Najvyšší predstavený dominikánov: Ideálny rehoľník? Taký, čo vie, že nie je ideálny

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Najvyšší predstavený dominikánov: Ideálny rehoľník? Taký, čo vie, že nie je ideálny

Francúz Bruno Cadoré je 86. nástupcom svätého Dominika, zakladateľa rehole dominikánov. Foto - Bohuslav Jančiar OP

S magistrom rehole dominikánov Brunom Cadorém, ktorý pred niekoľkými dňami navštívil Slovensko, sme sa rozprávali o kazateľskom štýle súčasného a emeritného pápeža, o problémoch, ktorým čelí zasvätený život či o formách pomoci utečencom.

V tomto roku si Rehoľa kazateľov, známejšia pod názvom dominikáni, pripomína 800. výročie svojho založenia. Na tento jubilejný rok pripadla aj generálna vizitácia slovenskej provincie dominikánov, ktorú ste vykonali v polovici marca. V akom stave ste ju našli?

V stave kázania. Je to presne to, čo mám rád, keď navštevujem provincie a vidím, ako bratia kážu. A to individuálne ako jednotlivci, ako komunity, ale aj ako celá dominikánska provincia. Oslovujú tak rodiny a farské komunity s najdôležitejšími kazateľskými výzvami. Deje sa to aj na akademickom poli či v práci s mládežou. Určitou doplnkovou alebo alternatívnou aktivitou je spolupráca na medzinárodnom poli medzi provinciami a krajinami. Platí to aj o podnecovaní dialógu medzi skupinami veriacich a neveriacich. Môžem povedať, že som vizitoval provinciu, ktorá káže.   

Rehoľa dominikánov si pripomína okrúhle výročie založenia. Ktorú z chariziem svojho zakladateľa by dnes najviac potrebovala prežívať?

Vzor, ktorý sa svätý Dominik pokúšal uchopiť vo svojej osobnej kontemplácii, bol Ježiš ako kazateľ. Kristus ako Boží Syn prechádzal z jedného mesta k druhému, od jednej dediny k druhej, stretával ľudí a snažil sa objasniť dobrú zvesť – evanjelium o Božom kráľovstve. Ponúkal priateľstvo s Bohom. Často sa tak dialo medzi ľuďmi, ktorí zostávali trochu v ústraní. Buď neboli veriaci, alebo boli dokonca vylúčení.

Svätý Dominik chcel svojím životom napodobniť Krista ako prvého kazateľa. Aj my, jeho nasledovníci, by sme sa mali o to usilovať. Našou úlohou je dať k dispozícii radostnú zvesť všetkým, lebo aj Boh sa chcel zhovárať s každým bez akéhokoľvek vylúčenia. Pýtame sa, ako dnes môžeme vydávať svedectvo o priateľstve – nie s nami a našimi schopnosťami – ale s Bohom. Každý jednotlivec či skupina by mala zažiť stretnutie, ktorého cieľom je stať sa priateľom s Bohom. S tým je spojené aj zdieľanie tej istej humanity, jedného ľudského spoločenstva a podpora snahy žiť v tomto svete a spraviť ho domom pre každého.

Toto všetko tvorí podstatné výzvy ohlasovania dobrej zvesti o Božom kráľovstve. Ono už prichádza, ale my by sme mali v tomto konkrétnom historickom čase pripraviť priestor a podmienky na jeho privítanie.


Najvyšší predstavený dominikánov nedávno navštívil Slovensko. Foto – Bohuslav Jančiar OP

V ktorých regiónoch sveta je dnes vaša rehoľa najsilnejšia a najvitálnejšia?

Rehoľa je silná všade tam, kde ohlasuje spomínané priateľstvo s Bohom. Dokonca aj tam, kde sú len dvaja alebo traja bratia. Napríklad v Iraku je iba osem bratov, ale ich prítomnosť a život s ľuďmi je dôkazom svedectva o priateľstve s Bohom. Z pohľadu evanjelia sila nespočíva v počte bratov, ale v ich prítomnosti. Máme šťastie, že na každom kontinente prichádzajú noví záujemcovia o dominikánsky spôsob života. V niektorých krajinách ich je menej, inde viac. Mojím snom je, aby všetci bratia z rôznych krajín vytvorili spôsob spoločného interkultúrneho kázania. Dúfam, že reprezentujeme viac ako len globálnu rehoľu s regionálnymi špecifikami.  

Čím by ste boli vy, ak by ste sa nestali dominikánom?

Asi by som bol lekárom, lebo som vyštudoval medicínu a mám lekársku vedu rád. Byť lekárom znamená napĺňať ušľachtilé povolanie starostlivosti o ľudí. Medicíne som vďačný za mnohé, najmä za to, že ma pripravila na rehoľné povolanie. Obzvlášť v spôsobe nazerania na svet, v láske k nemu a v schopnosti vedieť dať niečo zo seba samého iným.

V Európe rezonuje téma utečencov. Ako sa dá pomôcť kresťanom v regiónoch, kde sú terčom genocídy a prenasledovania?

Existuje hneď niekoľko spôsobov, ako im pomôcť. Zdôraznil by som aspoň dva z nich. Po prvé – treba ich podporiť v tom, kým sú z hľadiska viery. Možno sa to zdá málo, ale napríklad v Iraku museli kresťania opustiť všetko, čo mali, a ich kresťanská identita je jediné, čo im zostalo. Na nej môžu začať budovať svoju budúcnosť – či už v Iraku, alebo v inej krajine. Našou úlohou je zostať pri nich a podporiť ich. S týmito ľuďmi predsa máme spoločnú vieru.

