Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Talentovaný chlapec

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili nový historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Je prirodzené, že o slávnych ľuďoch chceme vedieť všetko a hlavne poznať ich vonkajší vzhľad. Bohužiaľ, vôbec nevieme, ako Augustín vyzeral, no pomerne dobre poznáme jeho fyzické zdravie. Síce bol zdravý, ale veľmi krehký a náchylný na choroby.

Zdravie

Počas detstva ho jedného dňa nečakane zachvátila horúčka pre bolesť žalúdka a takmer zomrel. V Ríme ho postihla nespresnená choroba, vtedy mal len 29 rokov. Táto choroba bola taká závažná, že ho priviedla na pokraj hrobu.

Keď mal 33 rokov, v Miláne sa u neho prejavilo poranenie pľúc, ktoré mu spôsobovalo silné bolesti v hrudi, sťažovalo mu dýchanie a bránilo mu hovoriť jasne a dlho. Zakrátko potom ho v Cassiciacu trápila akútna bolesť zubov, ktorá mu bránila čo i len vysloviť nejaké slovo.

V Hippe, vtedy mal približne 56 rokov, ho choroba donútila absolvovať obdobie rekonvalescencie mimo mesta a neustále sa mu vracali nové návaly horúčky. Keď ho prišiel navštíviť gróf Bonifác, Augustín mal okolo 73 rokov, našiel ho takého vysileného, že nevládal ani hovoriť.

Popri týchto prípadoch ťažkých chorôb, ktoré sa často prihodia aj zdatnejším, mal Augustín veľmi krehké zdravie. Len čo sa vrátil z Itálie, napísal z Tagaste svojmu priateľovi Nebridiovi, že telesná slabosť mu nedovoľuje robiť toľko, koľko by chcel. Žartovne dodáva, že konečne už bude musieť „raz a navždy skončiť s ambíciou chcieť oveľa viac, ako dokáže urobiť“.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Kresťan výchovou

Agostino Trapè

Zatiaľ čo Kristovo meno bolo „lepom“ na pripojenie sa k manicheizmu, zároveň bolo „brzdou“ pre pripojenie sa k filozofom.

Po mnohých rokoch, takmer na sklonku svojho života, Augustín povie ľudu, že ak už zostarel následkom veku, tak už dávno je starý následkom telesných slabostí: per infirmitatem corporis olim sum senex.

Naozaj nie „zlá nálada“, ale „krehké zdravie“ mu bránilo absolvovať cesty po mori, ktoré kvôli potrebám biskupskej služby zvykli podnikať jeho bratia v biskupskej službe. Jeho telo neznášalo chlad, trápila ho „bolesť a opuchnuté jazvy“, ktoré ho často nútili zaľahnúť. Mal taký slabý hlas, že ho nebolo počuť bez veľkého ticha. Viackrát počas kázania priznal únavu a stratu hlasu.

Napriek tomu všetkému treba povedať, že Augustín bol aj fyzicky veľmi odolný. Ináč sa nedá vysvetliť obdivuhodná aktivita, ktorú podnikal. Absolvoval mnohé, dlhé a nepohodlné cesty po súši. Dožil sa vysokého veku in bona senectute. Sila ducha v ňom bola výnimočná a to určite vysvetľuje veľa, ale nepostačuje na vysvetlenie všetkého.  

Povaha

Útly telom, veľmi živý duchom. Augustín sa prirodzene prejavoval ako dobrý, milý chlapec. Bolo v ňom niečo vznešené a mal celkovo rozhodný a silný charakter. V tomto sa ponášal na svoju matku. Bol milovníkom poriadku, pokoja, priateľstva, ale hlavne pravdy. Ľahko sa nechal dojať, pohŕdal neprávosťou, a keď si to okolnosti vyžadovali, bol neústupný vo svojich zámeroch.

