Nasledujúci text je súčasťou knihy Žiť ako svätý Jozef (Postoj Media, 2021), ktorú nájdete v našom e-shope.

Vo svojej „reči na hore“, ktorú môžeme pokladať za základný súhrn Kristovho učenia, vyslovil Ježiš okrem iného i túto radu: „Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10,16). Tak to uvádza slovenský katolícky preklad Biblie.

Nie je však vôbec jednoduché nájsť tie správne výrazy na preklad toho, čo hovorí grécka pôvodina. Tá totiž v súvislosti s hadmi používa prívlastok frónimoi, čo znamená múdri, inteligentní, majúci zdravý úsudok, bystrí. V tejto línii ide i starosloviensky preklad: Búdite úbo múdri jáko zmija – Buďte teda múdri ako hady.

Pre holuby má zasa grécky text evanjelia prívlastok akéraioi, čo môže znamenať celí, neporušení, nedotknutí, čistí, úprimní, čestní, cudní, nevinní, krotkí, jednoduchí, mierumilovní atď. Staroslovienčina zvolila výraz cíli jáko hólubije – celí, bezúhonní ako holuby.

Zamyslime sa preto nad veľkosťou svätého Jozefa v duchu týchto slov. Vo svojich počinoch sa Jozef skutočne prejavoval múdro ako had a nevinne ako holub. A ktovie, či Boží Syn nemyslel práve na svojho pestúna, keď na Hore blahoslavenstiev neďaleko Galilejského jazera vyslovoval práve tieto slová.

Had a múdry?

Z detských rozprávok i prvých rokov základnej školy poznáme, že určité ľudské vlastnosti, tak dobré, ako aj zlé, nám boli predstavované v spojení so zvieratami, ktoré ich istým spôsobom zosobňujú.

Keď bol prvák v škole usilovný, dostal do zošita pečiatku včeličky. Niekto, kto bol prefíkaný a stále špekuloval, ako sa vyhnúť povinnostiam, mohol na svoju adresu počuť slová: „Veď len počkaj, ty lišiak!“ O niekom, kto si o sebe myslel, že niečo znamená, povedali jeho známi: „Nesie sa ako páv!“ A dalo by sa pokračovať v prirovnaniach: pomalý ako slimák, drzý ako opica...

Ale vráťme sa k nášmu hadovi. Zdá sa, že si ho takmer výlučne spájame s niečím zlým. Vedú nás k tomu už prvé stránky Biblie, kde čítame, že had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán Boh (Gn 3,1). A rovnako sa had ako symbol zla spomína aj na posledných stránkach Písma, kde sa hovorí, že anjel s kľúčom od priepasti a veľkou reťazou chytil draka, toho starého hada, ktorým je diabol a satan, a sputnal ho na tisíc rokov (Zjv 20,2). V evanjeliu nám však Ježiš predstavuje hada ako múdreho tvora. V čom by táto jeho múdrosť mala spočívať?

Odpoveď na túto otázku sa usilovali nájsť viacerí cirkevní otcovia. Sv. Bazil Veľký vidí múdrosť hada v spôsobe, akým sa zbavuje starej kože: „Keď potrebuje zo seba zhodiť starú kožu, nájde si nejaké tesné miesto, kde by bolo jeho telo zovreté z každej strany. Potom sa cez to miesto pretlačí, čím zo seba vyzlečie starú kožu. Preto sa aj od nás očakáva, že budeme kráčať úzkou a tŕnistou cestičkou, aby sme zo seba zobliekli starého človeka a obliekli si nového a aby sa nám tak mladosť obnovila ako orlovi (Ž 102,5).[1]

Sv. Hieronym vidí múdre správanie sa hada v tom, ako si chráni holý život. Keď sa ocitne v nebezpečenstve života, stočí sa do klbka a za každú cenu sa snaží chrániť si predovšetkým hlavu. Celé jeho telo je ako hradba, ktorá chráni jeho hlavu ukrytú v strede. Hieronym, ale i ďalší otcovia vravia, že aj my si musíme chrániť predovšetkým hlavu, a tou je Kristus – hlava Cirkvi. Všetko ostatné nám môžu vziať, o všetko môžeme prísť, ale Krista a pevnú, neporušenú vieru v neho stratiť nesmieme.[2]

Sv. Augustín spomína, že had kvôli tomu, aby odolal hlasu lovca, ktorý ho chce vylákať z úkrytu, jedno ucho si pritláča o skalu, kým druhé si zakrýva chvostom. V negatívnom zmysle to môže byť obraz tých, ktorí sa vyhýbajú Božiemu slovu, aby ho nepočuli a nemuseli uviesť do praxe,[3] ale toto hadie správanie môže poslúžiť aj ako pozitívny obraz človeka, ktorý si zapcháva uši pred zvodmi tohto sveta a ako had tlačí svoj sluch k zemi, to jest premýšľa často o smrti a o posledných veciach.

