„Rímskokatolícka cirkev sa nachádza uprostred najväčšej cirkevnej krízy od čias reformácie, ktorá nie je vyvolaná celosvetovými škandálmi zneužívania, ale nachádza v nich ťažisko.“

Táto veta, ktorou sa začína veľmi dlhý článok v magazíne Tablet, vyjadruje myšlienku, ktorú som vyslovil pred pätnástimi rokmi vo svojej knihe The Faithful Departed (v českom preklade vyšla pod názvom Ztracení. Kolaps katolické kultury; pozn. prekladateľa). Autori Tabletu a ja sa zhodujeme (alebo sa to tak aspoň zdá), že škandál okolo sexuálneho zneužívania bol dôsledkom, nie príčinou krízy v cirkvi.

Tu sa naša zhoda, žiaľ, končí. Tablet rozsiahlo argumentuje, že kríza je spôsobená zastaraným učením a cirkev sa môže vyhnúť bezvýznamnosti len tak, že bude nasledovať synodálnu cestu razenú nemeckou biskupskou konferenciou. Autori (Sigrid Grameierová a Christian Weisner) sa obávajú pastoračnej katastrofy, ak univerzálna cirkev na nadchádzajúcej synode o synodalite nemeckú iniciatívu nepodporí.

Tento argument má jeden problém. (V skutočnosti je ich tam veľa, ale jeden vyniká.) Nemeckí biskupi pastoračnú katastrofu už spôsobili. Ich výsledky v posledných rokoch sú najpresvedčivejším argumentom proti osvojeniu si ich vedúcej úlohy.

Nemecká pastoračná katastrofa

Grameierová a Weisner, uznávajúc, že Vatikán zrejme nie je pripravený prijať inštrukcie od nemeckej hierarchie, lamentujú nad „odcudzením medzi svetovým ústredím v Ríme a teologicky a finančne relatívne silnou miestnou cirkvou“.

Je určite pravda, že cirkev v Nemecku je finančne silná, a to vďaka výške daňovej sadzby. Čo sa týka teologickej sily nemeckej hierarchie, to je predmetom súčasnej diskusie. V tomto hodnotení však niečo zásadné chýba. Čo pastoračná sila nemeckej cirkvi? Nakoľko sú nemeckí cirkevní predstavitelia úspešní vo svojom úsilí priviesť ľudí do katolíckeho lona?

V roku 2010 sa zo zoznamov farností odhlásilo približne 181 000 Nemcov. V roku 2020 ich bolo 221 000. A v roku 2021, keď sa biskupi vydali na synodálnu cestu, opustilo cirkev rekordných 359 000 katolíkov. Zdieľať

Nie veľmi. Naopak, najpozoruhodnejším trendom v nemeckom katolicizme je masové hnutie katolíkov, ktorí cirkev opúšťajú. Za posledné desaťročie sa svojej viery formálne zriekli viac ako dva milióny katolíkov a zdá sa, že tento trend sa ešte zrýchľuje. V roku 2010 sa zo zoznamov farností odhlásilo približne 181 000 Nemcov. V roku 2020 ich bolo 221 000. A v roku 2021, keď sa biskupi vydali na synodálnu cestu, opustilo cirkev rekordných 359 000 katolíkov. Keďže len približne milión Nemcov pravidelne navštevuje omšu, počet bývalých katolíkov je dvojnásobný oproti počtu praktizujúcich katolíkov.

Ak je teda vaším cieľom vyprázdniť katolícke kostoly vo svete, rozhodne si zoberte príklad zo synodálnej cesty. Ak je však cieľom evanjelizácia, pred nemeckým vedením sa majte na pozore.

Esej v časopise Tablet túto nešťastnú bilanciu preskočila, aby sa namiesto toho sústredila na „nepopulárne“ učenie cirkvi, ktorým sekularisti opovrhujú. Autori chcú, aby sme si uvedomili, „aká priepasť je medzi realitou dnešného života a učením cirkvi o sexuálnej morálke“.

Áno, určite existuje obrovská priepasť medzi učením cirkvi a každodenným životom mužov a žien žijúcich v sekularizovaných spoločnostiach západného sveta. Ale sú ľudia na sekulárnej strane tejto priepasti šťastnejší – nehovoriac o svätosti? Autori vidia výrazný rozdiel medzi tradičným katolíckym myslením a „osvieteným“ názorom súčasných Európanov a usudzujú, že keďže tento rozdiel existuje, učenie cirkvi musí byť nesprávne.

Non sequitur. Z prísne logického hľadiska je rovnako možné, že by sa mali zmeniť súčasné európske postoje. Ak k tomu pridáme tvrdé dôkazy, ktoré nám poskytuje bieda života v „osvietených“ spoločnostiach – rozpad rodín, odcudzenie generácií, epidémie citových a sexuálnych dysfunkcií –, argumenty v prospech katolíckeho učenia sa zdajú oveľa silnejšie.

V Nemecku sa už nikto nespovedá

Martin Hanus

Rozhovor s Thomasom Sternbergom, prezidentom Centrálneho výboru nemeckých katolíkov, o situácii v nemeckej cirkvi.

Inzercia

Akými normami sa riadime?

Autori v Tablete však nezvažujú argumenty ani neporovnávajú výhody týchto dvoch názorových smerov. Pre tradičnejších katolíkov, ktorí sa stále držia večného učenia, nemajú trpezlivosť:

Tieto kruhy nemajú odpoveď na duchovné a sexuálne násilie, ktoré viedlo k dramatickej strate dôveryhodnosti cirkvi, a nie sú pripravené zaoberať sa systémovými príčinami.

Tu sa stretávame s ďalším non sequitur, a to kurióznym. Autori naznačujú, že stratu dôveryhodnosti cirkevného učenia spôsobili škandály sexuálneho zneužívania. Sekulárny svet však odmietol učenie cirkvi dávno pred ich vypuknutím. V knihe The Faithful Departed tvrdím, že príčinná reťaz sa tiahla úplne opačným smerom: duchovné a sexuálne násilie sa objavilo potom – a do veľkej miery práve preto – , ako cirkevní predstavitelia ustúpili od jasného hlásania právd, ktoré katolícka cirkev tradične učila.

Esej v Tablete si však pozorne prečítajte (ak máte čas; spomínal som, že je dlhá?) a možno si v zmienkach autorov o škandáloch sexuálneho zneužívania všimnete niečo zvláštne. Hoci sa odvolávajú na „systémové príčiny“, nevysvetľujú, prečo k škandálom došlo.

Začali kňazi zneužívať miništrantov preto, že boli sklamaní z encykliky Humanae vitae? Ignorovali biskupi zločiny, pretože Vatikán sa ohradzoval voči disidentským teológom? Čo bolo „systémovou“ príčinou zneužívania a motiváciou na jeho zakrývanie? Esej v Tablete neposkytuje žiadne odpovede na tieto otázky. Dokonca si ich ani nekladie.

Zo škandálov sexuálneho zneužívania nevyplýva, že tradičné katolícke učenie bolo ich „systémovou“ príčinou. Sekulárny svet sa ich však chopil ako vhodnej zbrane, ktorú možno použiť proti cirkvi, kedykoľvek sa to hodí. Zdieľať

Esej sa začala tým pozoruhodným (a presným) tvrdením, že škandály okolo sexuálneho zneužívania nespôsobili súčasnú krízu v cirkvi. Pri každej príležitosti sa však autori na ne odvolávajú ako na dôvod spochybniť autoritu cirkvi. Prečo takýto rozporuplný prístup? Možno preto, že nemeckí autori – podobne ako nemeckí biskupi na svojej synodálnej ceste – vnímajú tieto škandály ako ospravedlnenie útokov na katolícku Tradíciu. Má to byť vlastne akoby forma pridruženej viny. „Obhajujete formuláciu filioque (učenie o Duchu Svätom, pozn. prekladateľa)? Nuž potom obhajujete ‚systém‘, ktorý chránil predátorských kňazov.“

Ten „systém“ určite pochybil, keď bránil predátorov. Ale z toho nevyplýva, že formulácia filioque alebo akékoľvek iné tradičné katolícke učenie boli „systémovou“ príčinou škandálov. Sekulárny svet sa ich však chopil ako vhodnej zbrane, ktorú možno použiť proti cirkvi, kedykoľvek sa to hodí.

Pozrite sa teraz pozorne na synodálnu cestu a spýtajte sa, či nemecká hierarchia – finančne silná, teologicky zmätená a pastoračne skrachovaná – posudzuje cirkev podľa noriem evanjelia alebo podľa svetskej kultúry. Podľa noriem cisára alebo Boha?

Autor je dlhoročným katolíckym žurnalistom, zakladateľom Catholic World News a šéfredaktorom Catholic Culture. Napísal osem kníh, v českom Kartuziánskom nakladateľstve mu vyšli knihy Ztracený pastýř a Ztraceni. Kolaps katolické kultury.

Pôvodný text: Following the German bishops’ lead–to disaster. Uverejnené so súhlasom autora, preložil Lukáš Obšitník.