Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
28. november 2022

Mimoriadni rozdávatelia sv. prijímania

Eucharistiu môžu rozdávať aj laici, ale nie hocikedy. Čo na to hovoria pravidlá?

Služba laikov pri rozdávaní prijímania sa má podľa Vatikánu využívať výnimočne a kňazi si ňou nemajú bezdôvodne uľahčovať „prácu“.

Eucharistiu môžu rozdávať aj laici, ale nie hocikedy. Čo na to hovoria pravidlá?

Ilustračné foto: TASR/František Iván

Kňazom pri omši pomáhajú s rozdávaním svätého prijímania aj laici. Kto môže rozdávať sväté prijímanie a za akých podmienok?

Riadnymi vysluhovateľmi eucharistie sú biskupi, kňazi a diakoni. Cirkev však pozná aj službu akolytov a mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania.

Ich úlohou je pomáhať kňazovi pri svätej omši rozdať sväté prijímanie, ak je v kostole veľa ľudí alebo je kňaz starý a chorý, prípadne ak by sa rozdávanie prijímania neúmerne predĺžilo, a tiež majú prinášať eucharistiu chorým, ak to nestíha z pastoračných alebo zdravotných dôvodov kňaz.

Mimoriadnym rozdávateľom svätého prijímania je aj Ján Heriban, ktorý pomáha vo Farnosti Povýšenia svätého Kríža v Petržalke. Do tejto služby ho oslovil farár a verbista Milan Bubák.

„Oslovil takto viacerých mužov, ktorých dobre pozná a ktorých považoval za vhodných na túto službu. Službu mimoriadneho rozdávateľa nám písomne schválil bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko,“ približuje Heriban, ktorý rozdáva sväté prijímanie pri nedeľnej svätej omši o ôsmej večer.

Mladý muž hovorí, že do tejto služby šiel s bázňou, ale aj radosťou, že môže takto pomôcť vo farnosti, v ktorej predtým viac rokov pôsobil ako animátor a miništrant. „Keďže mám okrem zamestnania aj manželku a malú dcéru, nemôžem momentálne farnosti venovať toľko času ako kedysi, preto som vďačný za takúto konkrétnu službu, na ktorú si dokážem vyhradiť čas,“ dodáva Heriban.

Mimoriadny rozdávateľ pozitívne hodnotí aj formačné stretnutia, ktoré im ponúkla Bratislavská arcidiecéza. „Pre pandémiu zatiaľ iba dve, ale boli obohacujúce a utvrdili nás v potrebe a dôležitosti tejto služby. Myslím, že je v pláne v týchto stretnutiach pokračovať. Ja osobne to veľmi uvítam,“ uzatvára.

Pôvodne to boli akolyti

Službe mimoriadnych rozdávateľov predchádzala služba akolytátu, ktorú cirkev pozná aj dnes.

Pojem „akolyta“ je odvodený z gréckeho slova ακόλουθος (od ακόλουθειν – nasledovať). Označuje teda niekoho, kto je povolaný nasledovať pastierov, úzko spolupracovať s ich službou.

Ako vysvetľuje liturgista Štefan Fábry, od počiatkov vývoja tejto špecifickej služby akolyta, hoci bol neskôr jedným s tzv. nižším svätením, nemal vlastné kompetencie, ale vždy závisel od autority niekoho vyššieho.

Pápež Gaius ho v Liber Pontificalis I nazýva „sequens“ (z latinského sequens, nasledovať, slúžiť), pretože pri eucharistickom slávení posluhoval subdiakonovi a najmä diakonovi.

„Či však išlo o presné označenie toho, čo dnes rozumieme pod pojmom akolyta, nie je celom zrejmé. Ak áno, tak za najstarší dokument, ktorý spomína akolytov, môžeme považovať list pápeža Kornélia (251 – 253) Fabiovi, biskupovi v Antiochii, napísaný v roku 251. Tento list vypočítava rímsky klérus a uvádza: V Ríme je 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a 52 exorcistov, lektorov a ostiárov,“ približuje históriu akolytov Fábry.

V prvých storočiach bola služba akolytu spojená s nižším svätením. Akolyti posluhovali pri omši kňazom a biskupom a nosili eucharistiu aj chorým a väzňom. V stredoveku nemáme o akolytoch veľa správ, pretože ich úlohy prebrali vyšší duchovní, teda diakoni a kňazi.

„Ani Tridentský koncil nepriniesol v tomto pohľade nič nové. O veriacich sa prakticky smernice misála sv. Pia V. ani nezmieňujú (iba že kňaz pozdraví a požehná ľud), ale omša je záležitosťou kňaza a tento striktný klerikálny pohľad na liturgiu akolytov, rovnako ako ostatných laikov, úplne vytlačil. Akolyti boli len miništrantmi,“ vysvetľuje tajomník Diecéznej liturgickej komisie Žilinskej diecézy Štefan Fábry. 

O akolytoch sa nezmieňuje ani Druhý vatikánsky koncil, aj keď sa tam o potrebe mimoriadnych rozdávateľov eucharistie diskutovalo. Cirkev zavedením služby mimoriadneho rozdávateľa chcela umožniť prijať eucharistiu aj chorým.