O sebe ako chlapcovi vo Vyznaniach píše:

„V tej dobe som jestvoval, žil, vnímal, staral som sa o ochranu svojho bytia, obrazu najtajomnejšej jednoty, z ktorej som pochádzal. Vnútorným inštinktom som dohliadal na ochranu mojich myšlienok, a dokonca aj pri tých malých myšlienkach a malých veciach som sa radoval z pravdy. Nechcel som sa dať oklamať, mal som živú pamäť, bol som dobre zásobený slovom. Udržiaval som priateľstvá, vyhýbal som sa bolesti, neúcte, ignorancii. Čo bolo v takomto bytí, čo by nebolo obdivuhodné a cenné? A všetko toto sú dary od môjho Boha, nedal som si ich ja sám. Sú dobré a všetky tvoria moje ja.“  

V týchto slovách je v zárodku prítomný Augustín, ako ho odhalia neskoršie roky života a akého si budú ľudia vážiť. Od prvého kontaktu s literatúrou vykazoval povahu básnika a rečníka. Neskôr, keď mal už 19 rokov, ukázal povahu filozofa. Dojímal sa až k slzám pri prípadoch nešťastnej Didony, a keď v próze opakoval verše Vergília – išlo o jedno z najdôležitejších náučných cvičení –, vkladal do toho toľko nadšenia a zápalu, že strhával potlesk spolužiakov.

V Kartágu bude „prvý v škole rétoriky“. Vo veku približne 20 rokov prečíta a bez pomoci pochopí Aristotelovo dielo Kategórie, ktoré bolo považované za také ťažké, „že stačilo vysloviť jeho názov, a líca môjho kartáginského učiteľa rétoriky a ďalších osôb, ktoré sa vydávali za učené, sa nadúvali až do prasknutia“.

Prečíta a bez pomoci pochopí aj všetky knihy o takzvaných slobodných umeniach, ktoré bude mať k dispozícii. „Koľké poznatky o výrečnosti a dialektike, o geometrii, o hudbe a aritmetike, pochopené bez veľkej námahy a bez nejakej ľudskej rady, to vieš ty, Pane Bože môj, lebo pohotovosť intelektu a ostrosť rozlišovania sú tvojím darom.“

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Riman kultúrou a rečou

Agostino Trapè

Keď sa v Tagaste 13. novembra 354 narodil Augustín, mesto existovalo už 300 rokov a jeho sláva spela k zániku.

Okrem toho bol veľmi zhovorčivý a mal bohatú fantáziu. Netrpel, že musel študovať pod hrozbou palice učiteľa. Rád sa hral, rád robil krik na uliciach, s nadšením sa zúčastňoval na divadelných predstaveniach a napodobňoval hercov, bavilo ho chytať vtáky v lese. Ale voči svojim rodičom bol plný rešpektu.

Matka na prahu smrti spomenie, že nikdy nepočula z úst svojho syna tvrdé alebo hanlivé slovo, a dá mu pekný a útešný prívlastok „zbožný“. Nikdy tvrdé slovo svojej matke! Ani vtedy, keď ho s pyšným a pohŕdavým gestom nechcela prijať do domu, lebo bol manichejec, ani vtedy, keď „za použitia sily“ naliehala, aby neodcestoval do Ríma.   

Vie sa, že v tomto prípade sa Augustín uchýlil k prostriedku, ktorý mu vtedy dovolil dosiahnuť cieľ bez použitia silných slov alebo nezdvorilých spôsobov voči svojej matke. No to v ňom potom zanechalo trpkú spomienku na celý život. „Klamal som svojej matke, a akej matke!“

Priateľstvo

Ďalším aspektom Augustínovej prirodzene dobrej povahy bol jeho hlboký odpor voči neporiadkom, ktoré spôsobovali ničitelia – eversores. Išlo o spolok nepokojných a výtržníckych študentov, ktorí si drzo brali na mušku tých najjednoduchších „a strašili ich svojimi zlomyseľnosťami zameranými len na uspokojenie svojej škodoradostnej veselosti“. Drzo vpádali do škôl, ako „zúriví šialenci“ narúšali ich poriadok „a s podivnou ľahkomyseľnosťou páchali hanebné skutky odsúdené zákonom“.

