Na úvod jedno priznanie. Dlho som zvažoval, či ním tento text vôbec začínať. Jedna časť čitateľov ma totiž môže obviniť z lacného pozérstva a druhá z nedostatočného katolicizmu. Prípadne aj-aj.

Napokon som však dospel k presvedčeniu, že bez tohto úvodu by hlavné posolstvo dostatočne nevyniklo.  

A teda – nie som veľkým mariánskym ctiteľom.

Nechodievam na mariánske púte. A vlastne na púte vôbec. Ako rodák z východu som síce navštívil Levoču, Litmanovú, Ľutinu aj Klokočov (Gaboltov mi v zozname stále chýba), ale ani raz to nebolo z čisto mariánskych dôvodov.

Nevyhľadávam ani mariánske pobožnosti, večeradlá a tobôž nie kadejaké mariánske posolstvá. Úplne si vystačím s tým, čo mi ponúka Sväté písmo a Tradícia. „Súkromné“ zjavenia – ani tie uznané cirkevnou autoritou – sa ma akosi nedotýkajú. Našťastie som v tomto krytý Katechizmom Katolíckej cirkvi (čl. 67).

Jediným výraznejším prejavom mojej mariánskej zbožnosti je ruženec. Ten sa modlím rád, aj keď menej často a menej sústredene, ako by som mal. Od uvažovania nad jednotlivými etapami Ježišovho (a Máriinho) života totiž pričasto odbieham k uvažovaniu nad sebou samým. Ale hádam aj to možno považovať za užitočné, aj keď nedokonalé ovocie tejto modlitby.

Keď som teda ako mariánsky minimalista v redakcii oznámil, že si beriem na niekoľko dní voľno, pretože som sa nechal partiou priateľov po prvýkrát zlákať do Medžugoria, neostalo len pri prekvapených pohľadoch. Poniektorí si neodpustili ani dobrosrdečné vtipkovanie na moju adresu.

Po návrate som v redakčnom rozpise tém našiel pri svojom mene zadanie: Ako som sa obrátil v Medžugorí. Humor kolegov stále neprechádzal. Povedal som si – dobre, tak ja vás teda prekvapím.  

40 rokov Medžugoria Nie je to len miesto, ale spôsob duchovného života

Radoslav Šaškovič

Nezáleží na tom, aký máme postoj k zjaveniam a posolstvám. Ak sa nimi inšpirujeme, nič nepokazíme.

Výstup na horu

Medžugorie v južnom cípe Bosny a Hercegoviny je začiatkom jesene obsypané predvolebnými bilbordmi, blížia sa voľby. Pre svoj komplikovaný systém sú politologickou chuťovkou. Aj keď s výbušným potenciálom.

Vo federatívnej republike zloženej z Federácie Bosna a Hercegovina, Republiky Srbskej a dištriktu Brčko aj 30 rokov po Daytonskej dohode, ktorá ukončila krvavú občiansku vojnu, cítiť silné etnické napätie. Neprehliadne ho ani turista či pútnik, ktorý tu zavíta len na niekoľko dní. Príklad – na dvojjazyčných dopravných značkách sú takmer všetky názvy miest v azbuke pretreté čiernou farbou.      

Krajina je to však krásna, údolia obklopené pôsobivými horami s krasovým povrchom sú plné figovníkov, olivovníkov, granátovníkov a viniča, z ktorého miestni vyrábajú kvalitné víno – bielu Žilavku a červenú Blatinu.

Ako napovedá už samotný názov, aj Medžugorie je mestečko medzi vrchmi. Jedným z nich je Križevac (520 m. n. m.), na ktorom sa od roku 1934 týči takmer deväťmetrový kríž. O polstoročie neskôr k nemu pribudli aj bronzové reliéfy zobrazujúce jednotlivé zastavenia krížovej cesty. 

Začíname pobožnosť. „Nestačí niesť svoj kríž, potrebné je niesť ho s láskou,“ pripomína nám duchovný otec Peter pri druhom zastavení myšlienku pátra Jozefa Porubčana.

Idea sa zakrátko zhmotní do reality. Mladá Poľka s láskavou trpezlivosťou podopiera starú vyčerpanú ženu.

Postavy Krista a Márie na štvrtom zastavení sú vyhladené dotykmi tisícok rúk. Rovnako ako sú kamene na ceste vyhladené tisíckami tvrdých vibrám aj hladkou kožou bosých nôh.