Napokon ešte raz spomeňme sv. Bazila Veľkého, ktorý vo svojich Krátkych pravidlách pre mníchov odpovedá na otázku, kto je múdry ako had a čo to znamená pre nás:

„Múdry ako had je ten, kto s rešpektom a rozvahou robí všetko možné pre to, aby získal poslucháča. Keď Pán posielal svojich apoštolov kázať, dával im toto odporúčanie, lebo potrebovali múdrosť, vďaka ktorej by kázali presvedčivo. Ako sa totiž had priblížil k človeku s úlisnou tvárou a presvedčivými slovami, aby dokázal človeka odviesť od Boha a naviesť ho na hriech, tak sme i my povinní ukázať dobrú tvár, vedieť zvoliť správne miesto i čas a všetkými spôsobmi vycibriť svoju reč tak rozumne, aby sme tých druhých odklonili od hriechu a priviedli k Bohu.“[4]

Jozef plný múdrosti

Na začiatku svojej kráľovskej vlády sa mladý Šalamún modlil takto: „Pane, ty si môjmu otcovi Dávidovi preukázal veľkú priazeň a mňa si ustanovil namiesto neho za kráľa.  Teraz teda, Bože, nech sa splní tvoj sľub, ktorý si dal môjmu otcovi Dávidovi. Lebo ty si ma ustanovil za kráľa nad ľudom početným ako prach zeme. Daj mi teda múdrosti a vedomosti, aby som vedel, ako sa správať pred týmto ľudom” (2Krn 1, 8-10).

Môžeme sa domnievať, že aj Jozef, podobne ako kráľovskí predkovia z jeho rodu, majúc pred očami veľa nezodpovedaných otázok a nejasností, ako aj vedomie veľkej zodpovednosti pred Bohom i národom, sformuloval podobnú modlitbu, ktorá mohla vyzerať napríklad takto:

„Pane, Bože mojich otcov Abraháma, Izáka a Jakuba, Bože mojich predkov, kráľa Dávida a Šalamúna, počuj teraz moju modlitbu a pomôž mi. Daj mi múdrosť a svetlo do mojej tmy. Usmerni ma, aby som neurobil chybný krok, ktorý by mal hrozné následky. Nezveruješ mi vládu nad ľudom ako kedysi Dávidovi alebo jeho synovi Šalamúnovi; zveruješ mi do starostlivosti a výchovy svojho Syna, ktorý je Kráľom všetkých kráľov. Vravel si mi skrze anjela, že on vyslobodí svoj ľud z hriechov. Ako ho mám vychovávať ja, ktorý som sám hriešny a biedny? A preto mi daj múdrosť, aby som bol tvojmu Synovi dobrým otcom a mohol mu byť aj dobrým príkladom.“

Múdrosť nie je to isté čo vzdelanie. Dnes sú možnosti vzdelania obrovské. Počúvame dokonca debaty o prebytku univerzít a vysokých škôl. Vysokoškolské tituly stratili svoju niekdajšiu vážnosť, lebo získať ich nestojí až takú veľkú námahu a niekde sa vraj dajú aj kúpiť...

Ale možno povedať, že máme okolo seba prebytok múdrych? Múdrosť je totiž schopnosť použiť nadobudnuté vedomosti správne. Ba dokonca – lebo dnes už ani to nie je samozrejmosť –, mohli by sme ju charakterizovať aj ako schopnosť dobre používať normálny zdravý rozum, trebárs aj bez nejakého špeciálneho vzdelania.