Prečítajte si aj
Arcibiskup Carballo z Vatikánu: Príliš sa prispôsobujeme svetu Zdieľať

Človek môže zažiť mnoho zápasov a pokusov o zničenie ľudskej dôstojnosti, ale v prípade kresťana je nemožné zničiť jeho nádej. Spomínam si na jeden novinársky rozhovor s mladým irackým študentom. Plakal, lebo bol šokovaný z toho, čo sa stalo v jeho krajine. Povedal, že tí, ktorí v Iraku spôsobujú násilie, ich budú nútiť, aby sa vzdali lásky. Zdôraznil však, že sa im to nepodarí. Počuť takéto svedectvo od ťažko skúšaných spolubratov a spolusestier, ktorí vyznávajú tú istú vieru ako my, je veľmi silné.

Súčasťou tejto prvej formy podpory by mala byť aj veľmi konkrétna pomoc. Napríklad pre jednotlivé deti a rodiny, budovanie výchovno-vzdelávacej infraštruktúry, aby mohli nájsť cestu k novému životu, a podobne.

A čo ten druhý spôsob pomoci?

Ten by sme mali realizovať v našich vlastných krajinách. Najskôr je potrebné prichýliť rodiny, ktoré sa po strate všetkého rozhodli odísť z vlasti do inej krajiny a začať tam v bezpečí a v ľudských podmienkach budovať svoj život odznova. Ďalšou možnosťou je hľadanie spôsobu, ako dopomôcť našim politickým reprezentáciám, aby neboli indiferentné ku kritickej situácii prenasledovaných kresťanov. Dôležité pritom je, aby sa nerobili kompromisy s násilím a zreteľne sme dokázali povedať, že akákoľvek forma totalitarizmu je neprípustná. Takže pomoc týmto našim bratom a sestrám je cestou milosrdenstva a tiež cestou hľadania politickej podpory.


Bruno Cadoré uprostred slovenských dominikánov. Foto – Bohuslav Jančiar OP

Dominikáni vznikli ako rehoľa kazateľov. Ako hodnotíte kazateľský štýl pápeža Františka, ktorý sa veľmi odlišuje od jeho predchodcu?

Ich štýly sú rozdielne, pretože aj ich osobnosti sú rozdielne. Každý jeden pápež je jedinečný, takže aj kazateľský štýl každého je jedinečný. Pokiaľ sa však pozrieme na obsah kázania obidvoch pápežov, nie je v ňom príliš veľa rozdielov. Pápež František káže rád a rád s ľuďmi komunikuje. Dokáže byť veľmi priamy, pričom nás necháva vidieť to, čo sa sám usiluje žiť. Osobný spôsob jeho kázania je pre mnohých ľudí v cirkvi i mimo nej dojímavý.

Pre nás ako rehoľu je to veľmi jasný odkaz, že ohlasovanie evanjelia má slúžiť tomu, čo sa u nás nazýva „hovoriť s ľuďmi o Bohu“. Teda byť zainteresovaný na rozhovoroch s ľuďmi, s ktorými sa rozprávame o Bohu. Kázanie nie je totiž len vyučovanie, hoci je v ňom prítomné. Najskôr musíme s druhými „len“ hovoriť, potom ich môžeme učiť.

Čo môžu dnešní dominikáni ponúknuť svetu a cirkvi?

Pamätám sa, že tento typ otázky som v roku 2010 položil dnes už emeritnému pápežovi Benediktovi po tom, ako som sa ujal funkcie magistra rehole. Odpovedal, že pre potreby dnešnej evanjelizácie disponuje Rehoľa kazateľov prinajmenšom dvoma hlavnými charakteristickými črtami – štúdiom a kontempláciou.

Štúdium preto, lebo v súčasnom svete je dôležité byť presvedčený, že ľudská osoba má schopnosť hľadať pravdu svojím intelektom a spoznávať svet, v ktorom Boh zjavuje svoju prítomnosť. Naša rehoľa nezdôrazňuje úlohu štúdia kvôli tomu, aby sme sa stali vysokými akademikmi, ale preto, aby sme preukázali dôveru v ľudskú schopnosť porozumieť tomuto svetu a odhaľovať v ňom Božiu prítomnosť.

Kontemplácia je druhou dôležitou črtou rehole preto, lebo počas našich modlitieb, pri ochote žiť bratské spoločenstvo a pri budovaní priateľstva s ostatnými, chceme rozjímať nad silou Božej milosti.

Čo dnes najviac ohrozuje rehoľný život a ako sa dá s týmito hrozbami bojovať?

Najväčším nebezpečenstvom pre zasvätený život je nadobudnutie presvedčenia, že ten-ktorý spôsob života je v cirkvi najdôležitejší. To isté by som povedal trebárs aj o povolaní do manželstva – najväčším nebezpečenstvom preň je presvedčenie, že je stredobodom sveta. Nesmieme zabúdať, že cirkev je budovaná rôznymi životnými statusmi a je rozmanitá. V cirkvi je veľa spôsobov, ako byť veriacim, ako byť kresťanom a údom Kristovho tela. Takže najväčšou hrozbou pre každý jeden z nich je zabudnúť na tie ostatné.    

Ako by mal vyzerať ideálny dominikán?

Mal by to byť niekto, kto si je istý, že nie je ideálny.

Bruno Cadoré OP sa narodil vo Francúzsku v roku 1954. Do Rehole kazateľov (dominikánov) vstúpil v roku 1979. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1986 v Lille a v roku 1992 získal doktorát z morálnej teológie. Pôsobil na Katolíckej univerzite v Lille, kde sa venoval biomedicínskej etike. V rokoch 2002 – 2010 stál na čele francúzskej provincie dominikánov. V septembri 2010 ho na 290. generálnej kapitule v Ríme zvolili za najvyššieho predstaveného – magistra rehole. Stal sa tak 86. nástupcom sv. Dominika Guzmána, zakladateľa rehole.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo