Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Východné cirkvi Svet kresťanstva
21. september 2022

Prvé mesiace samostatnosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi

Aj po odpútaní sa od Moskvy ostáva „ukrajinská cirkevná otázka“ otvorená

Štyri mesiace po zlomovom koncile hľadá Ukrajinská pravoslávna cirkev nový modus vivendi.

Aj po odpútaní sa od Moskvy ostáva „ukrajinská cirkevná otázka“ otvorená

Ilustračné foto: TASR/AP

Pred štyrmi mesiacmi sa konal v Kyjeve koncil Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (UPC), ktorý vykonal podstatné zmeny v jej štatúte. Tento koncil sa už stal historickou udalosťou. Aby sme však správne pochopili logiku rozhodnutí učinených koncilom, treba stručne opísať, čo sa stalo s UPC od začiatku rozsiahleho útoku ruskej armády na Ukrajinu.

Dvadsiateho štvrtého februára 2022 sa začala vojna, ktorá už stála desaťtisíce ľudských životov, Ukrajine priniesla devastáciu a vyvolala vycestovanie miliónov jej občanov. Tieto hrozné udalosti sa nutne museli odraziť na náboženskom živote Ukrajiny.

Začiatkom roka 2022 existovali na Ukrajine dve veľké pravoslávne cirkevné spoločenstvá: UPC, ktorá od roku 1990 mala status samosprávnej cirkvi so širokou autonómiou v rámci Moskovského patriarchátu, a Pravoslávna cirkev Ukrajiny (PCU), ktorá vznikla v roku 2018 najmä z cirkevných obcí, ktoré sa spočiatku nachádzali v cirkevných schizmách, a v roku 2019 dostala tomos o autokefálii od konštantínopolského patriarchu Bartolomeja.

Vzťahy medzi UPC a PCU boli (a sú) veľmi ťažké. Predovšetkým UPC neuznáva legitimitu hierarchov PCU a kritizuje patriarchu Bartolomeja za udelenie autokefálie biskupom, ktorých vysviacky sa konali v cirkevnej schizme. A okrem toho, od roku 2018 došlo k početným prípadom nezákonného prevzatia chrámov a cirkevných obcí UPC a ich následného začlenenia do PCU.

PCU sa považuje za jedinú legitímnu pravoslávnu cirkev na Ukrajine a vznáša nárok na všetky cirkevné obce UPC. Popiera násilné prisvojovanie chrámov UPC, pričom takéto prípady interpretuje ako „dobrovoľné prestupy“. Dodnes neexistuje oficiálny dialóg medzi UPC a PCU.

Po vypuknutí vojny sa UPC ocitla v skutočne ťažkej pozícii. Hoci jej vnútorný život bol už dlhé roky úplne nezávislý, v ukrajinskej spoločnosti sa na ňu pozeralo – často pod vplyvom médií – ako na „moskovskú cirkev“, pričom ju obviňovali z tajných väzieb na ruský štát a z konania proti ukrajinským záujmom.

Už v prvý deň vojny však hlava UPC, metropolita Onufrij (Berezovskij) zverejnil najskôr písomné vyhlásenie pre veriacich a potom nahral videoprejav. Jednoznačne odsúdil vojnu, pričom ruský útok na Ukrajinu označil za „Kainov hriech“ (t. j. za bratovraždu) a vyzval ruské vedenie, aby okamžite zastavilo nepriateľské akcie a hľadalo diplomatické riešenia pre existujúce problémy. Hlava UPC jednoznačne odsúdila ruskú agresiu. Pre mnohých Onufrijových odporcov to bolo úplným prekvapením.

Dôležité je aj to, že UPC sa neobmedzila na verbálne vyhlásenia. Od prvých dní vojny kňazi a biskupi UPC organizujú rozsiahlu pomoc pre utečencov, vysídlené osoby a ľudí, ktorí sa ocitli v oblasti bojov. Podľa oficiálnych informácií bolo v chrámoch a monastieroch UPC počas prvých troch mesiacov vojny ubytovaných viac ako 13 000 vysídlených osôb. Každý deň dostáva niekoľko tisíc ľudí jedlo a inú humanitárnu pomoc od dobrovoľníkov UPC.

Čo sa týka vnútorného života UPC počas vojnového obdobia, dá sa povedať, že sa začali vážne diskusie o osude UPC. Už v prvých dňoch vojny začali kňazi UPC (najmä v západných eparchiách) odmietať spomínať patriarchu Kirilla na bohoslužbách.

