Istú časť politikov stále láka hlásiť sa ku kresťanským hodnotám. Odvoláva sa na ne nielen pravica či konzervatívci, ale aj časť ľavice či progresívci.

Ak v minulosti boli jednotlivé kresťanské prúdy vyhranené konfesijne, dnes, zdá sa, oveľa silnejšie deliace čiary robí politika, respektíve postoje k tzv. kultúrno-etickým otázkam.

Aj na Slovensku sme svedkami toho, že kresťanský teológ kritizuje predstaviteľa svojej cirkvi nie z dôvodov vieroučných, ale z dôvodov spoločensko-etických či politických.

Podobne politici tej istej konfesie stoja proti sebe nie pre výklad viery, ale pre rôzne pochopenie toho, akým spôsobom sa má táto viera aplikovať v konkrétnej politicko-spoločenskej situácii.

Rozdiely v názoroch napr. na potraty či vzťahy párov rovnakého pohlavia jestvujú a nie sú nepodstatné. Postupne sa však dostávame do situácie, keď diskusia prestáva byť možná.

Namiesto hľadania lepšej cesty sa robia kampane s cieľom zmobilizovať základňu vo svojom straníckom tábore, ktorá má zabezpečiť presadenie nových vecí alebo udržať daný stav.

Nebezpečná radikalizácia

Vzájomné slovné prestrelky medzi kresťanmi spôsobujú zmätok jednak vnútri kresťanského tábora, ale aj navonok.

Kresťania sa tradične vzájomne oslovujú ako bratia a sestry. Čo však v situácii, keď brat nevie prísť na meno bratovi? Obe strany konfliktu sa snažia vyhraniť a dištancovať od tej druhej. Pri tom sa to však nekončí.

Obe strany sa súčasne nebezpečne radikalizujú. V snahe odlíšiť sa od zla, ktoré reprezentuje druhá strana, všetko, čo je len trochu napravo od radikálnej ľavice, sa stáva súčasťou „fašistického tábora“.

Pre druhú stranu je všetko, čo je len trochu naľavo od radikálnej pravice, „liberálnym hnojom“. To má za následok nielen radikalizáciu vlastných stanovísk, ale aj démonizovanie opačnej strany.

Týmto spôsobom strácame v spoločnosti jasnú predstavu o tom, čo to kresťanstvo vlastne je. Kto reprezentuje kresťanstvo? Výsledkom je, že kresťanstvo sa stáva čoraz menej dôveryhodným.

Čo je vlastne kresťanská viera, keď dejiny kresťanstva sú plné vzájomných sporov a konfliktov? Keď sa už zdalo, že 20. storočie prinesie vytúžený pokoj zbraniam v podobe ekumenických pokrokov, tak dnes je kresťanstvo možno ešte viac roztrieštené. Nie vieroučne, ale etickými otázkami.

Radikalizácia kresťanov síce nevybočuje z toho, čo sa deje aj v ostatných vrstvách spoločnosti, ale otázkou potom je, či kresťanstvo má ešte čo ponúknuť súčasnej spoločnosti. Zdieľať

Tridsaťročná vojna je symbolom konfesijných konfliktov. Ako nazveme súčasné spory kresťanskej pravice s kresťanskou ľavicou? Vzájomné obviňovania už nie sú z vieroučných heréz, ale z etickej herézy, z nedostatku kresťanských hodnôt.

Posledné dva pandemické roky priniesli do týchto sporov ďalší výbušný koktail. V USA si ľudia vyberajú kostol už (aj) podľa postojov k očkovaniu a rúškam. A ďaleko od toho nie sme ani v našich končinách.

Takáto radikalizácia kresťanov síce nevybočuje z toho, čo sa deje aj v ostatných vrstvách spoločnosti, ale otázkou potom je, či kresťanstvo má ešte čo ponúknuť súčasnej spoločnosti. Čo môžu kresťania priniesť do verejnej diskusie? V čom môžu byť svetlom a soľou?

