So všetkými tými Jánovými zvláštnymi outfitmi, stravovacími návykmi, rečami o sekerách a lopatách na preosievanie sme začali ozaj dobre.

Hoci Ján ľudí v Jordáne netopil, ale ponáral ich tam a oni odchádzali živí a bez zranenia, niet sa čo čudovať, že nad ním visí povesť prísneho proroka, ktorý neľútostne karhal. 

A taký detail ako konzumácia hmyzu len potvrdzuje, ako veľmi je vzdialený tomu, čo znamená byť obyčajným, normálnym človekom. (Tým nechcem povedať, že ponúknuť si hmyz ako snack je nenormálne, ani sa dotknúť tých, ktorí si pochutnajú na švábej čokoláde, lebo, ako som sa dozvedel, aj taká existuje a mám v pláne ju vyskúšať).

Summa summarum, Ján je vlastne odľud. Presne tak, ako sa to na jedného slušného proroka patrí.

Keď si potom človek uvedomí, že Ján hovorí, že po ňom príde ešte niekto mocnejší ako on, môže byť celkom náročné rýchlo vyhodnotiť, či sa Ján vyhráža alebo je to v tom lepšom prípade z jeho strany dobre mienená rada zdekovať sa, kým je čas. Potichu sa vytratiť a ísť si radšej po svojom bude v každom prípade asi najmenej bolestné riešenie.

Otázne však je, či je toto všetko naozaj tak, ako to vyzerá. Na prorokov a svätcov sa všeobecne premieta veľa falošných predstáv, čo si nosíme v hlave. Či je človek napajedený aktuálne, alebo je zo samej povahy chronicky náchylný čistiť iným žalúdky, Ján Krstiteľ je naporúdzi, aby sme si z neho urobili patróna nasrdenosti.

Vlastnú nevrlosť prekrstíme na svätú horlivosť za Božie veci a bič získa status mimoriadne efektívneho nástroja presadzovania Božieho slova vo svete. Následný stupeň znechutenia v okolí nám napokon poslúži ako meradlo úspešnosti prorockej služby.

Niečo mi tu však nehrá. V Jánovi a jeho ohlasovaní muselo byť predsa niečo také, čo ľudí nie vyľakalo, ale vylákalo, možno ešte lepšie povedané – vyvábilo z mesta do púšte. Muselo to byť niečo naozaj príťažlivé, lebo si viem veru predstaviť aj lepšie voľnočasové aktivity ako máčať sa, respektíve nechať sa máčať vo vode kdesi v pustatine.

Ján Krstiteľ je naporúdzi, aby sme si z neho urobili patróna nasrdenosti. Vlastnú nevrlosť prekrstíme na svätú horlivosť za Božie veci a bič získa status mimoriadne efektívneho nástroja presadzovania Božieho slova vo svete. Zdieľať

Jánovo posolstvo a to, ako ho ponúkal, bolo zaujímavé aj pre vzdelanú náboženskú elitu. Nešlo teda o niečo lacné ako napríklad pred rokmi populárne odkazy v schránke: „Prepíš tento list tridsaťkrát, inak ťa Boh potrestá a niečo zlé sa prihodí tvojej rodine.“

Alebo modernejšie strašenie o tom, ako si treba zaobstarať požehnané sviečky, lebo iba tie ponúknu trochu hrejivého svetla počas niekoľkodňového besnenia démonov vonku v tme, ktoré budete môcť sledovať už čoskoro priamo z pohodlia obývačky.

Ani v iných evanjeliách mi z textu nevystupuje Ján Krstiteľ taký, ako ho sem-tam vykresľujú. Napríklad Marek píše, že Ján síce Herodesovi hovoril veci, ktoré sa mu nepočúvali práve najľahšie, ale Herodes napriek rozpakom Jána počúval rád. A grécky výraz pre prídavné meno „rád“ má rovnaký základ ako slovo „pôžitok“, ktorý v jeho najrozličnejších podobách vyhľadávajú hedonisti. Herodes sa v počúvaní Jána Krstiteľa vlastne vyžíval.

Možno ani Jánov life style nebol až taký výstredný, ako sa nám to na prvý pohľad zdá: kobylky patrili medzi rituálne čisté pokrmy (áno, v našich končinách je trochu nadnesené volať hmyz pokrmom) a možno išlo o struky, čo poznáme z Lukášovho evanjelia (Lk 15,16), lesný med je azda metafora pre sladké datle, ktoré v tom regióne rástli (ak by malo ísť o med doslovne, úbohá včela by pri jeho produkcii v pustatine mohla zápasiť s istými ťažkosťami).

Ján stavil na trendy oblečenie z ťavej srsti, vkusne ho doladil koženým opaskom a čakatelia na krst v tom rozpoznali odkaz na jeho nielen módny vzor, proroka Eliáša (2 Kr 1,8). Ten pri svojej veľkosti zostával človekom, a preto sa s ním bežný smrteľník vedel stotožniť: Eliáš prepadal čiernym myšlienkam a dramatizoval, až bolo treba, aby mu Pán jemne pripomenul, že v Izraeli zostalo niekoľko tisíc ľudí verných Pánovi, nie iba on a Eliáš poznal aj to, čo znamená byť zo všetkého tak na dne, že chcel zomrieť.

Jednoducho, Jána nemôžeme obviniť z toho, že je odľud. Ten človek z mäsa a kostí musel byť veľmi pútavý a bolo na ňom niečo inšpiratívne, čo oslovilo takú rôznorodú masu ľudí. V čakaní pri Jordáne zjednotil dokonca farizejov a saducejov a tí veru príliš veľa spoločnej reči pre rozdiely v teologických otázkach nenachádzali.

Povedané jazykom dneška, Ján rozdelenú spoločnosť nepolarizoval, spájal ľudí a oni už o chvíľočku uvidia, ako sa to tou vejačkou rozháňa ten mocnejší, čo prichádza po ňom. 

Ježiš sa potichu nechá ponoriť do Jordánu, povie, že sa môžu radovať šíritelia pokoja a rôzne pre svet nevýznamné existencie a vypaľovať a čistiť bude, ale to nadbytočné v nás prostredníctvom Ducha, ktorý pretvára zvnútra.

Hm, ak je už predchodca Ján taký úchvatný, už sa vyložene teším na toho mocnejšieho, ešte úchvatnejšieho, ktorý prichádza po ňom.