V Kartágu sa Augustín ocitol uprostred nich. Niekedy sa aj tešil z ich spoločnosti, ale vždy cítil odpor voči ich výpravám a nikdy sa na nich nezúčastnil. Jeho spolužiak z tej doby, ktorý sa potom stal donatistickým biskupom v Cartenne (Mauritania Cesariense), mu píše: „Dobre som ťa poznal už od času, keď si bol ešte ďaleko od kresťanskej viery a venoval si sa štúdiu literatúry, bol si milovníkom pokoja a slušnosti.“

To, čo nerobil a neschvaľoval ako študent, nemohol znášať ani ako profesor. „Hlavným a takmer jediným“ dôvodom, ktorý ho viedol k tomu, aby zanechal Kartágo a odišiel do Ríma, bolo uistenie, že tam hore „boli mladí pokojnejší a spacifikovaní pod nátlakom lepšie regulovanej disciplíny“.

Dekrét cisárov Valentiniána, Valenta a Graciána z roku 370, ktorý obsahoval prísne nariadenia týkajúce sa študentov v Ríme, dosiahol pozitívny efekt, zatiaľ čo v Kartágu študenti požívali „bezuzdnú a hanebnú neviazanosť“. Uprostred nich a v porovnaní s nimi sa Augustín túžil ukázať ako elegantný a zdvorilý mladík (elegans et urbanus esse gestiebam).

Augustín nielen chcel byť, ale v skutočnosti aj bol elegantný a zdvorilý. Ak chceme dostatočne vysvetliť jeho osobnosť, je tu ďalší aspekt na objasnenie. Ide o jeho zmysel, ba dokonca kult pre priateľstvo. Poznal všetky jeho formy: „nepriateľské“ priateľstvo, ktoré vedie k zlu; čisto ľudské priateľstvo, ktoré beznádejne smúti nad smrťou priateľa; kresťanské priateľstvo, ktoré je celkovo hlbšie, pokojnejšie a pretrvá večne.

V každej chvíli overoval na sebe samom pravdu slov, ktoré jedného dňa napísal zbožnej rímskej matróne: „Zo všetkých vecí v ľudskom živote nie je nič milé človeku bez dobrého priateľa.“   

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Spoznajte najväčšieho syna Afriky, veľkého obrátenca a vášnivého hľadača pravdy

Juraj Pigula

Rok 2023 sa na stránkach Sveta kresťanstva bude niesť aj v duchu svätého Augustína. A to hneď z viacerých dôvodov.

Poznal „nepriateľské“ priateľstvo, keď mal 16 rokov a medzi priateľmi sa hanbil za to, že nebol bez hanby. Toto priateľstvo ho priviedlo k tomu, že spáchal krádež hrušiek, ktorú by sám od seba nikdy nespáchal. „Ach, príliš nepriateľské priateľstvo, nevysvetliteľné vábenie ducha. (...) Baženie po tom, aby iní niečo stratili, no bez túžby po vlastnom zisku či lačnosti po pomste. Niekto povie: ‚Poďme a urobme to‘, a človek sa nehanbí byť nehanebníkom.“  

Mal skúsenosť aj s iným priateľstvom, s čisto ľudským, keď mal 21 rokov. V Tagaste počas prvého obdobia vyučovania znovu stretol vrstovníka, s ktorým kedysi spolu navštevoval školu a hrával sa. Bolo to priateľstvo plné vzájomnej náklonnosti. „Aké pekné bolo to priateľstvo, zrelé skrze nadšenie pre podobné záľuby! (...) Bolo mi oveľa milšie než všetky milé veci môjho života v tej dobe.“ Ale nečakane sa dostavila smrť priateľa a so smrťou priateľa Augustínovo zúfalstvo:

„Bolesťou sa zmietalo moje srdce. Kamkoľvek som sa obrátil, všade som videl len smrť. Rodné mesto bolo pre mňa mukami, otcovský dom mimoriadnym nešťastím. Všetky veci, ktoré som mal s ním spoločné, premenila jeho neprítomnosť na obrovskú trýzeň. Moje oči ho hľadali všade, no nenachádzali. Nenávidel som celý svet, pretože ten ho už nevlastnil a už mi nemohol povedať: ‚Hľa, príde‘, ako počas jeho neprítomností, keď bol nažive. Sám sebe som sa stal veľkou záhadou. (...)