O službe mimoriadneho rozdávateľa svätého prijímania po koncile prvýkrát hovorí dokument Immensæ caritatis vydaný Posvätnou kongregáciou pre Boží kult v januári 1973. Dokument vznikol ako odpoveď na „nové podmienky“, aby sa „bez straty najvyššej úcty k eucharistii uľahčil prístup veriacim k svätému prijímaniu“.

Kongregácia teda zaviedla tento inštitút, aby sa pri omšiach, kde je veľký počet veriacich, alebo pre nejaké postihnutie celebranta rozdávanie eucharistie neprimerane nepredlžovalo. Cirkev tiež takto chcela umožniť prijať eucharistiu ľuďom v nemocniciach či podobných zariadeniach, ktorí by sa nemohli dostať k daru sv. prijímania.

Nemožnosť rozdávania svätého prijímania kňazom je v tomto dokumente spomenutá ako „zamestnanie inými pastoračnými povinnosťami alebo z dôvodu zdravotného stavu, či vysokého veku“.

Rozdávať eucharistiu a prinášať ju aj chorým je v prvom rade úloha kňazov. To hovorí aj spomenutý dokument: „Keďže tieto fakulty boli udelené výlučne v prospech duchovného dobra veriacich a pre prípady skutočnej potreby, nech kňazi pamätajú, že tieto fakulty ich nezbavujú povinnosti podávať eucharistiu veriacim, ktorí o to oprávnene žiadajú, a najmä prinášať a podávať ju chorým,“ zdôrazňuje cirkevný dokument.

Ďalší dokument Katolíckej cirkvi Inæstimabile donum – o niektorých normách týkajúcich sa kultu eucharistického tajomstva, ktorý vydala Posvätná kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu, píše, že eucharistiu môže rozdávať „rehoľník alebo veriaci laik, ktorý bol ustanovený za mimoriadneho vysluhovateľa eucharistie, môže rozdávať prijímanie iba vtedy, keď chýba kňaz alebo diakon, alebo akolyta, keď to kňazovi nedovoľuje slabosť alebo staroba alebo keď počet veriacich pristupujúcich k prijímaniu je taký veľký, že by sa príliš predĺžilo slávenie omše. Preto treba zavrhnúť konanie tých kňazov, ktorí hoci sú prítomní na slávení, nerozdávajú prijímanie, ale zverujú túto úlohu laikom“.

Kto môže byť mimoriadnym rozdávateľom?

Dokument Immensæ caritatis hovorí o poradí vhodnosti pri ustanovovaní mimoriadnych rozdávateľov: lektor, seminarista, muž rehoľník, žena rehoľníčka, katechéta, jeden z veriacich – muž alebo žena.

Podľa dokumentov cirkvi by mimoriadni rozdávatelia mali byť „osobami, ktoré odporúčajú dobré vlastnosti kresťanského života, viery a mravov. Nech sa usilujú byť hodní tohto veľkého úradu, nech podporujú svoju vlastnú oddanosť eucharistii a nech ostatným veriacim ukazujú príklad vlastnou oddanosťou a úctou k najvznešenejšej sviatosti oltárnej“.

Inzercia

„Mal by to byť človek, ktorý nielenže žije kresťansky, ale žije sviatostne. Je pre mňa nad slnko jasnejšie, že keď niekto rozdáva eucharistiu, tak ju aj sám prijíma a že žije tak, že nevzbudzuje pohoršene vo farnosti a má vzťah k tejto službe,“ dodáva liturgista Fábry.

Mimoriadni rozdávatelia môžu byť ustanovení troma spôsobmi. Prvou možnosťou je mimoriadny rozdávateľ ad hoc.

Kňaz slúži omšu, nemá kaplána, nemá diakona, nemá v kostole akolytu a ani nikoho, kto by mal papier z biskupského úradu, že môže rozdávať sväté prijímanie. Kňaz bude mať silnú nádchu alebo si zlomí ruku. V tomto prípade môže poveriť niekoho vhodného, napríklad staršieho miništranta, kostolníka, či lektora,“ vysvetľuje liturgista.

Druhá možnosť je, že mimoriadny rozdávateľ je vymenovaný biskupom na návrh farára. To sa dáva na rok, tri roky alebo päť rokov. Vždy sa toto povolenie dáva písomne. Ide o rozdávateľa ad tempus, teda na určitý čas.

Tretia pozícia je akolyta, teda laik, ktorý prijal ministérium akolytátu.

Všetky pozície môže vykonávať laik. Doteraz platilo, že ad hoc rozdávateľa a ad tempus mohol vykonávať muž alebo žena. Ale akolytát mohol prijať iba muž. To však zmenil pápež František a ministérium akolytátu môžu prijať už aj ženy.

Ilustračné foto: Flickr.com/Steubenville STL Mid-America

Akolyti na rozdiel od rozdávateľov, ktorí boli určení na obmedzený čas, môžu pri oltári vykonávať aj ďalšie služby. Môžu purifikovať, inak povedané, po svätom prijímaní čistia paténu, obetnú misku a kalich, takisto môžu v neprítomnosti kňaza alebo diakona vyložiť eucharistiu na adoráciu, nesmú však dávať eucharistické požehnanie.

