahnuté a sklamané. Hádky rodičov, ktoré sa často v dnešnej dobe končia rozvodom, negatívne poznačia ich deti na celý život.

„Ctiť si a vážiť si svojich rodičov, i napriek ich nezvládnutým manželským konfliktom, je aktom uváženého rozhodnutia v duchu kresťanskej lásky.“ Zdieľať

Deti si až v dospelosti môžu reálne zhodnotiť celú situáciu a uvedomiť si, že aj rodičia mali svoje slabosti, nedokonalosti a hriechy, ktoré vtedy akosi nedokázali prekonať. Je to vždy aktuálna výzva na odpustenie svojim rodičom, že nedali dobrý príklad a vzor ľudskej i kresťanskej výchovy.

Ctiť si a vážiť si svojich rodičov, i napriek ich nezvládnutým manželským konfliktom, je aktom uváženého rozhodnutia v duchu kresťanskej lásky. Človek si môže vtedy povedať, že aj zlý príklad je príklad a on jednoducho taký nechce byť a ani nebude.

Dieťa si svojich rodičov nevyberá. Niektorí rodičia z rôznych dôvodov svoje dieťa nechcú, podstúpia potrat alebo je dieťa umiestnené do detského domova. Ako sa tieto deti raz dopracujú k odpusteniu a následnej úcte voči svojim rodičom?

Svätá Matka Tereza z Kalkaty povedala: „Tuberkulóza a rakovina nie sú najhoršími chorobami. Oveľa horšou chorobou je byť nechcený a nemilovaný.“

Poznáme prípady nechcených detí. Rodičia ich odmietajú, nemilujú, nevedia sa o ne dostatočne postarať, spôsobujú im nejakú fyzickú či psychickú ujmu. Vtedy musia byť deti dané do detských domovov či iných sociálnych zariadení pre mladistvých. Je to vždy psychická trauma.

Neskoršie, keď dieťa odíde z detského domova, čelí výzve prijať svoj život taký, aký je, a postupne sa zmieriť možno aj so svojimi rodičmi. Ak dozreje čas, aj im odpustiť. Ak je niekto natoľko duševne silný, môže sa s nimi osobne stretnúť a porozprávať. Každý prípad i okolnosti príbehu sú individuálne a vyžadujú individuálny prístup.

Niektoré deti zas čelia domácemu násiliu. Pápež František v katechéze o štvrtom prikázaní povedal: „Aj keď nie všetci rodičia sú dobrí a nie všetky detstvá sú pokojné, všetci synovia a dcéry môžu byť šťastní, pretože dosiahnutie plného a šťastného života závisí od správneho uznania toho, kto nás priviedol na svet.“ Ako by ste túto pápežovu vetu vysvetlili deťom, ktoré si prešli domácim násilím?

Je to naozaj náročné, sú to ťažké situácie. Asi by som poukázal na to, že nie každé dieťa má šťastie na dobrých rodičov. Nechcel by som ospravedlňovať ich rodičov, ale aj oni majú svoje chyby, hriechy a nedostatky. Mnohé situácie pri výchove ľudsky nezvládli a je naozaj poľutovaniahodné, že deti majú preto zlé zážitky zo svojho detstva.

Minulosť už nezmeníme, len sa z nej môžeme poučiť. Možno aj rodičia sa z nej už poučili a dnes veľmi ľutujú, že neboli k svojim deťom dosť dobrí, ba dokonca že boli výslovne zlí. I napriek všetkému je určite dôležité poukázať na Božiu lásku, Boh miluje všetky deti.

A Boh aj pozýva k odpusteniu. K postupnému odpusteniu vín, ak ich rodičia úprimne ľutujú. Tak je možné oslobodiť sa od nenávisti, smútku i bolesti a nadobudnúť pravý Boží pokoj, šťastie i uzdravenie vo svojom živote.

Ako má dieťa v prípade brutality domáceho násilia v akejkoľvek podobe zachovať nielen úctu, ale i príkaz lásky voči rodičom? Dá sa vôbec láska voči takýmto rodičom prikázať?

Ak dieťa prežilo traumatické detstvo pre nesprávnu a nezrelú rodičovskú výchovu a ak dokonca zažívalo nejakú fyzickú či psychickú ujmu v dôsledku domáceho násilia medzi rodičmi, automaticky je tým na celý život psychicky poznačené.

Je logické, že dieťa bude ťažko prejavovať úctu i lásku svojim rodičom, na ktorých má negatívne spomienky i zážitky. Láska sa nedá prikázať, tobôž nie k takým rodičom.

