Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
01. október 2022

Biblista Peter Dubovský

Nevystačíme si s troma veršíkmi, ktoré nám vyhovujú. Biblia musí byť čítaná celá

Ľudstvo prežilo už aj horšie časy, no vždy tam bol prítomný Boží prst. A to je obrovská úľava, hovorí uznávaný biblista a jezuita.

Nevystačíme si s troma veršíkmi, ktoré nám vyhovujú. Biblia musí byť čítaná celá
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ľudstvo prežilo už aj horšie časy, no vždy tam bol prítomný Boží prst. A to je obrovská úľava, hovorí uznávaný biblista a jezuita.

V rozhovore sa dočítate:

- prečo biskup Korec otáľal s prijatím Petra Dubovského medzi jezuitov,
- ako Pius X. nasadil jezuitov proti dominikánom, ale dopadlo to úplne ináč,
- že vo Svätom písme nájdeme aj stopy tajných služieb,
- prečo je nepriateľstvo voči imigrantom v rozpore s biblickým posolstvom,
- ale aj to, či je malé Slovensko krajinou veľkých biblistov.

V 20. storočí sa narodili tri známe osobnosti s menom Peter Dubovský. Okrem vás to bol tajný biskup Peter Dubovský a futbalista Peter Dubovský. Je niečo, čo vás troch spája?

Futbalista Peter Dubovský je z nás určite najslávnejší, aj keď už, žiaľ, nie je medzi nami. O nejakých rodinných väzbách s ním však neviem.

S biskupom Petrom Dubovským, ktorý zomrel v roku 2008, však pochádzame z rovnakého regiónu a je teda možné, že máme nejaké dávnejšie spoločné korene. Ale bezprostredná pokrvná rodina sme neboli. No rehoľná áno, keďže som rovnako ako on jezuita.  

Mali ste možnosť stretať sa s ním aj osobne?

Áno, pamätám si na naše prvé stretnutie po páde komunistického režimu. Keď mi podával ruku, predstavil sa: „Peter Dubovský.“ Odpovedal som mu: „Aj ja som Peter Dubovský.“ On na to: „Som jezuita.“ A ja: „Aj ja som jezuita.“ „Ale ja som biskup,“ uzavrel so smiechom túto našu prekáračku.

V tom čase som bol ešte len čerstvým novicom, do Spoločnosti Ježišovej ma tajne prijali v októbri 1989, teda krátko pred novembrovými udalosťami. 

Ako ste sa dostali do rehole?

O duchovnom povolaní som v čase dospievania vôbec neuvažoval, preto som sa prihlásil na vysokoškolské štúdium biochémie. Tam si ma však Pán Boh našiel. Keď som oznámil nášmu kaplánovi, že uvažujem o kňazstve, vzal ma do kňazského seminára v Bratislave. Bolo to v prvej polovici 80. rokov.

Jeden z predstavených sa ma tam začal vypytovať, kto som, čo som, a tak zistil, že salezián Štefan Dubovský, ktorý po nástupe režimu emigroval do Austrálie, kde sa venoval pastorácii slovenských emigrantov, je mojím strýkom.

Ako na to reagoval?

Bez akýchkoľvek okolkov mi povedal, že s takýmto profilom ma do seminára neprijmú, iba že by som podpísal spoluprácu s ŠtB. 

To vám povedal hneď na prvom stretnutí?

Áno. Samozrejme, odmietol som to.

Ako to zobral kaplán, ktorý vás tam priviedol?

Poradil mi, že okrem diecéznych kňazov pôsobia na Slovensku aj tajní kňazi, najmä rehoľníci. Priznám sa, že dovtedy som to vôbec nevnímal. Opýtal som sa ho, kto sú to rehoľníci, a on mi to vo všetkej úprimnosti a jednoduchosti vysvetlil takto: „Máme tu saleziánov, františkánov a jezuitov. Saleziáni sa hrajú s deťmi, františkáni sú chudobní a jezuiti sú múdri.“ (Smiech.)

Voľba bola jasná...

Pomohlo mi, že na vysokej škole som v rámci tajných mládežníckych stretiek spoznal Emila Vániho, Milana Hromníka a ďalších, o ktorých som časom zistil, že sú to tajní jezuiti. Oni ma priviedli k biskupovi Korcovi, s ktorým som absolvoval prvý pohovor.

Dopadlo to dobre?

Ale kdeže. Po tomto pohovore akoby sa zľahla zem.

Prečo?

Až neskôr som sa dozvedel, že všetko to spôsobila moja odpoveď na otázku biskupa Korca týkajúca sa nášho farára. Povedal som, že mám s ním dobrý vzťah, miništrujem pri ňom a dobre sa mi s ním spolupracuje. Vôbec som netušil, že pán farár je vysokopostaveným agentom ŠtB. Biskup Korec to však prirodzene vedel, a preto nadobudol presvedčenie, že ma k nemu poslali samotní eštebáci. Tento kňaz napokon udal aj mňa.  

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

K jezuitom ste sa však aj tak nakoniec dostali. Čo ich presvedčilo?

Sviečková manifestácia, kde ma zatkli a chceli vyhodiť zo školy. Jezuiti si zrejme povedali, že eštebáci predsa svojich vlastných nezatýkajú. (Úsmev.)

Čo presne sa tam stalo?

Keď sme prichádzali na Hviezdoslavovo námestie, policajné autá už blokovali prístupové ulice. Tak sme si pred nimi zapálili sviečky a začali sa modliť ruženec. Bola to tak trochu mladícka provokácia. Samozrejme, hneď nás rozohnali a mňa zadržali a posadili do policajného antona. Začal ma tam vypočúvať jeden eštebák, z ktorého išlo strašné zlo. Vyhrážal sa mi nielen vyhodením zo školy, ale aj basou a odvlečením do Ruska.

Po chvíli však odišiel a nechal ma strážiť nejakým radovým žandárom. Ten bol celý nešťastný z toho, že tam musí byť, stiahli ho niekde od Trnavy, žaloval sa mi, že ešte aj doma má z toho celého zle, manželka mu pred odchodom do služby vynadala, že načo tam ide...

Dostal rozkaz, iné mu asi neostávalo...

Áno, ale vôbec sa netajil tým, že je tam nasilu a robí to proti svojej vôli. Aj som ho ľutoval a ospravedlnil sa mu, že tu kvôli mne musí sedieť. Po chvíli však začali do antona privádzať aj ďalších zadržaných, takže náš úprimný rozhovor sa skončil.

Čo sa dialo potom?

Zobrali nás k Dvom levom, kde sme všetci stáli pri stene s rukami nad hlavou. Zrazu ma niekto poklepal po pleci – bol to ten dobrý žandár. Nenápadne mi do ruky vložil papier, pozrel som sa naňho, bola to moja obžaloba. Rýchlo som ho pokrčil a prehltol.

To vážne?

Áno, veľmi mi to pomohlo, pretože žiadna ďalšia kópia mojej žaloby neexistovala. Keď policajti s prekvapením zistili, že na mňa nič nemajú, tak ma prepustili.

Po čase sa do môjho prípadu ešte raz obul ten arogantný eštebák a začal tlačiť na školu, aby ma vyhodili. Na univerzite sa ma však zastali s tým, že nebolo voči mne vznesené žiadne formálne obvinenie, a keďže som povyhrával nejaké väčšie súťaže, argumentovali aj dobrou reprezentáciou školy.        

Keby som niekedy raz ešte stretol toho žandára od Trnavy, veľmi rád by som sa mu poďakoval, že do toho všetkého zla sa pokúsil vniesť iskierku dobra.   

Toto sa stalo na jar 1988, ale do rehole vás prijali až na jeseň 1989. Čo ste robili medzitým?

Absolvoval som povinnú vojenčinu, počas ktorej som sa vnútorne utvrdil, že sa naozaj chcem stať jezuitom.

Kedy sa vaši blízki dozvedeli, že ste jezuitským novicom?

V tajnosti sa to držalo až do návštevy pápeža Jána Pavla II. v Československu v apríli 1990.

Prečo tak dlho?

Bola v tom istá opatrnosť vychádzajúca zo skúsenosti starších spolubratov s rokom 1948 a nasledujúcimi 50. rokmi. Bezprostredne po páde režimu vyšli z tajnosti najprv tí jezuiti, o ktorých ŠtB už aj tak vedela, že sú rehoľníkmi. V druhej vlne išli mladší kňazi, o ktorých eštebáci nevedeli, a napokon aj my novici.

Kde ste absolvovali základné teologické štúdiá?

Na Inštitúte svätého Alojza, terajšej Aloisiane, teda Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Po Novembri sa totiž rehole dohodli, že založia svoj vlastný teologický inštitút, keďže bratislavská bohoslovecká fakulta bola ešte personálne aj mentálne poznačená komunistickým režimom.

Po ukončení filozofických štúdií ma predstavení poslali študovať teológiu na Pápežskú Gregorovu univerzitu v Ríme, licenciát som si potom spravil na Pápežskom biblickom inštitúte a doktorát na Harvard Divinity School v Spojených štátoch.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V súčasnosti ste profesorom a vicerektorom spomenutého Pápežského biblického inštitútu v Ríme. Odkedy tam pôsobíte?

Od roku 2009. Predtým som vyučoval na Slovensku, kam som sa vrátil po skončení zahraničných štúdií.   

O Pápežskom biblickom inštitúte väčšina z nás vie asi len to, že je to azda najprestížnejšia biblická škola v katolíckom prostredí, akademicky je na úrovni Oxfordu, Harvardu či Heidelbergu. Skúsme si o ňom povedať viac.

Založil ho Pius X. na začiatku 20. storočia, keď sa v teologickom svete začalo šíriť kritické skúmanie Biblie. Hľadali sa odpovede na otázky, či Mojžiš skutočne napísal celý Pentateuch, teda Päť kníh Mojžišových, či Kniha proroka Izaiáša pochádza skutočne od jediného autora a podobne.

Dovtedy tieto otázky nezaznievali?

Ale áno, uvažoval nad tým už Origenes, do popredia sa dostali aj v 17. storočí, ale skutočný boom, a to najmä v protestantskom prostredí, nastal až koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Navrch mali najmä Nemci a Francúzi.

Boli to práve francúzski dominikáni okolo Marie-Josepha Lagrangea, ktorí v Jeruzaleme založili École Biblique et Archéologique Française. V okolí Mŕtveho mora začali robiť prvé vykopávky, napísali prvý kritický komentár ku knihe Genezis, až kým sa Lagrange nedostal na index zakázaných kníh.

Pius X. si v tom čase povedal, že proti dominikánom nasadí jezuitov, ale tí rýchlo pochopili, že to, čo robia bratia dominikáni, sú skvelé veci, len ich treba lepšie predať. (Smiech.)    

V súčasnosti má inštitút dve fakulty – biblických vied a orientálnych štúdií.

Inzercia

Čo zahŕňa práca vicerektora v takejto prestížnej inštitúcii?

Našťastie nemám na starosti veľa administratívy, na to máme šikovnejších kolegov. Ja osobne zodpovedám za výskumnú oblasť.

Kdesi na internete som sa dočítal, že je to práve vaša zásluha, že na Pápežskom biblickom inštitúte prednášajú už aj ženy. Boli ste v tomto priekopníkom?

Nestaval by som to takto čierno-bielo. Tým, že inštitút bol zverený jezuitom, je prirodzené, že tu prednášali a prednášajú najmä jezuiti. Problémom trochu bolo, že to boli primárne ľudia z nemecky, francúzsky a anglicky hovoriaceho sveta. A pomedzi to sem-tam nejaký Talian, Španiel či Východoeurópan. Teda takmer výhradne bieli rehoľníci zo západného sveta.

No keďže cirkevná demografia sa v poslednom období výrazne zmenila, ako dekan fakulty biblických vied som sa snažil náš profesorský zbor otvoriť. Podarilo sa to a medzi prednášajúcich pribudli jezuiti z Afriky a Indie.

A potom aj spomínané ženy?   

Musíme si uvedomiť, že prvé ženy študujúce teológiu na pápežských univerzitách sa objavili až niekedy v 70. rokoch, takže z tohto hľadiska je pochopiteľné, že aj ženy profesorky pribudli neskôr. V súčasnosti máme na inštitúte tri riadne profesorky.

Popri týchto akademických povinnostiach sa venujete aj skautingu a horolezectvu. Ako ste sa k tomu dostali?

Horolezectvu som sa začal venovať už počas vysokej školy, spolu s priateľmi z horolezeckého spolku James sme podnikli napríklad výpravu do Pamíru. Počas rehoľnej formácie som, samozrejme, musel tieto aktivity prerušiť, ale neskôr som sa k nim opäť vrátil. Každý rok zvyknem spolu s partiou niekam na jeden-dva týždne vyraziť.

Pred piatimi rokmi médiá informovali o vašej alpskej expedícii, počas ktorej ste spolu s ďalšími kňazmi mali vážnu nehodu počas výstupu na Mont Blanc. Bolo to to najhoršie, čo ste doteraz na horách zažili?

O tomto sa síce veľa hovorilo, ale zažil som aj horšie situácie. (Úsmev.)  

Kde ste boli naposledy?

Minulý rok sa nám podarilo zdolať šesťtisícový Mount McKinley na Aljaške a tento rok sedemtisícový Pik Lenina, Leninov štít v Pamíre.

Uzavriete na budúci rok túto postupku nejakou osemtisícovkou?

(Smiech.) Osemtisícovky sú už iné kafé. Uvidíme.

Tak prejdime ešte aspoň nakrátko ku skautingu.

Priviedol ma k nemu Cyril Vasiľ, s ktorým sme boli spolu v noviciáte, a som mu za to veľmi vďačný. Pokiaľ nemám neodkladné povinnosti, každý víkend „zavesím“ školu na klinec, vezmem batoh a idem s deckami na hory. Väčšina z nich pochádza z Bast’oggi, vykričanej rímskej periférie, vďaka čomu nestrácam kontakt s obyčajnou ľudskou realitou. Nehovoriac o tom, že po týždni venovanom prednáškam a výskumu si človek jednoducho potrebuje vyvetrať hlavu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dnes patríte medzi svetovú biblistickú špičku, ale pamätáte si ešte na svoj prvý kontakt s Bibliou?

Pravidelnejšie som ju začal čítať na vysokej škole. Ako biochemikovi, ktorý potrebuje mať všetko v hlave zorganizované, mi pripadala ako jeden veľký chaos. Boli tam krásne zamilované básne či žalmy, ktoré človeka vynášajú až k nebesiam, ale aj absolútne nudné state, akou je napríklad šiesta kapitola Prvej knihy kráľov, ktorá opisuje presné rozmery jeruzalemského chrámu, jeho štruktúru či jednotlivé prvky interiéru. Nájdete tam rozhnevaných prorokov, rozhádaných bratov, politické intrigy... jednoducho všetko.

V tom, čo sa mi spočiatku javilo ako chaos, som až neskôr spoznal nádheru, ktorá čitateľovi otvára bránu do rôznych svetov. Nielen do tých, v ktorých sa Biblia rodila, ale aj do tých dnešných. Postupne som nadobudol presvedčenie, že Boh musí byť naozaj veľký, keď dokáže byť za tým a nad tým všetkým.     

Môžeme teda v tejto knihe nájsť odpovede aj na súčasné otázky?

Vnútorná sila Biblie spočíva v tom, že nás dokáže osloviť v akomkoľvek životnom momente, v ktorom sa nachádzame. Potrebujeme však v prvom rade načúvať tomu, čo sa v nás deje, načúvať svojej duši a následne sa nechať viesť svetlom, ktoré na našu aktuálnu situáciu Biblia vrhá.

Niektorí veriaci si zvyknú otvárať Bibliu na náhodnom mieste s tým presvedčením, že Boh im tam dá odpoveď na ich problémy, pochybnosti či otázky. Je to správny spôsob?

Mnohí máme tú skúsenosť, že sa nám Boh dokáže prihovoriť úplne nečakaným spôsobom. Môže ním byť aj náhodný verš v Biblii. Bolo by však chybou čítať Bibliu iba týmto spôsobom a hľadať v nej odpovede na úplne všetky otázky, napríklad či si mám kúpiť modré alebo zelené nohavice. To by už bol extrém a zneužívanie Biblie. Nevystačím si s troma veršíkmi, ktoré mi vyhovujú, ale Biblia musí byť čítaná celá, v kontexte.

Vašou špecializáciou sú Knihy kráľov. Prečo ste si vybrali práve tieto starozákonné knihy?

Vďačím za to jednému zo svojich pedagógov na Harvarde, ktorý vydával kritické vydania asýrskych tabuliek objavených v Ninive, Chorsabade a Kalhume. Spoločne sme ich čítali na seminároch. Obsahovali aj detailné správy od informátorov, ktorí boli roztrúsení po celej Asýrskej ríši. Bolo to vlastne prvé impérium na svete, ktoré sa medzi rokmi 740 – 612 pred Kristom tiahlo od dnešného Afganistanu cez Irán až po Egypt.

Postavenie židovského národa v tejto ríši bolo aké?

Severné kráľovstvo nazývané Samária bolo dobyté a z Júdskeho kráľovstva sa stal vazal. Práve toto obdobie zachytávajú aj biblické Knihy kráľov.

Tých informátorov možno označiť za akúsi tajnú službu?

Viac-menej áno. Ak mal kráľovský dvor udržať takú obrovskú ríšu pohromade, musel mať čo najpodrobnejšie informácie zo všetkých provincií, aby mohol predchádzať vzburám a rebéliám. Každá provincia mala svoje hlavné mesto, kde sídlil gubernátor, ktorý ju riadil a zároveň cez svojich ľudí infiltrovaných v rôznych prostrediach systematicky zbieral najrôznejšie typy až neuveriteľne detailných informácií – kto, s kým, kedy, ako... Tieto správy gubernátor vyhodnocoval, zaznamenával a posúval ďalej na kráľovský dvor. Bol to neskutočne prepracovaný systém.  

Toto všetko ste vyčítali z tabuliek? 

Áno. Našiel som v nich napríklad aj informácie o jednom vazalovi pôsobiacom na území dnešného Iránu, ktorý poctivo platil tribúty a vystupoval veľmi proasýrsky. Na jeho území však operovalo príliš veľa lúpežníkov, ktorí prepadávali kráľovské konvoje. Informátori preto naňho zamerali svoju pozornosť a zistili, že lúpežníci majú kone a všetky potrebné informácie práve od tohto vazala. Jednoducho, hral na obe strany. Kráľ preto nariadil uniesť jeho syna, čím ho donútili podriadiť sa a prestať robiť problémy.

To znie ako scenár nejakého historického filmu...

Tieto informácie, samozrejme, nie sú zaznamenané ucelene, mnohé fragmenty nám chýbajú, ale dokážeme ich zrekonštruovať na základe iných známych historických kontextov a reálií.  

Nájdeme zmienky o asýrskom špiónskom systéme aj priamo v Knihách kráľov?

Áno, v Druhej knihe kráľov v 17. kapitole sa spomína izraelský kráľ Osé, proti ktorému tiahol asýrsky kráľ Salmanassar a Osé sa stal jeho vazalom, platil mu tribút. V nasledujúcich veršoch sa však už uvádza, že Salmanassar odhalil Osého spriahnutie sa s egyptským kráľom Suom. Ako to mohol asýrsky kráľ zistiť? Samozrejme, vďaka svojim informátorom. 

Alebo v nasledujúcich kapitolách sa spomína asýrsky kráľ Sennacherib, ktorý usporiadal výpravu proti ďalšiemu izraelskému kráľovi Ezechiášovi. Pri vyjednávaniach Sennacherib cez svojho posla sebavedomo vyhlasuje, čo všetko vie o svojom protivníkovi – koľko má vojakov, koľko koní... A opäť, odkiaľ tieto informácie získal? No predsa cez svojich informátorov. A podobne by sme mohli spomenúť ďalšie a ďalšie miesta.   

Uplynulý týždeň ste sa zúčastnili na biblickej konferencii v Košiciach, kde ste predniesli prednášku s názvom Eliáš v škole cudzinky, vdovy?. Prečo práve táto téma?

Vzťah k cudzincom, imigrantom je na Slovensku, ale aj v Európe a inde vo svete veľmi komplikovaný. Niektorí ľudia k nim majú ústretový prístup, ale o väčšine sa to povedať nedá. Rozdielnosť týchto postojov vidíme aj vnútri samotnej Katolíckej cirkvi.

Cudzinci nás dokážu pozitívne formovať a ataky na nich idú proti samotnému evanjeliu. Je to vážny odkaz, ktorý nemôžeme odložiť kdesi nabok. Zdieľať

V tomto kontexte je zaujímavý príbeh proroka Eliáša, ktorý približuje Prvá kniha kráľov v kapitolách 17 – 19. Môžeme v nich sledovať, ako sa z obyčajného muža postupne stáva prorok a mystik. A v týchto jeho vývojových štádiách zohrávajú kľúčovú rolu ženy – cudzinky. Najmä vdova zo Sarepty, ktorá bola v tom čase na najnižších priečkach spoločenského rebríčka: bola ženou, vdovou a navyše pochádzala zo sidonského mesta, na ktoré Židia pozerali cez prsty. 

