Minizamyslenie Živí pre živých

Pri niektorých Ježišových slovách potrebujeme veľkú dávku citu pre metaforu a autorskú licenciu. Patria k nim aj tieto:

Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ (Lk 9, 57 – 62)

Myslieť si o niekom, kto sa dotýkal malomocných, nečistých a umierajúcich, že je necitlivý k ľudskému utrpeniu, je odvážne. Ježiš nie je odľud, ktorý by nedovolil svojim učeníkom poskytnúť ani elementárnu pomoc svojim zostarnutým rodičom.

Jeho slová sú mierené do úplne inej oblasti. Kresťania sa nemajú stať pohrebným spolkom starajúcim sa len o to, čo bude po smrti. Majú byť plní života a ponuky Božieho kráľovstva. Áno, toho kráľovstva, v ktorom sa každý bude cítiť prijatý, milovaný a ako brat a sestra.

Ak sa v ostatnom čase v súvislosti s cirkvou hovorí o zmene paradigmy, je to presne ono. Svet nie je len slzavým údolím, život nie je iba niečím, čo potrebujeme pretrpieť, a večný život sa nezačína až po smrti. Život je jeden obrovský božský dar, ktorý máme prežiť naplno. Inak sa naozaj staneme iba mŕtvymi, ktorí pochovávajú mŕtvych. Už počas života. (Jozef Husovský)