Nechcel byť pápežom. Nechcel byť ani predsedom vatikánskeho doktrinálneho úradu. Joseph Ratzinger bol šťastný, že môže byť teológom: že môže čítať, premýšľať, modliť sa a písať o kráse viery a viesť k tomu aj ostatných.

Kardinál Ratzinger (najmenej) dvakrát požiadal pápeža Jána Pavla II. o uvoľnenie z funkcie prefekta Kongregácie pre náuku viery, aby sa mohol vrátiť k svojej milovanej práci vedca a učiteľa. Keď však svätý poľský pontifex povedal, že ho potrebuje ako kolegu a spojenca, nemecký kardinál vypočul volanie povinnosti a vyhovel mu.

Keď svätý Ján Pavol II. zomrel a konkláve zvolilo za jeho nástupcu kardinála Ratzingera, tešil som sa za seba i za celú cirkev, no zároveň som sa o neho osobne obával. Nepreťaží ho tento nový úrad? Nebude ľutovať, že mu bola opäť odopretá možnosť vrátiť sa k akademickej práci?

Potom sa objavil na balkóne Baziliky sv. Petra, ovinutý úsmevmi, a ja som si uvedomil, že svoju novú úlohu nielen akceptoval, ale že si ju aj osvojil, rozhodol sa ju uvítať a tešiť sa z nej, pretože ju považoval za Božiu vôľu.

Takto plynul životný príbeh Ratzingera/Benedikta ako kľúčovej postavy Vatikánu po celé desaťročia. Ponechaný sám na seba by bol zostal akademikom. Prozreteľnosť ho však samého na seba neponechala. Rozhodol sa prijať svoje povolanie, a nie svoju záľubu.

Impozantný intelekt

Ešte nikdy nebol verejný obraz významného človeka v takom radikálnom rozpore s jeho skutočnou osobnosťou. Muž, ktorého médiá pranierovali ako „pancierového kardinála“ a „Božieho rotvajlera“, bol v skutočnosti tichý, mierny a rezervovaný človek. Bol malej postavy, v správaní neprestajne zdvorilý a úctivý.

Starší študenti si spomínajú, že keď na jeho seminároch niekto prezentoval názor, s ktorým nesúhlasil, profesor Ratzinger zhrnul jeho argumentáciu, pričom ju zvyčajne vyjadril ešte presvedčivejšie, než sa to podarilo samotnému študentovi, a až potom – láskavo a s úctou – poukázal na jej slabiny. Aktívne podporoval odlišné názory, aby cibril kritické schopnosti svojich študentov. Jediné, čo bolo na ňom obávané, bol jeho intelekt.

A ten bol impozantný. Od jeho smrti som čítal desiatky správ, ktoré Ratzingera/Benedikta opisovali ako „jedného z popredných katolíckych teológov svojej doby“. Táto charakteristika je určite pravdivá, pokiaľ ide o jej obsah, ale mýli sa svojím podhodnotením. Ak je „jedným z“ popredných katolíckych teológov našej doby, kto sú tí ostatní z jeho úrovne?

Kým bol pre cirkev a svet Benedikt XVI.? Snažil sa ukázať, že úspech ani materiálne blaho nevedú k naplnenému životu

Branislav Kuljovský

Podľa Ratzingera plnohodnotný život na zemi človek nemôže dosiahnuť bez živej a žitej viery v Ježiša Krista.

Pred svojím zvolením za rímskeho pápeža kardinál Ratzinger vytvoril obrovské množstvo dôležitých diel. Bol hlboký a produktívny, písal zrozumiteľným štýlom, vďaka ktorému sa zložité pojmy zdajú byť jednoduchými.

Svoju učenosť podával s ľahkosťou, argumenty prepájal výstižnými citátmi zo Starého a Nového zákona, diel antických i moderných mysliteľov, náboženských i svetských zdrojov, dokonca aj z diel beletrie, hudby či umenia. Ale ešte viac ako erudícia sa jeho dielo vyznačovalo znakmi hlbokej viery. Svoju tému nielenže poznal, ale bol do nej hlboko zamilovaný – a jeho témou bol vždy Trojjediný Boh.