Múdrosť sa totiž vychvaľuje sama, aj u Boha je v úcte a má chválu aj u svojho ľudu (Sir 24,1). Netreba za ňu platiť. Ona sama pozýva a sľubuje veľa: „Pristúpte ku mne všetci, ktorí po mne túžite, a nasýťte sa z mojich plodov!  Lebo môj duch je sladší ako med a mať mňa je ako plást medu.  Spomienka na mňa pretrvá večné pokolenia.  Ktorí ma požívajú, budú väčšmi lačnieť a ktorí ma pijú, budú väčšmi smädiť.  Kto ma počúva, nezažije zahanbenie, ktorí sa namáhajú v mojej službe, nezhrešia“ (Sir 24,26-30).

Tu máme vysvetlenie, prečo Jozef neurobil žiadny chybný krok. Túžil po múdrosti a chcel sa ňou riadiť tak veľmi, až sa jej napokon mohol doslova dotknúť a nosiť ju na rukách, tú Múdrosť, ktorá sa zaodela ľudským telom a prebývala medzi nami (porov. Jn 1,14). A je to zároveň návod aj pre nás.

Čistota a holub dokopy?

Tak ako nás mohlo prekvapiť spájanie si hada s múdrosťou, rovnako nás môže zaskočiť aj slovné spojenie čistý holub. O holuboch sa rozpráva ako o škodcoch, ktorí špinia centrá  historických miest, poškodzujú pamiatky, roznášajú choroby. Ale Ježiš povie: Buďte čistí ako holuby.

Povedali sme však, že gréčtina používa výraz akéraioi, čím sa nemyslí fyzická čistota, ale čistota v zmysle celku, to jest dokonalá celistvosť, bezúhonnosť, jednoduchosť bez komplikácií, miernosť i bezbrannosť. Preto nie je ľahké nájsť ten správny výraz.

Vlastnosti pokoja a mierumilovnosti boli vyjadrené holubicou už pri potope sveta. To ona priniesla Noemovi v zobáku olivovú ratolesť na znak toho, že vody potopy ustúpili a Pánov hnev sa utíšil. Bol to znak, že nastáva nová éra, doba Božej priazne vyjadrená dúhou, keď Pán povedal: „Už nikdy pre človeka neprekľajem zem, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti náklonné na zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetky živé bytosti, ako som to urobil“ (Gn 8,21).

Stúpenci komunistického režimu v minulosti si zrejme dostatočne neuvedomovali tento vyložene biblický symbol pokoja (a možno aj uvedomovali, len si to nepriznali), ktorý radi používali v súvislosti s oslavami 1. mája, keď všetky okná domov a výklady obchodov boli vyzdobené holubicami ako symbolom mieru, na čo sa ešte mnohí z nás živo pamätajú.

Svätý Duch pri Pánovom krste v Jordáne tiež zostúpil v podobe holubice. Odvtedy Ježiš začal verejne ohlasovať Božie kráľovstvo, o ktorom neskôr Pavol povie, že ono nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (porov. Rim 14,17). Aj tu bude na mieste načrieť do pokladnice cirkevných otcov, aby sme videli, ako vysvetľovali spomínanú jednoduchosť, miernosť či čistotu oni.

„Nepredstavujme si Jozefa ako flegmatika. Hoci nám evanjeliá nezanechali žiadne Jozefove slová, byzantská liturgia rada opisuje vnútornú búrku, ktorá buráca v Jozefovom vnútri pri pohľade na Máriu v požehnanom stave, kde chýba akékoľvek vysvetlenie.“ Zdieľať

Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že hnev sa nevyháňa hnevom, ale miernosťou. Nestačí zlo iba trpieť, je dôležité aj neznepokojovať sa, ako je to vlastné holubom.[5] Mierny ako holub je podľa sv. Bazila Veľkého ten, komu ani na um nezíde protiviť sa svojmu nepriateľovi a kto sa za zlo stále odpláca dobrom podľa slov Apoštola: „Vy, bratia, neochabujte v konaní dobra“ (2 Sol 3,13).[6]

K tomu dodáva sv. Hieronym, že holubica nie je schopná nikomu ublížiť, pretože nemá v sebe žlč. Ukážkovým príkladom krotkosti je Dávid, ktorý sa nikdy neodplatil zlom kráľovi Šaulovi, a to napriek tomu, že ten  mu neraz siahal na život. Dávid sa vždy nad ním zľutoval a nedovolil si siahnuť na Pánovho pomazaného, hoci ho na to mnohí nabádali. Práve naopak, horko oplakával Šaula, roztrhol si rúcho a postil sa, keď sa dozvedel o jeho smrti (porov. 2 Sam 1,12).