Na tomto mieste treba objasniť, že je čisto ruskou tradíciou spomínať meno patriarchu počas liturgie v každom farskom chráme. Z cirkevnoprávneho hľadiska musí kňaz na liturgii spomínať svojho príslušného biskupa. Biskup je povinný spomínať svojho metropolitu (hlavu metropólie, do ktorej patrí) a metropolita musí spomínať patriarchu. Taká je prax vo väčšine miestnych pravoslávnych cirkví. Preto odmietanie duchovných cirkevných obcí spomínať patriarchu na liturgii v žiadnom prípade neznamenalo vstup do cirkevnej schizmy.

Cirkev a vláda po vypuknutí vojny

Doslova v prvých dňoch vojny začali miestne úrady na Ukrajine zakazovať aktivity cirkevných obcí UPC. Mestská rada Horodoku vo Ľvovskej oblasti prijala takéto rozhodnutie už 28. februára. Neskôr boli prijaté podobné rozhodnutia v ďalších regiónoch Ukrajiny (napr. v meste Konotop v Sumskej oblasti a v meste Brovary v Kyjevskej oblasti).

V mnohých regiónoch miestne úrady síce neprijali takéto rozhodnutia, no vyvíjali neformálny tlak na kňazov a požadovali od nich, aby vystúpili z UPC. Koncom marca boli Verchovnej rade, ukrajinskému parlamentu, predložené dva návrhy zákonov, ktoré predpokladali úplný zákaz činnosti UPC.

Hoci rozhodnutia miestnych samospráv boli v rozpore s platnými právnymi predpismi a návrhy zákonov predložené Verchovnej rade nemali nijaké vyhliadky na úspech, to všetko citeľne ovplyvnilo verejnú mienku.

Pod tlakom miestnych úradov niektoré cirkevné obce UPC prestúpili do PCU. Samozrejme, že sa vyskytli aj prípady, v ktorých cirkevné obce úplne dobrovoľne vystúpili z UPC. Predsa len značná časť „prestupov“ nebola výsledkom slobodnej vôle cirkevnej obce, ale skutočne predstavovala ich prisvojenie zo strany PCU.

Čo sa týka centrálnych orgánov (najmä kancelárie prezidenta Ukrajiny), tie oficiálne nepodporili rozhodnutia miestnych úradov proti UPC. Ústredná moc zároveň nijako nebránila týmto rozhodnutiam. Je jasné, že toto všetko zhoršilo vzťahy UPC tak so štátnymi orgánmi, ako aj s PCU.

Od zhromaždenia ku koncilu

V tejto mimoriadne zložitej situácii sa UPC rozhodla zrealizovať zhromaždenie biskupov, kňazov, mníchov a mníšok, ako aj laikov v Kyjeve. Dvanásteho mája 2022 Posvätný synod UPC prijal rozhodnutie zvolať toto zhromaždenie. V tom čase sa zdalo, že prípravy naň by si mohli vyžiadať nejaký čas. V krajine totiž vládol výnimočný stav. Metropolita Onufrij sa však postaral o to, aby prípravy prebehli čo najrýchlejšie, a stretnutie sa uskutočnilo už 27. mája v Monastieri Panteleimon v kyjevskej mestskej časti Feofanija.

Jedným z hlavných problémov pri príprave bolo, ako by sa mohli zúčastniť zástupcovia eparchií na okupovaných územiach (v tom čase bolo takýchto eparchiálnych centier takmer 15). Vyriešilo sa to digitálnou účasťou delegátov z týchto regiónov. A tak sa 27. mája na tomto stretnutí zúčastnili (osobne alebo online) biskupi, kňazi, mnísi a laici zo všetkých eparchií UPC. V prípravnom štádiu sa v mnohých eparchiách konali zhromaždenia duchovných a laikov. Výsledky týchto hlasovaní boli predložené metropolitovi Onufrijovi.

Zhromaždenie začalo svoju prácu ráno 27. mája v monastieri. Dosiahlo potrebné kvórum, aby mohlo byť považované za koncil UPC. Avšak podľa štatútu UPC rozhodnutie zvolať koncil musí prijať biskupské zhromaždenie UPC. Preto už napoludnie boli ukončené práce zhromaždenia. Potom sa konalo vo Feofaniji biskupské zhromaždenie, ktoré podporilo myšlienku zrealizovať koncil UPC za účasti duchovenstva, mníchov a laikov. Biskupské zhromaždenie schválilo aj program pre tento veľký koncil. Najdôležitejším bodom programu bola zmena stanov UPC.

Popoludní sa delegáti zišli opäť, no už nie ako zhromaždenie, ale ako koncil UPC. Tento koncil urobil významné zmeny v stanovách a prijal aj rezolúciu, v ktorej koncil vyhlásil podstatné zmeny v statuse UPC. Rozhodnutím koncilu boli zo štatútu odstránené všetky ustanovenia, ktoré stanovovali závislosť UPC od Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC).