Človek, ktorý zažil v detstve traumu z domáceho násilia, potrebuje často aj psychoterapeutickú starostlivosť a duchovné sprevádzanie, aby sa z tej traumy postupne dostal a vnútorne uzdravil. Je to postupný, pomalý proces vnútorného oslobodenia a uzdravenia.

Niektorí otcovia žiarlia na svojich synov, matky na svoje dcéry. Ako sa majú deti vymaniť z negatívneho vplyvu svojich rodičov, obrniť sa voči ich prehnanej kritike a zároveň si zachovať voči nim úctu?

Len nezrelí rodičia nezdravo žiarlia na úspechy svojich detí a na to, že sa im darí. Rodičia by sa mali, naopak, úprimne a srdečne radovať, keď sa ich deťom darí, keď sú v živote šťastní, nájdu si svoje životné povolanie, partnera a založia si svoju vlastnú rodinu.

Rodičia nemajú byť súpermi svojich detí. Naopak, majú byť ich milujúci podporovatelia a byť tu vždy pre nich.

Rodičovská nezdravá kritika, prehnaný pesimizmus, zbytočné deptanie a negácia úspechov vlastných detí sú narcistickým a egoistickým prejavom ich charakteru. Deti pre to často trpia. Veľmi sa skúša odolnosť ich psychiky a negatívne sa formuje ich charakter i sebavedomie.

Čítajte tiež

Spoveď dcéry Hrali sme dokonalú rodinu. Až kým nás nezradila realita a všetko sa neprevalilo

Iva Mrvová

Láska je vraj tam, kde sme doma. Ale čo ak je domov miestom, kam sa človek vracia s čudným pocitom, ktorý si roky nevie vysvetliť?

Deti by sa mali v takom prípade zdôveriť svojim starým rodičom, učiteľom či blízkym príbuzným, aby tí dohovorili ich rodičom. Môžu však siahnuť aj po odbornej pomoci u školských psychológov alebo po duchovnej pomoci u kňaza či zasvätenej osoby, ktorým dôverujú.    

Čo by mali deti od rodičov tolerovať a čo nie? Kedy s nimi nemôžu súhlasiť za žiadnych okolností, ale pritom stále zachovávať patričnú úctu?

Ideálne je, keď sa deti už odmalička učia vzájomnej úcte, obetavej a bezhraničnej láske práve cez pozitívny príklad svojich rodičov. Na druhej strane však majú vnímať realitu života, že aj v ich rodine vznikajú rôzne manželské, rodičovské či rodinné konflikty.

Často sú aj deti dôvodmi rodinných konfliktov, keď sa zle správajú alebo rodičia ich ambivalentne, nerovnako a nejednotne vychovávajú. A ani hodnotové spory v rodinách nie sú zriedkavé.

„Rodičovská nezdravá kritika, prehnaný pesimizmus, zbytočné deptanie a negácia úspechov vlastných detí sú narcistickým prejavom ich charakteru.“ Zdieľať

Deti od svojich rodičov môžu tolerovať rozdielnosť ich pováh, názorov či koníčkov. Môžu pretrpieť aj ich občasné hádky či výmeny názorov.

Nemôžu však akceptovať fyzické či psychické násilie, nedostatok rodičovskej lásky, záujmu a starostlivosti. Dokonca ak by rodič navádzal v morálnej oblasti svoje dieťa na hriech, nemá s ním za žiadnych okolností súhlasiť.

Základnú úctu a slušnosť voči rodičom by si však malo zachovať.   

Ak má dieťa s takýmito negatívnymi skúsenosťami a zážitkami od svojich rodičov prejavovať úctu a lásku aj voči druhým, odkiaľ ju má čerpať?

Ak dieťa vo svojej rodine nezažilo dostatočnú rodičovskú lásku, automaticky jej má nedostatok. Takému dieťaťu hrozí uzavretie sa do seba a akési vnútorné zablokovanie v medziľudských vzťahoch.

V takýchto situáciách je dôležitá aj pomoc širšej rodiny, školy, učiteľov, spolužiakov, kamarátov či farského spoločenstva, odkiaľ dieťa môže zakúsiť i načerpať lásku. Pravým zdrojom lásky pre veriacich je viera v Boha, živé evanjelium a prijímanie sviatostí, predovšetkým Eucharistie.

Povedať „áno“ životu i Bohu – to by mohol byť návod na šťastný život dieťaťa, a to aj napriek rôznym životným sklamaniam vo vlastnej rodine zo strany rodičov. Kiežby všetci rodičia pochopili myšlienku Gilberta Keitha Chestertona: „Blaženosť detí spočíva v tom, že v každom z nich sa napĺňa nové stvorenie a že každé z nich je novou výzvou vesmíru.“   

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš