Zakladateľka Cenacola sestra Elvíra Jej otec bol prvý, ktorého musela prijať aj s jeho závislosťou

„Keď povedia ,Elvíra je mŕtva!‘, musíte spievať, tancovať, oslavovať... pretože ja žijem! Beda vám, ak poviete ,Chúďatko‘. Nie, žiadne ,chúďatko‘! Idem veľmi pokojná a šťastná a spievam, už spievam! Predo mnou sa otvorí niečo veľké... život neumiera!“

Podľa oficiálnej stránky komunity Cenacolo týmito slovami sestra Elvíra Petrozzi, známa ako Mama Elvíra, pripravovala svojich spolupracovníkov a mladých ľudí na svoj odchod do večného života.

Sestra Elvíra Petrozzi zomrela začiatkom augusta tohto roku a lúčila sa s ňou celá komunita Cenacolo, ktorú v roku 1983 založila pre všetkých mladých ľudí bojujúcich s rôznymi závislosťami, ľudí stratených, opustených, aby vďaka Cenacolu našli pochopenie, lásku, objatie, priateľstvo i prácu.

Pri sledovaní poslednej rozlúčky s ňou som mal pocit, že jej túžba po tom, aby bol jej odchod radostnou oslavou, sa naplnila. Stovky ľudí spievali typické „cenacolské“ piesne. Viacerých z nich to ťahalo do tanca.

Na jeho začiatku zaznel krátky pozdrav Svätého Otca. František v ňom vyjadril vďačnosť za príkladné dielo ženy, ktorá sa 3. augusta 2023 narodila pre nebo. V sále sa objavil aj transparent „Santa subita“ (Ihneď svätá).

Keď som pred dvadsiatimi rokmi mal možnosť prvýkrát sestru Elvíru stretnúť, prenikol ma silný pocit, že som stretol sväticu. Nikdy predtým som nevidel také čisté oči. Boli to oči ženy, ustavične hľadiacej na Ježiša, ktorého rozpoznávala v tvárach mladých ľudí zničených drogami a inými závislosťami.

„V modlitbách sa mi zdalo, že počujem krik ich bolesti. Mladí šli na jednu stranu a my na druhú. Trpela som.“ Zdieľať

Bol som len jedným z mnohých kňazov, ktorí mali radosť z jej opakovanej osobnej prítomnosti na Mladifeste v Medžugorí. Vždy som sa tešil na deň, ktorý býva v rámci tohto medzinárodného stretnutia mládeže venovaný svedectvám a večernému programu mladých ľudí z komunity Cenacolo.

Kým sestra Elvíra vládala, zvykla sa aj sama prihovoriť tisíckam zhromaždených ľudí z celého sveta. Krátko, lebo vedela, že v centre pozornosti nemá byť ona, ale Ježišova uzdravujúca láska. Láska, ktorú bolo možné cítiť vo svedectvách bývalých narkomanov.

Do pätnástich rokov chodila bosá

Mama Elvíra, vlastným menom Rita Agnese Petrozzi, sa narodila 21. januára 1937. Pochádzala z početnej rodiny, ktorá počas vojny i po nej zažívala chudobu a nešťastie toho času. Podľa jej slov to bolo v istom zmysle požehnanie.

Pochopila, že materiálna a fyzická chudoba nemôžu zničiť jednotu lásky v rodine. „Duch Svätý ma v zmätku vojny pripravoval na lásku, súcit a vôľu pomôcť tým, ktorí trpeli viac ako ja.“

Zažila alkoholovú závislosť svojho otca, videla svoju upracovanú matku, zdravotnú sestru, na ktorej ležala celá ťarcha starostlivosti o rodinu. Od malička musela preto myslieť na druhých a v tom bola jej škola života.

Foto: cenacolo.sk

Do pätnástich rokov chodila bosá. Spomína si, že sa hanbila za svojho otca, ktorý chodil po ňu do školy. Deti jej hovorievali: „Pozri, Rita, tvoj otec je znova opitý.“

Neskôr pochopila, že Duch Svätý viedol jej život cez slabosť otca, ktorý ju držal nakrátko. Nedovoľoval jej ísť hrať sa do dediny, pretože musela dohliadať na mladších súrodencov.

Toto všetko ju naučilo pochopiť slovo obeta. Naučila sa byť pokornou a slobodnou ženou, ktorá si je vedomá toho, že vnútri nás je nevyčerpateľný zdroj Božej lásky.

„Môj otec bol prvý, ktorého som musela prijať s jeho závislosťou a pomáhať mu s našou chudobou.“

Keď mala Rita devätnásť rokov, vstúpila do kláštora Kongregácie dcér Božskej lásky a prijala rehoľné meno Elvíra. Poslaním tejto rehole bola služba chudobným, ktorí nemali pre druhých žiadnu hodnotu.

V tejto reholi ostala asi 27 rokov. „Potom som vo svojom vnútri spoznala silné želanie dať sa mladým, ktorí niečo hľadali.“

Uvedomovala si, že veľa mladých ľudí bolo opustených a žili na okraji spoločnosti. Všímala si, že v rodinách sa strácal rozhovor, dôvera medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Mladí boli nechaní napospas ulici.

„V modlitbách sa mi zdalo, že počujem krik ich bolesti. Mladí šli na jednu stranu a my na druhú. Trpela som.“ Cítila v sebe podnet, ktorý nedokázala vyjadriť a ktorý bol čím ďalej silnejší. Bola to potreba dať mladým niečo, čo Boh do nej vložil práve pre týchto ľudí.

Takto prišlo volanie otvoriť dvere strateným, narkomanom a všetkým zúfalcom, ktorí nemali kam ísť.

Svoje ďalšie povolanie rozlišovala v modlitbe, utrpení a poslušnosti voči svojim predstaveným. Nebolo pre ňu ľahké vysvetliť im, čo cítila. Ani im nebolo ľahké pochopiť, že to, čo im hovorí, prichádza od Boha. Keď napokon získala povolenie, vybrala sa pomáhať mladým, najmä drogovo závislým.

Rehoľná sestra a päťdesiat narkomanov

Bolo to 16. júla 1983, na sviatok Panny Márie Karmelskej. Mesto Saluzzo jej dalo kľúče od jedného schátraného domu. Vidiac, v akom stave je dom, ľudia, ktorí ju sprevádzali, zalomili rukami. Dom bol v troskách, bez dverí, bez okien, celá strecha na spadnutie, žiadne postele, stoly, stoličky, hrnce... Nemali žiadne prostriedky na opravu.

„Pozerala som do ich zmätených tvárí, ale ja som už videla pekný opravený dom plný mladých.“ Rozmýšľala o veľkom dome, ktorý by pojal najmenej päťdesiat narkomanov.

Začiatky neboli ľahké. Rehoľná sestra a päťdesiat narkomanov, to vyvolávalo všelijaké reakcie. Niektorí ľudia ju prestali zdraviť, posmievali sa jej. Bola si vedomá svojich limitov a nedostatku skúseností. „Najkrajšia vec na svete je, keď sa sami prijmeme, takí, akí sme. A Boh spraví zvyšok.“

Chalani sa podľa nej sami rozhodli pridávať sa k spoločnej modlitbe. Keď sa zo svojej slobodnej vôle začali modliť, Elvírina duša zajasala. „Pocítila som nekonečnú vďaku Bohu za to, že mi dal veľkú radosť vidieť mladých, ktorí pred krátkym časom boli otrokmi zla, modliť sa s nami.“

Pochopila, že mladí mali smäd po Bohu, a tak sa modlitba stala základnou časťou ich cesty znovuzrodenia.

Foto: cenacolo.sk

Pre Matku Elvíru viera znamenala živé stretnutie s jednou osobou – Ježišom Kristom. On je riešením pre všetky problémy a treba mať odvahu ukázať to mladým. „Ja som mladým ponúkla Ježišov kríž a Ježišov život.“

Na začiatku zažili veľkú chudobu, pretože nemali nič, len dôveru v Boha. Keď im jeden pán priniesol kosačku na trávu a všetko potrebné na opravu domu, bol to jeden z mnohých znakov prozreteľnosti, ktoré jej otvorili oči voči dielu, ktoré Boh začal robiť.

Matka Elvíra spomína, že veľakrát sa musela ponížiť. Keď raz zostali bez plynu, nasadla do Fiatu 500 a zišla dole do mesta do skladu. „Prepáčte, potrebovala by som plynovú bombu, ale nemám peniaze.“ Pani v sklade ju najskôr odmietla, lebo sa jej vôbec nedarilo v podnikaní. Potom sa však nad ňou zľutovala a dala jej jednu malú bombu. Elvíra jej poďakovala a prisľúbila, že sa za ňu budú modliť.

