Minizamyslenie Cesta pokračuje

Takmer navlas rovnaký slogan sme už počuli. Hlásal ho Ján Krstiteľ na púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 2) 

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 14 – 20)

Obaja sa v niečom zhodnú a v niečom sa ich cesty rozdelia. Lepšie povedané, Ježiš pokračuje tam, kde sa Ján Krstiteľ zastaví.

Ján aj Ježiš hovoria o nutnosti, ktorú kedysi sv. Hieronym nazval „pokáním“. Slovo „metanoia“ však smeruje hlbšie – až k zmene zmýšľania, čo je primárnym zmyslom každého pokánia. Ľútosť sa stáva úplnou až v snahe o zmenu nášho postoja k Bohu, sebe aj blížnemu. 

Ján sa snaží motivovať k zmene sekerou a ohňom: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“ (Mt 3, 10). Ježišova prvá „kázeň“ znie úplne inak. Požičiava si slová proroka Izaiáša: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ (Lk 4, 18 – 19) 

Ján hovorí, že si Božiu lásku musíme zaslúžiť skutkami pokánia a v tomto bode sa končí jeho cesta. Ježiš prináša zvesť o tom, že Boh miluje človeka. Hneď, ako prvý, bez akýchkoľvek zásluh. Len preto, že sme ľudia a jeho deti. Ján, aj keď možno nechtiac, vyvoláva strach, Ježiš vdychuje lásku, ktorá strach vyháňa (1 Jn 4, 18). Pretože (o)pravdivý vzťah sa nikdy nedá vybudovať na strachu. (Jozef Husovský)