Uctievanie Všemohúceho

Čítať knihu Duch liturgie znamená vedieť, že autor nenašiel v živote nič dôležitejšie ako uctievanie Všemohúceho. V jeho mysli (a tak aj v jeho diele) bolo pravé uctievanie prirodzenou odpoveďou viery a viera zasa prirodzeným partnerom rozumu, pričom tieto dve zložky spolupracovali na osvetlení ľudského chápania.

Toto partnerstvo krásne vysvetlil v talianskom Rimini v roku 2002 v prednáške na konferencii hnutia Spoločenstvo a oslobodenie. Poznamenal, že sekulárny svet príliš často vníma náboženskú vieru ako iracionálnu či emocionálnu – teda ako nepriateľa čistého rozumu. Oponoval: „Skôr je to naopak: práve takto sa rozum oslobodzuje od otupenosti a je pripravený konať.“

Rozum je pripravený konať, vysvetľoval vtedajší kardinál Ratzinger, keď je spojený s vierou, aby vytvoril lásku, najkrajšie naplnenie ľudského života. Vidiac dokonalé vyjadrenie lásky v Kristovej obeti na kríži a uznávajúc jeho agóniu, kardinál pokračoval: „V jeho Tvári, ktorá je taká zmrzačená, sa však objavuje pravá, extrémna krása: krása lásky, ktorá ide ,až do konca´; z tohto dôvodu sa zjavuje ako väčšia než faloš a násilie.“

V srdci bol teológom, oddaným hľadaniu tej pravdy a krásy, ktorá ho inšpirovala. Ale aj on bol povolaný k činu, k tomu, aby odložil (a nakoniec opustil) svoju túžbu po pokojnom vedeckom dôchodku, aby išiel „až na samý koniec“.

Radšej ponúkal ako vnucoval

Keď bol kardinál Ratzinger povýšený do úlohy najvyššieho vatikánskeho doktrinálneho predstaviteľa, stal sa prenikavým analytikom problémov, ktoré sužujú cirkev v našich časoch.

Vydanie Ratzingerovej správy (kniha rozhovorov o stave cirkvi, ktoré s kardinálom viedol novinár Vittorio Messori; pôvodne vyšla v taliančine v roku 1985 pod názvom Rapporto sulla fede, v češtine v roku 1994 pod názvom O víře dnes; pozn. prekladateľa) bolo bezprecedentnou udalosťou. Išlo o úprimné zhodnotenie vtedajších cirkevných záležitostí vysokým vatikánskym predstaviteľom, ktorý sa bez mihnutia oka pozrel na ťažkosti a bez výhovoriek povedal pravdu.

Počas pôsobenia v Kongregácii pre náuku viery kardinál Ratzinger naďalej často písal a kázal, pričom vyzýval k lepšiemu pochopeniu hĺbky katolíckej viery. Uprednostňoval skôr ponúkanie než vnucovanie pravovernosti. Nevyhýbal sa však konfrontácii so sekulárnymi ortodoxiami, a tak sa stal – a stále zostáva – bete noire liberálnej ideológie, stelesnením rigidnej katolíckej tradície, obávaným Panzerkardinale.

Napätie medzi nemeckým kardinálom a sekulárnymi médiami sa nikdy neprejavilo tak výrazne ako v dňoch po smrti Jána Pavla II., keď Ratzinger, vtedy nepochybne najimpozantnejšia postava v Ríme, odsúdil „diktatúru relativizmu“.

Keď sa na tie dni pozerám spätne, pýtam sa, či sa cítil slobodný hovoriť s takou otvorenosťou, pretože očakával blízke zbavenie svojej kontroverznej pozície a z nej vyplývajúcich nechcených povinností. Väčšina vatikánskych pozorovateľov sa zhodla, že na zvolenie bol príliš starý a ani zdravie nemal veľmi pevné. Konkláve si však myslelo niečo iné; kardináli si ho vybrali, pretože, opäť, koho iného by si mohli vybrať?

Čo znamenal Benedikt XVI. pre cirkev a svet Niekoľko aspektov pontifikátu tichého mučeníctva

Emília Hrabovec

Zosnulý emeritný pápež varoval cirkev, aby neredukovala Ježišovo posolstvo na neurčité hodnoty politického moralizmu.

