Po stáročiach získala modlitba imidž „prosieb za niečo“. Azda aj preto sa viac sústredíme na to, za koho a za čo Ježiš počas svojej veľkňazskej modlitby prosí.
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina. (...) Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. (...) Zjavil som svoje meno ľuďom.“ (Jn 17, 1 – 11a)
Ježiš však nezačína litániami prosieb. Najprv v modlitbe otvorí svoje srdce a úprimne hovorí s Bohom o tom, čoho je plný, čo zažíva, z čoho sa teší a z čoho má strach. Jezuita Václav Umlauf to nazýva „modlitbou – duchovnou reflexiou“ alebo „sebareflexívnou modlitbou“. Z tejto sebareflexie potom vyplynú Ježišove prosby.
Takúto úprimnú a otvorenú modlitbu si nenechal pre seba ako tajné know-how, ale odporúčal ju všetkým (Mt 6, 6). Richard Rohr po štyridsiatich rokoch kňazskej služby píše o mnohých kresťanoch: „Ich náboženstvo sa ich nikdy nedotklo a neuzdravilo ich na úrovni nevedomia, kde sú uložené – a často stále naplno fungujúce – všetky skutočné motivácie, bolesti, neodpustené krivdy, hnev, zranenia a ilúzie. Nikdy nevošli do ‚svojej izbičky‘, kam nás Ježiš pozval a kde sa nachádzajú ‚skryté‘ veci.“
Celý náš pohľad na svet a iných ľudí bude nutne vyzerať inak, ak sa úprimne v modlitbe pozrieme sami na seba. Ak dokážeme prijať sami seba, dokážeme prijať aj ostatných. (Jozef Husovský)