Čudoval som sa, že iní smrteľníci ešte žijú, a mŕtvy bol ten, ktorého som miloval, ako keby nemal nikdy zomrieť. A ešte viac som sa čudoval, že žijem ja, keď bol mŕtvy ten, ktorý bol mojím druhým ja. Dobre definoval ktosi svojho priateľa ako ‚polovicu svojej duše‘. Ja som cítil, že jeho a moja duša boli jedinou dušou v dvoch telách. Preto mi život spôsoboval hrôzu, lebo som nechcel žiť napoly. A bál som sa azda aj zomrieť, aby nezomrel úplne ten, ktorého som tak veľmi miloval. (...)

Vo svojom vnútri som nosil trýznenú a krvácajúcu dušu, ktorá neznášala, že ju nesiem. A ja som nevedel, kam sa s ňou uchýliť. Či do malebných lesov, či do hier a spevov, či do voňavých záhrad, či na hostiny, či do rozkoší spální. Nikde neoddýchla, ani pri knihách a básňach. Všetko bolo pre ňu hrôzou, dokonca aj svetlo dňa. Všetko, čo nebolo ním samotným, bolo smutné a protivné s výnimkou plaču a sĺz.“ 

Táto podivuhodná stránka z Vyznaní nám zjavuje najdôvernejšie záhyby Augustínovej duše, ktorá bola bohatá na ľudskosť, citlivosť, ušľachtilosť. A predsa podľa autora Vyznaní to nebolo pravé priateľstvo. „Pravé priateľstvo je len vtedy, keď ho ty zaviažeš medzi osobami blízkymi tebe putom lásky, ktorá je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého si nám dal.“

Táto kresťanská dimenzia priateľstva, ktoré nevylučuje, ale predpokladá a zdokonaľuje priateľstvo, fascinovala Augustína konvertitu. Žil tento ideál a vysvetľoval jeho požiadavky v týchto bodoch. Priateľstvo podľa neho tvorí:

• láska, ktorá sa vyznačuje prejavmi láskavosti;
• dôvera, ktorá sa nerozčuľuje nad možnými zlyhaniami priateľa;
• sloboda, ktorá sa nebojí vyjadriť vlastný nesúhlas;
• spoločenstvo, ktoré veľkoryso dáva a radostne prijíma;
• nezištnosť, ktorá od priateľa žiada len pokrok v múdrosti, v náklonnosti k Bohu, v láske ku Kristovi.

Augustín predovšetkým pociťoval a zdôrazňoval útechu prameniacu z priateľstva. „Čo iné nám môže poskytnúť útechu v týchto ľudských vzťahoch, ktoré sú plné omylov a súžení, ak nie vernosť a vzájomná náklonnosť skutočných a dobrých priateľov?“

A na myseľ Augustínovi prichádza Alipius, „priateľ srdca“, a Nebridius, „najdrahší priateľ“, Severus, „môj najdrahší spoluobčan“, Profuturus, „moje druhé ja“, a mnohí ďalší, ktorým veľa dal, ale od ktorých aj veľa dostal.

Popri priateľstve treba vyzdvihnúť aj ďalší podstatný aspekt Augustínovej osobnosti: lásku k múdrosti. O nej pohovoríme neskôr. Medzitým sa treba ešte na chvíľu zdržať pri úvahe o smutnej skúsenosti s hriechom, ktorú nadobudol v mladosti. 

Z publikácie Agostino Trapè: Agostino, l’uomo, il pastore, il mistico (Città Nuova, 2006) preložil o. Juraj Pigula, OSA.