Inzercia


Zničený pravoslávny chrám v Doneckej oblasti. Foto: TASR/AP

Konkrétne boli odstránené ustanovenia, že UPC je prepojená s ostatnými miestnymi cirkvami prostredníctvom RPC, že UPC je samosprávnou cirkvou v rámci RPC, že UPC vo svojom živote podlieha rozhodnutiam miestnych koncilov (pomestnyj sobor) a biskupských zhromaždení RPC, že zvolená hlava UPC potrebuje požehnanie moskovského patriarchu, že meno moskovského patriarchu sa musí spomínať vo všetkých chrámoch UPC a že kyjevský metropolita je stálym členom Posvätného synodu RPC.

V rezolúcii sa tiež uvádza, že koncil prijal „verdikt o obnovení svätenia myra v Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi“ a rozhodol o aktivovaní misie UPC v zahraničí.

Tým koncil z 27. mája urobil vážny krok k úplnej kánonickej nezávislosti UPC. Zároveň sa ani v rezolúcii, ani v aktualizovanom znení štatútu nepoužíva slovo „autokefália“. To znamená, že na koncile nebola vyhlásená autokefália. V každom prípade štatút UPC vo svojej súčasnej podobe neobsahuje nijaké ustanovenia o svojej kánonickej závislosti od iných miestnych cirkví.

Ale do štatútu nebolo zavedené ani nijaké ustanovenie charakteristické pre autokefálne cirkvi, ako napríklad povinnosť prímasa po svojom zvolení zaslať svoje irenické listy všetkým miestnym cirkvám. V štatúte sa nenachádza ani to, že hlava UPC musí počas svätej liturgie spomínať hlavy všetky miestnych cirkví podľa diptychov. Avšak metropolita Onufrij po koncile z 27. mája začal spomínať počas liturgie hlavy všetkých miestnych cirkví, s výnimkou tých, ktoré uznali autokefáliu PCU.

Diskusie po koncile

Rozhodnutia koncilu UPC z 27. mája vyvolali protirečivé hodnotenia. Ako sa dalo očakávať, z prostredia odporcov UPC zaznievajú obvinenia, že UPC len predstiera, že sa oddelila od Moskvy, ale v skutočnosti udržiava spojenie s patriarchátom. Nebudem dôkladne analyzovať tieto názory vyjadrené v tlači (najmä preto, lebo mnohé z nich boli neprofesionálne a nepodložené). Len upozorním na to, aká bola reakcia PCU na koncil.

Jej Posvätný synod vydal 31. mája oficiálne vyhlásenie k rozhodnutiam koncilu UPC. Vyhlásil, že „víta a podporuje všetky snahy o definitívne ukončenie vlády Moskovského patriarchátu nad cirkvou na Ukrajine“. Posvätný synod PCU navyše vyjadril aj svoju radosť z „principiálneho súhlasu“ UPC s dialógom s PCU. Pritom vyjadril poľutovanie nad tým, že koncil UPC ponechal prerušenie eucharistického spoločenstva s pravoslávnymi cirkvami Konštantínopolu, Alexandrie, Cypru a Grécka, ktoré uznali PCU.

Oveľa kritickejšie hodnotenia vyjadrili zástupcovia PCU v neoficiálnych komentároch. Napríklad hovorca Posvätného synodu PCU, arcibiskup Evstratij (Zorja) už 28. mája na svojej facebookovej stránke napísal, že rozhodnutia koncilu celkovo síce predstavujú pokrok, no podľa jeho názoru boli napísané tak, že „umožňujú, aby boli vykladané aj naopak“. Neskôr označil rozhodnutia koncilu dokonca za „dekoratívne zmeny“.

Čo sa týka konkrétnych výčitiek odporcov UPC po koncile, tá najdôležitejšia sa týka prvého paragrafu aktualizovaného štatútu UPC. V tomto paragrafe sa uvádza, že UPC je nezávislá a samosprávna, zodpovedajúc tomosu patriarchu Alexeja II. z roku 1990. Toto je jediná zmienka o moskovskom patriarchovi v novej úprave štatútu UPC.

Vo svojej kritike k tomuto bodu štatútu arcibiskup Evstratij napísal, že zmienka o tomose patriarchu Alexeja II. je „poukazom na príslušnosť náboženského spoločenstva UPC k RPC“. Ja sám som si musel viackrát vypočuť tento výklad prvého odseku nového štatútu od mnohých spolubesedníkov – tak od sympatizantov, ako aj jej odporcov UPC.