Sv. Jozef, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu, istotne nechcel poškvrniť meno svojho vzácneho predka – veď bolo dôležité kráčať v šľapajach otcov –, ale snažil sa konať podľa jeho vzoru. Nepočujeme, žeby sa snažil ublížiť Márii, na ktorú padol tieň podozrenia z nevery. Nepočujeme ho ani preklínať Herodesa, ktorý chce siahnuť na život dieťaťa. A nepočujeme ho, žeby si želal, aby zlo postihlo kráľa Archelaa, ktorý sa ujal vlády po svojom otcovi Herodesovi a kvôli ktorému sa Jozef radšej uchýlil a usadil v Nazarete. Tichý, krotký Jozef, nezlomyseľný, netúžiaci po pomste – ako holubica.

Múdrosť ruka v ruke s krotkosťou

Ak Ježiš v reči na hore vyriekol slová: Buďte múdri ako hady a krotkí ako holubice, povedal to nepochybne preto, lebo tieto vlastnosti sa potrebujú dopĺňať, potrebujú jednoducho kráčať spolu. Múdry človek – zvlášť, ak je takto vnímaný aj v spoločnosti a je si toho aj sám patrične vedomý – by totiž bez krotkosti mohol ľahko upadnúť do pýchy. Mohlo by sa ho zmocniť pokušenie, že je jeho osobitným povolaním všetkých poúčať a karhať, že ho Pán doslova predurčil na to, aby sa stal vodcom ostatných.

História pozná viacero samozvaných „vodcov“, ktorým slová miernosť či krotkosť boli cudzie, a keď zomreli, svet si vydýchol a ľuďom sa uľavilo. Ale aj krotkosť bez múdrosti je ohrozená. Bez múdrosti sa krotkosť ľahko môže zmeniť na akúsi naivitu, nerozumnosť a potom od nej chýba už len málo k... hlúposti.

Nerozumná jednoduchosť či naivita je stav, ktorý môže byť vlastný ľudskej prirodzenosti, a teda nemá v sebe žiadnu zásluhu. Vedomá krotkosť je však cnosť vypestovaná, je to niečo ušľachtilé až hrdinské. Je to devíza kráľovská, dávidovská. Je to krotkosť blahoslaveného biskupa Pavla Gojdiča, ktorá vo väzení odzbrojovala bacharov a jeho nepriateľov, takže sa aj napriek svojej zúrivosti a zlobe voči nemu cítili byť premožení.

Len vďaka kombinácii miernosti s múdrosťou bol Jozef schopný Márii neublížiť a po napomenutí vo sne ju aj prijať. Múdrosť bez miernosti by ho pobádala vyplniť zákon a Máriu vydať na kameňovanie. Miernosť bez múdrosti by zasa postavila spoločnosť proti nemu samému. Apokryfné evanjeliá dramaticky opisujú hnev predstaviteľov židovskej spoločnosti, ktorým zahoreli proti Jozefovi, keď sa dozvedeli o Máriinom tehotenstve. Máriu s Jozefom priviedli na miesto, kde sa všetci zhromaždili, a veľkňaz povedal:

„Jozef, čo to má znamenať? Prijal si pannu, aby si ju chránil vo svojom dome a tu, hľa, vidíme, že je tehotná skôr, než stanovuje zákon.“ Prvý z kňazov sa na Jozefa osopil: „Vráť nám Máriu ako pannu, tak ako si ju bol prijal z chrámu Pána, svojho Boha!“ Počujúc tieto slová, Jozef nechcel prezradiť tajomstvo, ktoré vedel o Márii prostredníctvom archanjela Gabriela. Ostal ticho, uprel zrak k nebu a v srdci ďakoval Bohu za všetky jeho veľké skutky. Potom vyhlásil pred všetkými: „Ako žije Pán, Boh Izraela, vo vzťahu k Márii som nevinný.“ Nato kňaz povedal: „Nevzývaj meno Pána, svojho Boha, keď klameš, lebo on jediný je pravdivý. Radšej povedz pravdu, prečo si si prisvojil manželstvo bez toho, aby si to oznámil synom Izraela, a nesklonil si hlavu pred kňazmi všemohúceho Boha, aby požehnali tvoje (budúce) potomstvo?“[7]

Ale Jozef naďalej mlčal...

