Minizamyslenie Mystický dar, ktorý ťahá k zemi

Keď Ježiš hovoril o tom, že treba jesť jeho telo a piť jeho krv, nepoužil žiadne zjemňujúce výrazy. Preto niet divu, že sa počúvajúci úprimne zhrozili. Ale Ježiš necúvol, trval na svojom.

Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“ (Jn 6, 52 – 59)

Dnes sme si už na tieto slová zvykli a nepôsobia na nás hrôzostrašne, ba až kanibalsky ako vtedy, keď boli vyslovené. A možno aj to je dôvod, prečo Ježiš použil presne takýto drsný slovník. Chcel nás vytrhnúť zo zabehnutej existencie a neškodnej duchovnosti. „Ak Ježiš ponúka svoje telo, dáva nám skôr svoje plné telesné ľudstvo ako svoje duchovné božstvo,“ píše Richard Rohr.

Dostávame mystický dar, ktorý však ťahá náš pohľad k zemi, človečenstvu a vteleniu. Chlieb sa okrem Ježišovho tela stáva aj symbolom všetkého, za čo Ježiš svoje telo obetoval – za život sveta (Jn 6, 51b). A tak všetko, kde môžeme stretávať Boha, sa istým spôsobom stáva Eucharistiou. 

My prijímame Eucharistiu preto, aby nás paradoxne Eucharistia úplne pohltila. Vstupujeme s ňou do Božieho sveta, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme (Sk 17, 28) a ktorý sa tak vďaka nej stáva aj svetom ľudí.

Nekonečno sa zmestí do kúska chleba. Aj do nášho srdca. Takýto veľký, zázračný a iniciačný je to dar! (Jozef Husovský)