Áno, v tomose patriarchu Alexeja II., vystavenom v októbri 1990, sa skutočne hovorí, že UPC dostáva nezávislosť a autonómiu. A že sa vo svojom vnútornom živote musí prispôsobiť definícii biskupského zhromaždenia RPC z 25. až 27. októbra 1990. A v tejto definícii je predpísaný aj mechanizmus podriadenosti UPC Moskovskému patriarchátu. Avšak zmienka o tomose patriarchu Alexeja II. v prvom paragrafe štatútu slúži len na to, aby sa ukázalo, že existencia UPC v súčasnej epoche sa začala vystavením tohto dokumentu, keď bol rozpustený Ukrajinský exarchát a namiesto neho bola založená Ukrajinská pravoslávna cirkev. Ide teda o odkaz na historický štartovací bod novších dejín UPC. Pritom je zrejmé, že celý zvyšok textu nového štatútu svedčí o tom, že UPC sa považuje za úplne samostatnú cirkev.

Ešte jedna otázka, ktorá sa neustále kladie UPC, je úplne legitímna: Aký je teraz kánonický status našej cirkvi? Autokefália nebola vyhlásená. Ale v štatúte už nie je ani kánonické spojenie s RPC. Ako to treba chápať?

Musíme úprimne priznať, že je to ťažká otázka. A je nepravdepodobné, že by sa v dohľadnom čase definitívne vyriešila, najmä pokým bude trvať vojna. Pre mňa osobne je zrejmé, že „ukrajinská cirkevná otázka“ má už dávno taký rozsah, že sa dá vyriešiť len na všepravoslávnej úrovni. Pokus patriarchu Bartolomeja sám rozhodnúť o tejto otázke v podstate zlyhal, pretože táto otázka nielenže zostala nevyriešená, ale sa ešte viac zamotala.

Koncil UPC z 27. mája považujem za dôležitú deklaráciu pre budúcnosť. UPC upustila od takého nerozvážneho kroku, akým je jednostranné vyhlásenie autokefálie. To by určite bolo cestou nikam.

Dialóg s PCU

V rezolúcii koncilu sa vyjadruje aj postoj UPC k perspektívam vzťahov s PCU. Nie je žiadnym tajomstvom, že v rámci UPC existujú rôzne názory na možný formát týchto vzťahov. Svoj osobný postoj k možnému dialógu s PCU som už predstavil v samostatnej publikácii a nebudem ho tu podrobne opakovať. Čo sa týka rozhodnutí koncilu vo veci PCU, bez ohľadu na to, aké sú tvrdé, predsa len vyjadrujú nádej na budúci dialóg. Načrtnuté sú aj zásadné, doteraz neriešené problémy.

Žiaľ, miera napätia, ktorá dnes existuje vo vzťahoch medzi UPC a PCU, nedovoľuje začať úprimný a otvorený dialóg. A aj keby sa dokonca mal začať, treba pochopiť, že ak sa tento dialóg berie vážne, bude trvať roky, ak nie desaťročia. Chcel by som ešte raz zdôrazniť, že koncil UPC nezavrhol možnosť dialógu vo všeobecnosti, ale poukázal na skutočné problémy, ktoré stoja v ceste pokojnému dialógu.

Od koncilu UPC ubehli len štyri mesiace. To je krátky čas na plné zhodnotenie jeho výsledkov. Niektoré výsledky koncilu sú však už evidentné. Koncil predovšetkým odbúral napätie, ktoré sa nakopilo v prvých mesiacoch vojny v rámci UPC, ako aj vo vzťahu k štátu. Po koncile citeľne poklesol (aj keď neprestal úplne) tlak miestnych orgánov na UPC v mnohých regiónoch. A navyše, niektoré cirkevné obce, ktoré sa rozhodli vstúpiť do PCU pred 27. májom, sa rozhodli vrátiť do UPC.

Zmeny v štatúte UPC vyvolali širokú diskusiu o budúcnosti ukrajinského pravoslávia v jeho hraniciach i mimo nich. Teraz potrebujeme pokojnú a kvalifikovanú diskusiu o tejto otázke. V polemike, ktorá sa už začala, možno počuť rôzne hlasy. Osobne ma však teší skutočnosť, že vediem takýto rozhovor. Naša cirkev a naši ľudia sa neboja tejto diskusie. Sme pripravení diskutovať o nahromadených problémoch a s Božou pomocou hľadať riešenie ťažkej „ukrajinskej cirkevnej otázky“.

Pôvodne publikované na noek.info. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame

Ako budovať ženskú spiritualitu

Ukážka z knihy

Ako budovať ženskú spiritualitu

Kniha Velebím bola spočiatku odpoveďou na Exodus 90 – cenné a hodnotné mužské duchovné úsilie –, ktorý však pre ženy nie je vhodný. Velebím má iný cieľ: ide o hľadanie čnosti cez meditáciu o podstate ženskosti, pretože Boh nás všetkých pozýva k tomu, aby sme sa stali svätými.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.