Všetkými čnosťami ozdobený

Spojenie múdrosti s krotkosťou, ba aj s ďalšími cnosťami sv. Ján Zlatoústy nazýva spoločným menovateľom, a tým je spravodlivosť. Tá, ktorou je Jozef v evanjeliu označený ako spravodlivý muž. Všimnime si tento zaujímavý komentár Zlatoústeho:

„Písmo hovorí: Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý. Spravodlivým je tu označený ten, kto má všetky cnosti. Aj keď byť spravodlivý znamená neprivlastňovať si, čo mi nepatrí, jednako spravodlivosťou sa nazýva súhrn (všetkých) cností, keď sa hovorí napríklad, že ten človek bol bezúhonný, spravodlivý (Jób 1,1) alebo že obaja boli spravodliví (Lk 1,6). Jozef bol teda spravodlivý, to jest dobrý a krotký, preto chcel Máriu potajomky prepustiť. Napriek tomu, že žena s podozrením mohla byť nielen vystavená potupe, ale zákon ju prikazoval aj potrestať, Jozef ju jednako zachránil pred väčším i menším zlom, čiže pred hanbou. Nielenže ju nechcel potrestať, ale nechcel ju ani potupiť. Akože v ňom nevidieť muža múdreho a slobodného od trýznivej vášne? Vy sami dobre viete, čo je to žiarlivosť. Preto aj ten, ktorý dôkladne poznal túto vášeň, povedal: „Žiarlivosť rozzúri muža, nedá sa uprosiť v deň odplaty“ (Prís 6,34), je krutá ako podsvetie (Pies 8,6). Aj my poznáme mnohých, ktorí sú schopní obetovať radšej svoj život, než by sa mali stať obeťou podozrenia a žiarlivosti. A tu už nebolo iba podozrenie. Máriu prezrádzali jasné príznaky tehotenstva, ale Jozefovi bola žiarlivosť natoľko cudzia, že nechcel spôsobiť Panne ani len najmenšie zlo. Ponechať si ju u seba by znamenalo protiviť sa zákonu, kým odhaliť skutok a predniesť ho na súd by znamenalo vydať Máriu na smrť. On nerobí ani jedno, ani druhé, ale svojím postojom ide ešte ďalej, ponad zákon. Jozef prejavil veľkú múdrosť tým, že Pannu neobviňoval a nič jej nevyčítal, iba ju chcel tajne prepustiť. Evanjelista nehovorí, že ju chcel vyhnať, lež tajne prepustiť, pretože bol krotký a skromný.“[8]

Apoštolská penitenciária pri príležitosti mimoriadneho Roka sv. Jozefa vydala dekrét s veľmi širokou škálou možností, keď veriaci môžu získať úplné odpustky pri splnení stanovených podmienok. Veriacim byzantskej tradície sa ponúka možnosť získania odpustkov, ak sa nábožne pomodlia akatist k sv. Jozefovi, či už celý, alebo aspoň nejakú časť.

Tento akatist v staroslovienčine sa objavil v roku 1871, teda v období, keď bol sv. Jozef slávnostne vyhlásený za patróna Katolíckej cirkvi. Po 150 rokoch, keď sa slávi jubileum spojené práve s týmto titulom, akatist vyšiel aj v slovenčine. Je oslavou tohto obdivuhodného muža, ktorého pozdravuje aj takto: „Raduj sa, lebo hoci nepoznaný, večnú slávu si dosiahol; raduj sa, všetkými čnosťami ozdobený; raduj sa, na prijatie Božích tajomstiev vnímavý; raduj sa, starostlivý ochranca dieťaťa, ktorému s bázňou slúžia zbory anjelov; raduj sa, ustavičnými skúškami sťa zlato v peci čistený; raduj sa, v radosti pokorný, v zármutku trpezlivý; raduj sa, spravodlivý Jozef, skorý pomocník a prosebník za naše duše.“[9]

Na margo krotkosti

Veľmi by sa mýlil, kto by si krotkosť zamieňal s nejakou flegmatickou pasivitou. Flegmatický postoj voči tomu, čo sa okolo nás deje, môže byť súčasťou ľudského charakteru, je to skrátka v povahe. Ale krotkosť či miernosť je cnosť a cnosti potrebujú byť v nás pestované. Cnosť je výsledok našej námahy a premáhania vlastnej pýchy.