Dotyky tisícok rúk i nôh zanechali svoje stopy. Foto: autor

Cestou na Križevac sa prelínajú krížové cesty rôznych národov – počuť angličtinu, španielčinu aj poľštinu, počuť vzdychy, stony a slzy ľudí z celého sveta.

„Najľahšie je pozerať sa na iných, hovoriť o druhých, lebo vtedy nemusíme uvažovať sami nad sebou,“ oduševnene prehovára do duše poľských pútnikov starší kňaz. Až po chvíli si všimnem, že aj on je bosý. Naše pohľady sa pretnú, pozdravíme sa mĺkvym gestom.

V zástupe ľudí obklopujúcich Krista pod krížom sa vyníma muž v brigadírke – nápadne pripomína Lenina. Podľa niektorých na siedmom zastavení zosobňuje hriechy komunizmu. Mne sa však zdá, akoby aj on pomáhal Pokorenému vstať. Krížová cesta sa každému prihovára ináč – každý v nej nachádza to svoje, sám seba.

Koľko ľudských príbehov si pamätá ten kopec? Na čo asi myslí chlapec v drese Barcelony? Čo v sebe nesie rehoľníčka v habite? A čo tu hľadá žena v tričku s Mickey Mousom? Každý je tu iný, no všetkých spája jedno – cesta na vrchol.

Kamene, kamene, kamene... Pozerajúc sa pod nohy, prihovárajú sa pútnikovi aj tie – vidieť v nich obrysy všakovakých ľudských tvárí. Radostných, utrápených, zúfalých... Do mysle sa mi vkráda Munchov Výkrik.

Pod mohutným krížom na vrchole je plno. No ako kedysi na Golgote, aj tu je miesto pre každého. Niekto drží v rukách mobil, iný ruženec, ďalší vlastnú zaslzenú tvár.

A ako sa patrí na „spovednicu sveta“, aj tu zaznievajú slová vyznania, ľútosti a odpustenia.

K takmer deväťmetrovému krížu na Križevaci pribúdajú symbolické krížiky pútnikov. Foto: autor

Tam, kde sa nebo dotýka zeme

Séria obrazov z Križevacu sa na druhý deň opakuje aj na neďalekom Podbrde, vrchu zjavenia. Len v ružencovej úprave.

Práve tu sa údajne 24. júna 1981 prvýkrát zjavila šiestim mladým ľuďom Panna Mária. Jej prvé slová sú vytesané do kameňa, ale aj do mnohých sŕdc, ktoré sa stali šíriteľmi tohto odkazu: „Pokoj, pokoj, pokoj, iba pokoj. Pokoj musí zavládnuť medzi Bohom a človekom, medzi ľuďmi navzájom.“

Medžugorie sa počas uplynulých štyridsiatich rokov zmenilo zo stratenej dedinky na vyhľadávané štvortisícové mesto so štvorhviezdičkovými hotelmi, kvalitnými reštauráciami a všadeprítomným náboženským gýčom.

No hoci doba pokročila, podstata sa nezmenila. Aj keď cesta k nej je o čosi zložitejšia ako v počiatkoch, človek sa musí predrať cez všetku tú lacnú, no o to vyblýskanejšiu pozlátku. Ale tá oslepí len na chvíľu.

Pohľad pútnika aj tak najviac uchvacujú dve veže farského Kostola svätého Jakuba, ktoré sa týčia nahor ako Križevac a Podbrdo. Práve toto duchovné srdce dáva celému miestu ten pravý zmysel, tu sa nebo dotýka zeme, tu sa menia ľudské životy.

Od náboženského gýča k nebeskému pokoju na Podbrde. Foto: autor

Kým som Medžugorie osobne nenavštívil, bolo toto miesto pre mňa synonymom „údajnosti“ – údajne sa tu zjavila a stále zjavuje Panna Mária, údajne zanechala a stále zanecháva svoje posolstvá, údajne tu dochádza k zázračným udalostiam...

Odkedy som toto miesto zažil osobne, nič z toho už nie je pre mňa podstatné. Medžugorie sa pre mňa stalo synonymom viery tisícok ľudí, ktorí o nej zbytočne neteoretizujú, ale o to viac ju žijú. A tak sú inšpiráciou a povzbudením pre nás, večných teoretikov. 

Vďaka tejto skúsenosti autentickej žitej viery môžem úprimne povedať, že v Medžugorí som zažil čosi ako vnútorné obrátenie.