„Akolyta je najbližší spolupracovník kňaza a diakona, jeho úloha spočíva aj v tom, že by mal asistovať pri liturgii. V misáli je napísané, že v procesii nesie kríž, pomáha pri príprave a preberaní obetných darov,“ približuje Fábry. Z toho vyplýva, že akolyta pri sv. omši má miništrovať. „Nemal by vybehnúť zo sakristie po modlitbe Otčenáš, to môže urobiť mimoriadny rozdávateľ,“ upresnil Fábry.

Liturgista poukázal aj na inú vec v tejto súvislosti. „Ak je akolytát otvorený aj ženám, tak to de facto znamená, že ženy môžu asistovať pri oltári, a teda miništrovať. A na toto sme upozornili aj otcov biskupov, že keď budú rozhodovať a stanovovať kritériá, aby toto mali na pamäti.“

Roznášajú eucharistiu aj chorým

Mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania môžu tiež roznášať eucharistiu chorým, napríklad tam, kde má kňaz vo farnosti viacero kostolov a v nedeľu slúži viac svätých omší alebo nemôže ísť k chorým zo zdravotných dôvodov či pre vek. Ak by však kňaz poslal k chorým laika a on by napríklad pozeral v nedeľu futbal, nebolo by to správne, keďže vysluhovanie eucharistie je v prvom rade úloha kňaza.

Inštrukcia Redemptionis sacramentum Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2004 upozorňuje, že „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“.

Preto meno „vysluhovateľ eucharistie“ patrí jedine kňazovi. Na základe posvätnej vysviacky sú riadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania biskup, kňaz a diakon, ktorým prislúcha pri slávení svätej omše vysluhovať sväté prijímanie veriacim laikom. Nech sa tak naplno a správne prejavuje ich služobná úloha v cirkvi a nech sa napĺňa znak sviatosti.

Inštrukcia tiež nabáda, aby sa služba laikov, ktorí rozdávajú sväté prijímanie, nazývala mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania, nie „špeciálny vysluhovateľ svätého prijímania“ ani „mimoriadny vysluhovateľ eucharistie“, ani „špeciálny vysluhovateľ eucharistie“, lebo týmito názvami sa nenáležite a nesprávne rozširuje jej význam.

Redemptionis sacramentum tiež jasne uvádza, že služba laikov sa má pri rozdávaní eucharisite využívať výnimočne. „Krátke predĺženie, podľa miestnych okolností a kultúry, treba pokladať za celkom nedostatočný dôvod,“ uvádza dokument.

Medzi niektorými kňazmi sa objavuje názor, že súčasná prax na Slovensku v tejto oblasti je veľmi nepriaznivá a niektorí duchovní využívajú mimoriadnych rozdávateľov, aj keď je v kostole menej ľudí. Podľa nich to môže byť v mnohých prípadoch svedectvom nezáujmu kňaza o tajomstvo eucharistie a príkladom zovšednenia toho najposvätnejšieho.

Jeden kňaz, ktorý nechcel byť menovaný, uviedol, že z osobných svedectiev mimoriadnych rozdávateľov vníma, že problém je často u kňazov, ktorí sú radi, že im niekto „pomôže“ v ich „náročnej“ úlohe udeľovania prijímania, aj keď majú vek na míle vzdialený čo i len od dôchodku alebo zďaleka nie je na omši veľký počet prijímajúcich. Niektorí kňazi sa preto obávajú, že to môže spôsobiť profanáciu úcty k eucharistii.

Kňaz Štefan Fábry reaguje, že hoci niekedy nie je na omši veľa ľudí, pomoc mimoriadneho rozdávateľa je vhodná, rovnako, nie vždy je vhodné, aby sa omša predlžovala, aj keď o pár minút.

„Napríklad v prikázaný sviatok počas pracovného dňa využíva v mestách množstvo ľudí obednú prestávku, aby si odbehlo na omšu. Vtedy je omša dlhšia, sú dve čítania, glória, krédo, povinná homília. Je to iné, ako keď je omša večer niekde na dedine, kde sa už nikto neponáhľa do práce. Preto aj nariadenie o pár minútach treba interpretovať vzhľadom na okolnosti. Je iné predĺžiť omšu o desať minút rozdávaním sv. prijímania, keď je na to priestor a čas, a iné to je, keď je pracovný deň, obed a vychádzame v ústrety veriacim, aby stihli svätú omšu,“ rozlišuje Fábry.

Liturgista Fábry tiež upozorňuje pred posudzovaním kňazov, ktorí aj keď majú na omši pár ľudí, využijú pomoc rozdávateľov. Nie vždy ide o pohodlnosť kňaza. Vraví, že on sám mal pred niekoľkými rokmi vážny úraz ruky a dnes, keď má rozdať sväté prijímanie hoci 80 ľuďom, potrebuje pomoc. „Niekedy môžu byť dôvodom, že kňaz potrebuje pomoc, aj situácie, o ktorých veriaci nemusia vedieť,“ uzatvára kňaz Žilinskej diecézy.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.