Keď sa spolubratia mnísi pýtali prepodobného[10] Mojžiša Murína (Etiópskeho), či sa nerozhneval a prečo nevybuchol, keď ho niektorí urážali pre jeho tmavú pleť, on odpovedal: „Ale áno, veľmi ma to rozčúlilo, ale moje srdce nedalo súhlas hnevu.“ To je krotkosť.

Nepredstavujme  si Jozefa ako flegmatika. Hoci nám evanjeliá nezanechali žiadne Jozefove slová, byzantská liturgia rada opisuje vnútornú búrku, ktorá buráca v Jozefovom vnútri pri pohľade na Máriu v požehnanom stave, kde chýba akékoľvek vysvetlenie. Celkom prvý nám známy akatist k Bohorodičke uvádza, že Jozef sa doslova „umáral pochybnosťami, chvel sa a trápil sa“.

V predvečer sviatku Pánovho narodenia sa gréckokatolíci modlia tzv. Kráľovské hodinky (Carsky časy), na ktorých spievajú texty dramaticky opisujúce vnútorné rozpoloženie sv. Jozefa:

„Toto hovorí Jozef Panne: Mária, aké to dielo vidím v tebe? Nechápem a čudujem sa, môj rozum žasne. Čím skôr odo mňa potajomky odíď! Mária, aké to dielo vidím v tebe? Miesto cti hanba, miesto veselosti zármutok, namiesto chvály si mi priniesla potupu. Nestrpím už ľudské urážky. Veď bezúhonnú som ťa prijal od kňazov z Pánovho chrámu, a čo vidno?!

Keď Jozef kráčal do Betlehema a trápil sa, volala si naňho, Panna: Prečo sa rmútiš a znepokojuješ, keď ma vidíš tehotnú a vôbec nepoznáš bázeň vzbudzujúce tajomstvo, ktoré je vo mne?! Spoznaj neuveriteľné a už odlož všetok strach, veď ten, kto teraz pre milosrdenstvo zostupuje v mojom lone na zem, je Boh, hoci prijal telo. Uvidíš ho narodiť sa tak, ako sa blahosklonne rozhodol. Naplní ťa radosť a pokloníš sa mu ako svojmu Tvorcovi. Jeho neprestajne ospevujú anjeli a oslavujú ho s Otcom a so Svätým Duchom.“[11]

Múdry a krotký Jozef dokázal svojím vlastným príkladom vychovať Ježiša, ktorý je vtelená Božia Múdrosť a ktorý bude chcieť túto krotkosť, miernosť či tichosť odovzdať ďalej aj svojim nasledovníkom. Preto povie: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý (krotký) a pokorný srdcom“ (Mt 11,29).

Túto krotkosť ukáže aj konkrétne pri svojom vstupe do Jeruzalema, sediaci na osliatku, aby sa splnilo proroctvo Zachariáša: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený (krotký) je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“ (Zach 9,9).

Ako krotký bude stáť pred Annášom, Kajfášom i Pilátom a krotko vystúpi aj na Golgotu ako baránok vedený na zabitie a ako ovca, čo onemie pred svojím strihačom a neotvorí ústa (porov. Iz 53,7). Nepochybujme o tom, že na týchto postojoch Ježiša Krista sa podpísal vplyv Jozefovej osobnosti.

Starý zákon nám ukazuje jednu zaujímavú situáciu, keď je staručký a slepý patriarcha Izák blízko smrti. Jeho manželka Rebeka využije chvíľu neprítomnosti syna Ezaua a rýchlo pripraví Izákovi kozľa tak, ako ho má rád. Kozľa zanesie otcovi mladší syn Jakub, s kožkami omotanými okolo hladkých rúk. Izák je zmätený. Nechápe, čo znamená toto divadlo. Aby sa uistil, ohmatá najprv Jakubove ruky a potom začudovane povie: „Hlas je hlasom Jakubovým, ale ruky sú ruky Ezauove“ (Gn 27,22).

Dovolím si použiť a aplikovať tento príklad na malé osobné ohodnotenie Ježiša. Ak totiž ústami i srdcom vyznávame, že Ježiš Kristus je Bohočlovek, Boh, ktorý prijal na seba ľudské telo a žil medzi nami, potom nebude azda prehreškom, ak parafrázujúc výpoveď staručkého Izáka poviem, že Ježišovo učenie sprevádzané mocou a znameniami bolo skutočne Božie, ale výchova – tá bola Jozefova.