Ako zvrchovaný pápež Benedikt XVI. naďalej kázal, ale drasticky obmedzil svoje písanie, lebo si uvedomoval, že teraz by sa všetko ním napísané mohlo mylne považovať za definitívne stanovisko a spôsobiť tak zmätok. (Kiež by bol jeho nástupca rovnako obozretný!)

Vo svojom nádhernom trojzväzkovom diele Ježiš Nazaretský sa snažil predstaviť podstatu viery – ale zároveň si dal záležať na tom, aby napísal, že toto dielo nie je dielom pápežského magistéria.

Vládnutie nebolo jeho silnou stránkou

Žiaľ, vládnutie nebolo silnou stránkou pápeža Benedikta. Jeho najväčšou slabinou ako manažéra bol sklon predpokladať dobrú vôľu ostatných. Považoval za samozrejmé, že preláti, ktorí ho obklopujú, sa poctivo venujú svojim úlohám a ochotne vykonávajú jeho politiku.

Odsudzoval „špinu“, ktorá kazila kňazstvo, ale skazenosť v Rímskej kúrii nevidel alebo nevedel, ako ju vykoreniť. Vatikánom otriasali finančné škandály, uniknuté zápisnice zahanbovali pápežstvo, podriadení sa bránili jeho politike.

Nakoniec pápež Benedikt dospel k záveru, že mu chýba sila, výdrž a možno aj rozhodnosť potrebná na to, aby napravil Petrovu bárku. Preto odstúpil, čo považujem za jedinú vážnu chybu jeho pontifikátu. Jeho frustrácia bola pochopiteľná, ale keď pastier odíde, zbiehajú sa vlci.

Niektorí tradične zmýšľajúci katolíci posledných niekoľko rokov dúfali, že emeritný pápež prehovorí, aby rozptýlil zmätok spôsobený jeho nástupcom. Ja som však tvrdil, že emeritný pontifex bol tým posledným človekom, ktorý by sa k súčasným kontroverziám vyjadril.

Už vo svojom oznámení o rezignácii prisľúbil neochvejnú podporu svojmu nástupcovi, nech to bude ktokoľvek. Občas niečo napísal, aby objasnil svoje vlastné myšlienky, ale nikdy nespochybnil myšlienky pápeža Františka. Veľmi dobre si uvedomoval potrebu zachovania jednoty v cirkvi.

Ešte dôležitejšie však bolo, že Benedikt sa pred odchodom z úradu vedome rozhodol odložiť bokom prácu, ktorá ho tak dlho zamestnávala. Namiesto riadenia a usmerňovania, učenia a vedenia sa rozhodol slúžiť cirkvi modlitbou a všetky praktické problémy ponechať v Božích rukách.

Keď sa vzdal riadenia univerzálnej cirkvi, venoval svoju zostávajúcu energiu vzývaniu nadprirodzenej pomoci. Svoje dni teda neprežíval tak, ako by si možno bol kedysi vybral, v tichej knižnici v Regensbergu, ale ako mních v rezidencii Mater Ecclesiae, naďalej medzi múrmi Vatikánu.

Celé desaťročia ponúkal svoj obrovský talent v službe cirkvi, ktorú miloval – nie spôsobom, ktorý by si sám vybral, ale takým, ktorý bol vybraný pre neho. Po takmer ôsmich rokoch vládnutia mocou, o ktorú nikdy nestál, sa rozhodol odísť do dôchodku a zveriť všetky pozemské problémy do Božích rúk.

A teraz, oslobodený od pozemských problémov, je sám v Božích rukách, aby mohol rozjímať o Kráse a Pravde, ktoré tak dlho miloval. Nech odpočíva v pokoji.

Autor je dlhoročným katolíckym žurnalistom, zakladateľom Catholic World News a šéfredaktorom Catholic Culture. Napísal osem kníh, v českom Kartuziánskom nakladateľstve mu vyšli knihy Ztracený pastýř a Ztraceni. Kolaps katolické kultury.

Pôvodný text: Reluctant Pontiff: the end of the Ratzinger/Benedict era, uverejnené so súhlasom autora, preložil L. Obšitník.