Prenasledovanie v Náhornom Karabachu
Tvárou v tvár prebiehajúcim genocídnym činom svet opustil Arménov
Cieľom tohto článku nie je opísať prebiehajúcu genocídu v Náhornom Karabachu, ale obhajovať význam jednoty prostredníctvom súcitu.
„Bol som chorý a navštívili ste ma.“ Socha Timothyho Schmalza v Ríme. Zdroj: publicorthodoxy.org
Keď píšem tieto slová vo svojej kancelárii v Arménskom teologickom seminári Kilikijského katholikátu, je pre mňa srdcervúce priznať, že viac ako 120-tisíc Arménov vrátane detí v Arcachu (Náhornom Karabachu) na južnom Kaukaze čelí hroznému osudu hladomoru.
Na rozdiel od mnohých iných prípadov hladu im túto krízu spôsobilo konanie susednej krajiny – Azerbajdžanu.
Azerbajdžan zablokovaním jedinej spojovacej cesty s Arménskou republikou, známej ako Lačinský koridor, vyvolal a prehĺbil toto utrpenie. Už viac ako týždeň je na ceste do Arcachu uviaznutých 400 ton životne dôležitej humanitárnej pomoci, a to všetko v dôsledku politickej agendy Azerbajdžanu, ktorá je zameraná na etnické čistky v regióne s cieľom presadiť celé územie ako súčasť Azerbajdžanu.
Prednedávnom odborník na medzinárodné právo Luis Moreno Ocampo vydal na webovej stránke Centra pre pravdu a spravodlivosť článok s názvom Odborný názor: Genocída na Arménoch v roku 2023. Presvedčivo v ňom zdôraznil: „Hladomor je neviditeľnou zbraňou genocídy. Bez okamžitej a hlbokej zmeny bude táto skupina Arménov vyhladená v priebehu niekoľkých týždňov.“
Je skľučujúce, že väčšina medzinárodných médií, vplyvných osobností a dokonca aj náboženských inštitúcií nedokázala upozorniť na túto ťažkú nespravodlivosť, ktorá sa odohráva priamo pred našimi očami. Zdá sa, že tvárou v tvár prebiehajúcim genocídnym činom svet opustil Arménov v Arcachu.
Rusko stráca vplyv v oblasti, medzinárodné spoločenstvo je pasívne a Azerbajdžan sa vydal cestou agresívneho presadzovania svojich cieľov, v čom je aj úspešný, tvrdí arménsky analytik.
V roku 2020 som mal to privilégium navštíviť Vatikán, aby som zastupoval Arménsku ortodoxnú cirkev v rámci študijnej návštevy, ktorú zorganizovala Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov.
Z tejto návštevy sa mi vynára dojímavá spomienka – pohľad na čiernu sochu na okraji cesty, zobrazujúcu „bezdomovca“ ležiaceho na ulici. Nápadne krásna, ale umiestnená na zámerne „zanedbanom“ mieste. Pristúpil som bližšie a všimol som si ruky sochy s jazvami, ruky a nohy so stopami po klincoch. Bol to hlboko dojímavý okamih, pretože tie jazvy ma prinútili spoznať Jeho – Pána. Jazvy, hoci ich nikdy nie je ľahké vidieť, vyvolávajú súcit a empatiu.
Dnes vnímam arménsky ľud ako sochu Pána, umiestnenú na okraji obrovskej globálnej „ulice“, kadiaľ prechádza nespočetné množstvo ľudí, ktorí si často neuvedomujú, že tam ležia ľudia, ktorí sa stali obeťami krutosti života. Tí, ktorí poznajú arménske dejiny, si uvedomujú ich bohatstvo na mučeníctvo a krviprelievanie.
„Arméni v Arcachu potrebujú náš hlas, súcit a podporu. Aby z nás naše mlčanie nerobilo spoluvinníkov nespravodlivosti a nepodkopávalo zásady spravodlivosti a rovnosti.“ Zdieľať
Generačná trauma a nezahojené rany genocídy na Arménoch z roku 1915 pretrvávajú a teraz sme svedkami ďalšieho nepochopiteľného aktu genocídnej krutosti voči tomu istému ľudu. Pre mňa osobne ako potomka druhej generácie Arménov, ktorí prežili genocídu, je zdrvujúce uvedomiť si, že v 21. storočí som svedkom ďalšej genocídy na mojom ľude.
