Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Teologické fórum Svet kresťanstva
20. júl 2022

Teológia dejín

Každá doba má svoje krízy

Každá generácia opakuje mýtus, že kedysi bolo dobre a všetci boli šťastní. Reč je o zlatom veku.

Každá doba má svoje krízy

Mozaika Civitas Dei v katedrále v Aachene. Zdroj: Wikipedia

Čo znamená „dobre“ a „všetci boli šťastní“, si každá generácia zvykne vysvetľovať po svojom.

V starovekých mýtoch sa vo všeobecnosti opakovali tri veci: ľudia zomierali v spánku, neboli chorí a nemuseli pracovať. Samozrejme, existovali aj ďalšie verzie, ale žiaden zo starovekých autorov sa neodvážil napísať, že neplatili dane. Variácie mohli byť rôzne a tiež na ne vplývalo náboženstvo. Svoje príbehy mali Sumeri, Babylončania, Egypťania či Gréci.   

Mýtus o zlatom veku spočíva v predstave, že kým dnes je život ťažký, zložitý, končí sa bolestne a svet sa zmieta vo vojne, v minulosti to tak nebolo.

Zlato a železo

Prvý známy mýtus o zlatom veku napísal Hesiodos v 8. storočí pred Kristom. Jeho rozprávanie vychádzalo z predstavy, že ľudstvo prechádza piatimi obdobiami. Po zlatom veku nasleduje strieborný, potom bronzový, doba hrdinov (takmer zlatý vek), ale potom sa vo svojom rozprávaní vrátil ku kovom a napísal, že posledné obdobie je železné. Nikoho nezaujímal strieborný vek. Najpríťažlivejšie boli a sú protiklady: zlato a železo. Vzdialená šťastná minulosť a naša nešťastná prítomnosť.

Podľa Hesioda sa človek v minulosti nemusel namáhať. Teraz však znáša krivdy a krivda je nespravodlivosť. Popravde, najviac sa venoval téme spravodlivosti a nespravodlivosti. Prečo nedokážeme žiť spravodlivo? Pretože nie sme ako tí pred nami. Žijeme v železnom veku. „Nerešpektujú sa prísahy ani človek spravodlivý a dobrý, ale násilný a zlý. Spravodlivosť spočíva v násilí, svedomie neexistuje. Zlý uráža dobrého, hovorí zákerne a krivo prisahá.“ Takto to vyzerá medzi nami. Spravodlivosť je právo silnejšieho a svedomie bolo záležitosťou minulosti.

Na čo slúžia tieto mýty a ako sa prispôsobujú? Horácius a Vergílius takmer v rovnakom čase po vražde Júlia Caesara, v období druhého triumvirátu a občianskej vojny, vytvorili básnické zbierky. Horácius napísal, že treba nasadnúť na loď a preplaviť sa na Šťastné ostrovy, čo bola forma zlatého veku. Človek musí utiecť z mesta, kde nič nefunguje, je v ňom neporiadok a je nebezpečné.

Inzercia

Naopak, Vergílius vo štvrtej ekloge Bukoliky napísal, že „novonarodené dieťa prinesie pokoj“ a „nastane zlatý vek“. Stredovekí komentátori považovali Vergília za predchodcu kresťanstva. Pochopiteľne, pre kresťanstvo zlom nastal príchodom Krista na svet. Na rozdiel od Horácia, ktorý radil opustiť Rím, Vergílius napísal, že treba v ňom ostať, pretože zlatý vek bude vyzerať presne tak, ako ho opísal Hesiodos. „Zem vydá svoje plody bez práce, nebudú hady ani jedovaté rastliny a stáda sa nebudú báť veľkých levov.“ Bude?

Pre Grékov bol zlatý vek minulosťou, pre Vergília príde. To najlepšie nás ešte len čaká. Budúcnosť je dôležitejšia než minulosť. Zlatá éra môže prísť. Vergílius napísal, áno, prichádza, ale obsahuje pozostatky predchádzajúcej doby, keď ľudia bojovali jeden proti druhému. I v novom veku budú robiť typické veci minulosti, ktoré sa v zlatých časoch nerobia. Zjednodušuje a hovorí: „Ľudia sa nemenia“. Nastupuje nová éra – železný vek.

Mesto pozemské a nebeské

Čas v židovsko-kresťanskom vnímaní je lineárny, neopakuje sa ani sa nevracia. Svätý Augustín prišiel s revolučnou filozofiou dejín. Čas ide po priamke. Odmietol cyklické vnímanie času a v istom zmysle predstavil koncept evolúcie a napredovania. Tvrdil, že síce existovali užitočné a dobré filozofie, ktoré poznačili naše myslenie, ale podľa kresťanov sa čas neopakuje donekonečna. Dejiny sa neopakujú, skôr sa na seba iba niektoré udalosti podobajú.

Čas sa začal v momente, keď Stvoriteľ stvoril svet, pokračuje, ale nič sa neopakuje, ako sa nikdy nezopakuje narodenie Ježiša, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie, a bude mať koniec, keď Ježiš príde vo svojej sláve a nastane posledný súd. Augustín o tom písal v čase, keď sa Rímska ríša zmietala v obrovskej kríze a stála na pokraji zrútenia.

Ako odpoveď na dianie vo svete napísal dielo Boží štát o dvoch typoch miest: pozemskom, ktoré je obeťou pýchy, predsudkov a ľudských ambícií, teda sídlom hriechu a môže zaniknúť, a nebeskom, kde ľudia majú pred očami lásku k Bohu, k sebe navzájom a žijú podľa evanjelia. Obe existujú jedno vedľa druhého. Každá doba má pozemské mesto poznačené nejakými neresťami, ale aj nebeské, ktoré hoci sa rozprestiera v tieni, predsa je. Ľudia žijú v dvojitom prostredí. Pšenica a kúkoľ musia rásť spolu do žatvy.

Čo sa stane so svetom, záleží na tom, čo s ním urobíme. Čas nie je cyklický. Dejiny necúvajú. Zlepšovanie a dobro závisí od našich rozhodnutí. To, že rozpory, konflikty, vojny boli a sú, neznamená, že budú. Budúcnosť tvoríme my.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.