Minizamyslenie Skok do neznámych vôd

Mnohí majú dodnes pocit, že náboženstvo je niečo, čo funguje spôsobom „dal a má dať“. Ak chceme, aby Boh obdaroval nás, potrebujeme obdarovať my jeho. A tak aj podvedome čakáme, že Boh nás obdarí za účasť na liturgii, za dobré skutky a za všetko, čomu hovoríme zásluhy.

Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ (Jn 6, 22 – 29)

Je to klasická a často pochopiteľná ľudská potreba mať niečo v rukách. Aspoň nejaký pocit, náznak istoty, „Boží skutok“, ktorý prinesie nejaký výnos. A Ježiš všetkých cestujúcich po vlnách prekvapí tvrdením, že to, čo si predstavujú pod pojmom „Boží skutok“, znamená vieru. 

Ale čo je viera? Dá sa viera vlastniť? Je to istota? Práveže nie. Je to skok do neznámych vôd. Niečo, čo nemáme v rukách a o čom nevieme, čo nám prinesie. 

„Kultúrna viera a spoločenské náboženstvo majú sklon definovať vieru úboho a úzko ako pocit istoty a schopnosť dodržiavať náboženské predpisy,“ vysvetľuje Richard Rohr, aby hneď dodal, že „viera neznamená poznať na všetko odpovede: znamená ochotu žiť bez odpovedí“. 

A to je oveľa ťažšie ako obetovať Bohu nejaké zviera a tým s ním mať vyriešený vzťah. Ale ak sa na chvíľu vrátime do svojej minulosti, zistíme, že Boh konal často práve vtedy, keď nám všetko vypadlo z rúk a stratili sme aj posledné omrvinky nádeje. Presne ako vtedy, keď nikto ani len netušil, ako Ježiš nasýti dav uprostred pustatiny (Jn 6, 1 – 15). (Jozef Husovský)