Predovšetkým je to toto: vďační môžeme byť iba osobe. Vďačnosť a prosba sú možné iba medzi „ja“ a „ty“. Zákonu, výboru ani spoločnosti ďakovať nemôžeme. Môžeme to urobiť čisto zo zdvorilosti, keď sa nám dostane pekná sumička, aby všetko zostalo v oblasti dobrých mravov. Skutočná vďačnosť sem však nevstupuje, lebo vďačnosť je prejavom osobného stretnutia v ľudskej núdzi.

No dvaja ľudia, z ktorých jeden je v takej situácii, že čosi má alebo čosi dokáže spraviť, kým druhý nemá alebo nedokáže – tí stoja tvárou v tvár. Jeden prosí a druhý je pripravený; jeden dáva a druhý ďakuje; a oboch zjednocuje ľudské puto. Tu vďačnosť možná je a stáva sa základom spoločenstva.

Okrem toho je vďačnosť možná iba v oblasti slobody. Lebo to, že slnko ráno vychádza alebo, vedecky povedané, že sa zem dostane do takej polohy voči slnku, že je viditeľné: za toto vďačný nie som. Zaiste, je pravdou, že v jasné ráno môžu povstať veľmi živé pocity vďačnosti, lebo sa deje čosi veľmi silné a krásne. Sú to reakcie človeka na toho, ktorý všetko stvoril, lebo inak ide o pozostatky čias, keď sa samotné slnko uctievalo ako božstvo...

Neďakujem ani vtedy, keď mám na niečo oprávnený nárok. Keď som si kúpil nejaký predmet a ten mi doručia, nepoďakujem sa, ale vystavím potvrdenie: „Tá a tá vec prevzatá v dobrom stave.“ Keď som uzavrel dohodu, podľa ktorej musí iný človek vykonať nejakú službu, po jej vykonaní sa mu nepoďakujem, ale poviem: „Je to v poriadku“ – čokoľvek ponad toto je čistá zdvorilosť.

Skutočná vďačnosť môže jestvovať iba v oblasti dobrovoľného. Čím väčšmi sa náš postoj k ľudským záležitostiam približuje k postoju k mechanickým funkciám – tento výbor riadi dopravu, druhý podmienky práce, teraz treba podľa zákona urobiť jednu vec, inokedy inú –, tým menší priestor bude na slobodnú reakciu srdca, ktoré vraví: „Ja ti ďakujem.“ Jej miesto obsadzuje tvrdenie, ktoré vraví, že človek dostal to, čo mu patrí.

Tretia podmienka potrebná na vďačnosť je táto: dávajúci musí dávať s úctou voči príjemcovi; inak zraňuje príjemcovu sebaúctu. Nesmie dávať s ľahostajnosťou; ani sa nesmie hrať na to, že sa znižuje; ani nesmie túžiť ukázať darom svoju moc. Pre všetkých, ktorí pracujú v sociálnych službách, je nebezpečenstvom túžba cítiť svoju moc, lebo človek v núdzi je zo svojej povahy slabší ako ten, kto pomáha, a keď ďakuje za pomoc, uznáva tým svoju slabosť.

Všetko toto spôsobuje, že vďačnosť je ťažká. Ak pomáhajúci dáva druhému pocítiť svoju prevahu, vďačnosť umiera a na jej mieste sa nachádza poníženie a zatrpknutosť. Koľkí ľudia, ktorí dostávajú, by chceli darcovi hodiť dar do tváre!

Sú teda tri dôležité podmienky. Vďačnosť môže jestvovať iba medzi „ja“ a „ty“. Len čo sa stratí povedomie o osobnej kvalite a preváži myšlienka aparátu, vďačnosť hynie. Vďačnosť môže jestvovať iba v oblasti slobody. Len čo sa vyskytne „musíš“ alebo nárok, vďačnosť stráca význam. Vďačnosť môže jestvovať iba s úctou. Ak nie je vzájomný rešpekt, vďačnosť hynie a mení sa na zatrpknutosť. Na to by mal myslieť každý, kto pomáha iným. Pomoc si skutočne zasluhuje svoje meno iba vtedy, keď umožňuje vďačnosť.

Skutočné prosenie a dávanie, skutočné dostávanie a ďakovanie je krásne a ľudské v najhlbšom zmysle slova. Ich základom je vedomie, že sme vo svojej núdzi spolu. Jeden človek tu a teraz má náhodou čosi, čo druhý nemá; jeden človek môže, a druhý nie. Zajtra to môže byť naopak...

Kto vie, koľko z tohto môže platiť o Bohu? Kto vie – ak to tak môžeme povedať –, čo cíti Boh, keď si voči nemu nielen plníme povinnosti, ale dávame mu lásku; keď sa naša malosť snaží byť voči nemu štedrá? Potom je v Bohu čosi, čo môžeme chabo a vzdialene označiť slovom vďačnosť, veľmi krátko, a potom sa to ponára do tajomstva. Jedného dňa nám však ukáže, ako prijal náš dar, a to bude súčasťou našej blaženosti.

Verziu článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Romano Guardini (1885 – 1968), spisovateľ a akademik, bol jednou z najdôležitejších postáv katolíckeho intelektuálneho života 20. storočia. Táto úvaha je prevzatá z jeho najslávnejšej knihy Der Herr, Pán. Inšpiroval takých vynikajúcich teológov ako Hans Urs von Balthasar a Joseph Ratzinger.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.