A navyše je zložité pochopiť, ako funguje spravodlivosť v tomto modernom svete, kde pretrvávajú genocídy. Vyrástli sme vo svete, kde sa spravodlivosť a rovnosť vyučujú ako základné hodnoty, diskutuje sa o nich, káže sa o nich a podporujú ich rôzne vzdelávacie inštitúcie a vlády. Uplatňovanie týchto zásad v sociálnej, politickej a cirkevnej oblasti však zostáva nejednotné.
Túžime po svete, kde spravodlivosť a rovnosť prevládajú pre všetky národy, etniká, rasy, bez ohľadu na pohlavie alebo náboženskú identitu, ale naše úsilie o ich nastolenie je stále nedostatočné. Zaznievajú slová Martina Luthera Kinga ml.: „Nespravodlivosť kdekoľvek je hrozbou pre spravodlivosť všade.“ Ako môžeme svedčiť o spravodlivosti a rovnosti ako o neoddeliteľnej súčasti spoločnosti, keď mlčíme tvárou v tvár nespravodlivosti?
Za posledných sto rokov Arménsko a Azerbajdžan bojovali o Náhorný Karabach niekoľkokrát. Arméni boli v posledných bojoch na hlavu porazení a ďalší osud ich enklávy zostáva nejasný.
Ako kňaz, kazateľ o Kristovi, ktorý sa zasadzoval za sociálnu spravodlivosť, zápasím s učením o dôležitosti spravodlivosti, zatiaľ čo moji arménski spoluobčania v Náhornom Karabachu nespravodlivo hynú. Ako môžem inšpirovať svojich študentov a mladú generáciu, aby verili v základnú rolu spravodlivosti a rovnosti v spoločnosti, keď sa zdá, že svet je slepý voči našej spoločnej agónii?
Arméni už viac ako storočie veria v spravodlivosť prostredníctvom spomienkových akcií, protestov, vzdelávania a politického úsilia, len aby sa cítili sklamaní, keď svet nedokáže riešiť a ukončiť život ohrozujúcu agresiu. Mlčanie o nespravodlivosti zraňuje ešte viac ako samotná nespravodlivosť. Toto je môj postoj, ktorý mám spoločný s miliónmi Arménov v celosvetovej diaspóre.
Cieľom tohto článku nie je opísať prebiehajúcu genocídu v Náhornom Karabachu, ale obhajovať význam jednoty prostredníctvom súcitu. Napriek rasovým, etnickým, náboženským či vieroučným rozdielom nás spája spoločné utrpenie.
V tomto duchu svätý apoštol Pavol poeticky prirovnal Cirkev Pána Ježiša Krista k jedinému telu, pričom zdôraznil vzájomnú závislosť častí tohto tela. Napísal: „Ak trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; ak sa dostáva cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 20 – 26).
Uznanie bolesti druhých je prvým krokom k uzdraveniu. Arméni v Arcachu potrebujú náš hlas, súcit a podporu. Aby z nás naše mlčanie nerobilo spoluvinníkov nespravodlivosti a nepodkopávalo zásady spravodlivosti a rovnosti.
Keď budeme úspešne riešiť nespravodlivosť a krízy na Zemi, budeme prirodzene stáť bok po boku na spoločnej ceste. Prvým krokom je však uznať jazvy, podobne ako milosrdný Samaritán, a odtiaľ sa môže rozvinúť zmysluplné podobenstvo – príbeh potvrdzujúci život pre budúce generácie.
Rozpoznaním a uznaním bolesti druhých začíname proces uzdravenia. Arméni v Arcachu si vyžadujú našu hlasnú podporu, súcit, okamžitú pomoc a obhajobu, aby naše mlčanie neprispievalo k nespravodlivosti a nepodkopávalo samotnú podstatu spravodlivosti.
Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.