Sú nejaké hodnoty kresťanskej viery prínosné pre všetkých bez ohľadu na to, ako sa pozerajú na sporné etické otázky? Sú ešte kresťania tými, čo by mohli ostatným ukázať lepšiu cestu?

Čo sú vlastne kresťanské hodnoty?

Konzervatívec povie, a celkom správne, že jednou z kresťanských hodnôt je ochrana každého života, aj toho nenarodeného. Progresívec bude oprávnene nástojiť na tom, že kresťanskou hodnotou je rodová rovnosť.

Bez toho, aby sme išli do detailov a interpretácií, ako tieto tvrdenia chápať, vieme, že obe tieto otázky sú pre opačnú stranu priam červeným súknom. Obe strany nájdu pre svoje tvrdenia dostatočnú oporu v biblických textoch, ibaže nevedia nájsť spoločnú reč na dané témy.

Novozmluvný teológ Larry Hurtado identifikoval päť hodnôt, ktoré v období raného kresťanstva pôsobili kontroverzne a zároveň aj inšpirujúco vo vtedajšej spoločnosti:

1. inklúzia a univerzalizmus kresťanstva;
2. sociálna zodpovednosť;
3. posvätnosť života;
4. prísna sexuálna etika;
5. láska k nepriateľom.

Všetkých päť vyššie spomenutých hodnôt išlo proti väčšinovej kultúre tej doby. Kresťania boli preto vnímaní aj ako ohrozenie sociálneho poriadku spoločnosti.

Zároveň však boli všetky tieto hodnoty oslovujúce a lákavé pre široké masy. Dávali totiž hodnotu životu každého jednotlivca. Prinášali rovnosť postavenia, spravodlivosť a férovosť do vzťahov. Prinášali poriadok do chaosu. A prakticky konkrétnym spôsobom zlepšovali životy ľudí, pretože kresťanské komunity sa starali o núdznych aj mimo vlastných radov.

Timothy Keller, americký presbyteriánsky kazateľ a autor, trefne reflektuje týchto päť hodnôt vo vzťahu k súčasnej spoločnosti.

Ako nám znejú tieto hodnoty? Prvé dve znejú veľmi ľavicovo a progresívne. V konzervatívnom prostredí počujete len veľmi málo kázní na tieto témy. Ďalšie dve znejú veľmi konzervatívne a pravicovo. O nich sa málo hovorí medzi progresívnymi kresťanmi.

A čo tá posledná? Že ste o nej poriadne ešte nepočuli? Nečudo. O tej veľmi nehovorí ani jedna strana. Lebo ak by začala hovoriť, ako by ešte mohla viesť stranícke vojny?

Mnohé kultúry a náboženstvá majú ako svoje zlaté pravidlo etiky niečo v tom zmysle, že „máme druhým robiť to, čo chceme, aby aj oni robili nám“. Napokon, aj Ježiš sa prihlásil k tomuto pravidlu (por. Mt 7:12). Ale nezostal len pri ňom.

To, čím kresťanstvo jednoznačne prevýšilo iné náboženstvá, bola práve radikálna láska k nepriateľom. Toto je také cudzie a tak proti nášmu prirodzenému naturelu, že sa nemôžeme diviť, že samotní kresťania sa v dejinách nadmieru prehrešovali práve proti tomuto pravidlu.

Naozaj môžu byť kresťanské hodnoty rozdelené politikou? Je správne, ak si z nich vyberáme podľa straníckej príslušnosti? Uprostred slovnej prestrelky medzi „katolibancami“ a „liberálnym hnojom“ akoby nebolo uší ochotných počúvať Ježišove slová: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú…“ (Mt 5:44) alebo „Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia“ (Lk 6:27).

Najvyššia kresťanská hodnota

Aj nekresťanské kultúry uznávali, že máme milovať svojich blížnych. To je všeobecná ľudská hodnota. Chlieb sa láme na tom, kto je môj blížny? Presne túto otázku dostal aj Ježiš od židovského teológa. A odpovedal podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (por. Lk 10:25-37).