„Nevedela som, či som schopná milovať, ale v mojom vnútri bola odvaha, schopnosť riskovať, viera v prekonanie každej chyby.“Zdieľať

O dva týždne sa plyn minul. Išla teda znova prosiť. Keď ju pani zo skladu uzrela, kráčala jej v ústrety a volala: „Sestra, čo ste to urobili? Všetko sa vyriešilo. Už nikdy vám nebude chýbať plyn!“ A naložila jej dve veľké bomby, že sa takmer nevošli do auta. Potom prišli do domu namontovať cisternu a dodnes k nim prichádza kamión, naplní cisternu a odíde.

Mama Elvíra pochopila, že sa nemá sústreďovať na ľudské istoty, ktoré im ponúkal štát alebo skupiny rodičov, ochotných dať všetko, len aby sa ich syn dostal zo závislosti.

Uvedomila si, že musí úplne dôverovať v Božiu lásku, a preto bolo nevyhnutné vylúčiť zo života komunity to, čo dáva pocit ľuďom istoty – peniaze. „Keď máš peniaze, cítiš sa silnejší, mocnejší a veľakrát nadradený,“ vravela.

Toto bolo veľkým slobodným rozhodnutím, ktoré spravila komunita. Ale základným motívom bolo ukázať chlapcom, že Boh v skutočnosti existuje, že on je Otcom, ktorý sa zaujíma o svojich synov, a že prozreteľnosť bdie nad nami dňom i nocou. A po všetky tie roky Mama Elvíra s radosťou vnímala, že im nikdy nič nechýbalo.

No ani ten jeden dom napokon nestačil, na dvere Cenacola klopali ďalší a ďalší, komunita sa rozširovala najmä v Európe a Latinskej Amerike. Pribudli aj domy pre dievčatá.

Matka Elvíra chcela komunitu pomenovať podľa niečoho, čo súvisí s Pannou Máriou. Napokon sa rozhodla pre Cenacolo, po slovensky Večeradlo. Miesto, kde sa nachádzali apoštoli, ktorí boli po Ježišovej smrti plní strachu. Podobne aj závislí ľudia sú plní strachu, hanby a osamelosti.

Ale potom prichádza Duch Svätý a oni sa menia na odvážnych svedkov. „A toto je náš odkaz: byť touto živou nádejou, vždy prítomnou milosťou, vždy aktívnou, vždy novou pre mňa, pre nich, pre nás.“

Budúci diakon Pavol Reisel Chcel som „okašľať“ Boha. V Cenacole a ikonách som našiel zmysel života v službe

Nie je náhoda, že prvý dom komunity Cenacolo mimo Talianska bol otvorený v roku 1991 v Medžugorí. Jeho zakladatelia sa vybrali na púť za Kráľovnou pokoja a rozhodli sa pri nej ostať. V stanoch, vo veľkej chudobe, zažívajúc spoločne chvíle strachu, napätia a viery pre blízku vojnu, založili Campo della Vita. 

V roku 2007 bol otvorený aj slovenský komunitný dom v Kráľovej pri Senci. Veľká skupina rodičov narkomanov, ktorá sa rok predtým formovala vďaka angažovania doktora Ivana Mendla a jeho spolupracovníkov, privítala vznik komunity na Slovensku s veľkou radosťou a vďačnosťou.

Mama Elvíra odišla do domu Otca vo veku 86 rokov obklopená modlitbami a náklonnosťou celej komunity Cenacolo. Svoju pozemskú púť ukončila v dome komunity Cenacolo v Saluzze, kde prežila posledné roky.

Každé leto sa v Saluzze koná Sviatok života ako prejav vďaky Bohu za komunitu Cenacolo. Aj tohto roku sa v polovici júla zišli tisíce ľudí z celého sveta, aby oslávili jubilejné 40. výročie jej vzniku. Uvedomovali si pritom, že Mama Elvíra odchádza domov k Otcovi, a tak ju prišli poslednýkrát pozdraviť, pohladiť, pobozkať, poďakovať jej a najmä pomodliť sa za ňu.

Jej posledné dni pred odchodom do neba sa vymykali všetkým ľudským očakávaniam. Boli naplnené modlitbou a náklonnosťou, vyjadrením dojatia a vďačnosti všetkých, ktorých sa cez ňu Boh dotkol svojou láskou.

Mama Elvíra je nádhernou sväticou dnešných čias. „Nevedela som, či som schopná milovať, ale v mojom vnútri bola odvaha, schopnosť riskovať, viera v prekonanie každej chyby. A teraz môžem povedať: toto bola tá Božia láska, ktorá podržiavala moju vôľu. Objavila som konkrétnu vieru, vieru živú, vieru, ktorá koná, vieru, ktorá vie aj riskovať.“