Tento eliášovský cyklus reflektujú aj evanjeliá, Matúš v 15. kapitole píše o stretnutí Ježiša s Kanaánčankou, ktoré sa odohralo práve v okolí Týru a Sidonu. Teda na miestach stretnutia proroka Eliáša s vdovou. Kanaánčanka svojimi slovami o šteňatách, ktoré jedia odrobinky padajúce zo stola pánov, urobili na Ježiša taký dojem, že zvolal: „Žena, veľká je tvoja viera!“ Je to moment, keď sa Ježišova misia otvára od Židov k pohanom. 

Čo tým všetkým chcete povedať?

To, že cudzinci nás dokážu pozitívne formovať a ataky na nich idú proti samotnému evanjeliu. Je to vážny odkaz, ktorý nemôžeme odložiť kamsi nabok.

Zabrúsme na chvíľu aj do Nového zákona. V našom vydavateľstve Postoj Media v týchto dňoch po Lukášovom evanjeliu vychádza revidovaný preklad Jánovho evanjelia. Ako by ste v kocke priblížili osobnosť apoštola Jána a jeho evanjeliové posolstvo?

Keby ste mi túto otázku dali pred tridsiatimi rokmi, mal by som úplne jasné odpovede. Ján bol milovaným Ježišovým učeníkom, mal brata Jakuba, istý čas žil na Patmose, zomrel v Efeze a napísal posledné evanjelium, ktoré teologicky rozvíja synoptické evanjeliá.

Potom však prišli biblisti, ktorí zistili, že v Jánovom evanjeliu sa nachádzajú časti, ktoré sú neskoršími dodatkami. Napríklad známy príbeh o Ježišovi a cudzoložnici. Zistilo sa, že v tomto evanjeliu sa nachádzajú viaceré teologické prúdy. Už Irenej z Lyonu či Klement Alexandrijský pritom upozorňovali, že jeho autorom nebol len Ján, ale existovala celá jánovská škola. Je fascinujúce nachádzať a odhaľovať v biblických knihách tieto jednotlivé redakčné vrstvy. Ale najmä nechať sa oslovovať ich posolstvom.

Okrem revidovaných prekladov evanjelií v posledných rokoch u nás vychádzajú aj vynikajúce komentáre k jednotlivým biblickým knihám. Možno povedať, že malé Slovensko je krajinou veľkých biblistov?

Ide o to, ako sa na to pozrieme. Určite nedosahujeme úroveň najväčších biblických kultúr v rámci anglicky a nemecky hovoriaceho sveta a Izraela. Z tohto hľadiska sme kvapka v mori, ale ani tá nie je zanedbateľná. Projekty, ktoré sú v súčasnosti realizované na Slovensku, sú naozaj veľmi zaujímavé. Verím, že výsledkom práce tímu okolo profesora Róberta Lapka bude nový, moderný preklad biblických kníh, ktorý sa bude využívať aj počas liturgie.

Čo sa týka komentárov, momentálne pracujeme na Jánovi, kde sme pripravili technický preklad z gréčtiny, latinčiny a sýrčiny. A to v iných krajinách nenájdete.

Povzbudivé na tom je aj to, že na týchto projektoch nepracujú ľudia individuálne, ale v tíme, vďaka čomu každý jeden z nás rastie. To môže byť odkaz aj pre všetkých veriacich, že Bibliu treba čítať nielen individuálne, ale aj v spoločenstve.

Ak by sme mali náš rozhovor uzavrieť nejakým konkrétnym biblickým odkazom, ktorý sa vám zdá byť dnes obzvlášť aktuálny, čo by to bolo?

Moje obľúbené Knihy kráľov sa okrem iného pokúšajú dať odpoveď na otázku, kto je to dobrý panovník. Nájdeme v nich pozitívne kráľovské postavy, ako boli Joziáš či Ezechiáš, ale ani oni neboli úplne dokonalí a skôr či neskôr niekde padli. V ich príbehoch sa tak môžeme nájsť aj my sami – tiež padáme, ale dejiny idú ďalej, svet nestojí na našich pleciach.

A zďaleka ani nežijeme najhoršiu dobu, ako si to neraz nahovárame. Ľudstvo prežilo už aj horšie obdobia. No i keď to bolo naozaj zlé, vždy tam bol prítomný Boží prst. Aj dnes je to tak. A to je obrovská nádej a úľava.    

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.