Samaritáni a Židia sa veľmi nemuseli. Ich nevraživosť išla tak ďaleko, že keď Židia cestovali z Galiley na severe do Judska na juhu, tak nešli najkratšou cestou cez Samáriu, ale radšej okľukou.

Toto podobenstvo nie je len o láske k blížnemu, nie je ani len o tom, že blížnych si nevyberáme, že naším blížnym je každý, kto potrebuje našu pomoc. Toto podobenstvo ide tak ďaleko, že pre Ježišovho nasledovníka je blížnym aj jeho nepriateľ, aj ten, kto mu leží v žalúdku.

To, čím kresťanstvo jednoznačne prevýšilo iné náboženstvá, bola práve radikálna láska k nepriateľom. Toto je také cudzie a tak proti nášmu prirodzenému naturelu, že sa nemôžeme diviť, že samotní kresťania sa v dejinách nadmieru prehrešovali práve proti tomuto pravidlu. Zdieľať

Príbeh Ježišovho života a smrti však šiel ešte ďalej. Ježiš pri svojej smrti tieto slová uplatnil aj na seba, keď, zomierajúc na kríži, vyslovil modlitbu odpustenia za tých, čo ho popravili (por. Lk 23:34). Tu vidíme radikálny rozdiel medzi tým, kto aj na smrteľnej posteli preklína svojich protivníkov, a tým, kto im praje len to najlepšie.

Že túto radikálnu výzvu k láske voči nepriateľom brali kresťania vážne, vidno na príbehu Štefana, ktorý je známy ako prvý mučeník cirkvi. Podobne aj on, keď bol kameňovaný, modlil sa za tých, ktorí do neho hádzali kamene (por. Sk 7:60).

V tomto postoji je však niečo viac. Je v tom aj nádej (evanjelium) pre každého človeka. Pretože, teologicky povedané, každý človek je od svojej prirodzenosti Božím nepriateľom. My sami si chceme stanovovať svoje vlastné hodnoty. Neprajeme si, aby nám niekto iný diktoval, ako máme žiť. Vďaka Ježišovi, ktorý žehnal svojim nepriateľom, máme aj my nádej, že aj nám Boh praje dobré.

Cesta dopredu je možná

Ak zostaneme len pri tých prvých štyroch hodnotách raných kresťanov, zostaneme politicky rozdelení. Ak si osvojíme kristovský postoj odpustenia a žehnania nepriateľom, dokážeme rozdiely prekonávať.

Ježišovská cesta nie je cestou kompromisu. Nikto z nás nemusí opustiť hodnoty prísnej sexuálnej etiky, posvätnosti života ani rovnosti či inklúzie. Mali by sme si osvojiť všetky tieto štyri hodnoty. Nemali by sme si vyberať podľa straníckych preferencií a predovšetkým by sme mali pridať aj tú opomínanú piatu hodnotu – lásku k nepriateľovi.

Skúška správnosti nášho kresťanstva je vlastne veľmi jednoduchá: Aký mám postoj k svojim protivníkom? Preklínam ich ako svojich nepriateľov alebo im prajem to najlepšie, hoci naďalej stojíme na opačných stranách politického spektra?

Čo by sa zmenilo, keby sme sa dokázali modliť za svojich protivníkov v zmysle Ježišovho príkladu? Politické strany by nezanikli a to je v poriadku. Ani by sme všetci nemali rovnaké pohľady na svet a riešenia jeho problémov.

Ale verejná diskusia i naše osobné rozhovory by boli iné. Menej by sme kričali a viac by sme sa navzájom počúvali. Boli by sme pokornejší. Neodstránili by sme políciu ani armádu, ale správali by sme sa k sebe s väčšou úctou a rešpektom.

Bolo by to málo alebo to stále patrí do ríše utópie? Bolo by to určite viac, ako máme teraz. A žilo by sa nám všetkým lepšie.

Na záver praktický tip pre každého z nás. Každý má určite niekoho, kto mu ublížil, kto mu leží v žalúdku a nie na srdci... Skúsme sa teraz za toho človeka pomodliť. Alebo mu skúsme aspoň priať do života všetko dobré.