Slovo kňaza Je to môj život

Ježišove výroky v evanjeliách sú pomerne často formulované ako paradoxné tvrdenia. Skvelým príkladom sú jeho slová: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“

Paradox používa zdanlivé protirečenia, aby pootvoril dvere k celkovej syntéze. Dokáže tak dôvtipným spôsobom ukázať na hlbšiu pravdu. Nie je preto náhoda, že zmysel pre paradox bol charakteristickou črtou brilantných katolíckych intelektuálov ako Blaise Pascal, Gilbert Keith Chesterton či Henri de Lubac.

Dá sa povedať, že súbežným spôsobom ako náboženstvo pravdu vyjadruje krásu umenie. To je aj dôvod, prečo sa rôzne ideológie zároveň s bojom proti náboženstvu usilujú obmedziť umeleckú slobodu. Na vzťah viery a krásy môže v kontexte tejto úvahy o Ježišovom paradoxe poukázať jeho výklad filmovým príbehom z dielne francúzskeho scenáristu a režiséra Floriana Zellera.

Dej filmu Syn (The Son, 2022) rozpráva o sedemnásťročnom Nicholasovi, ktorého opustil otec. Ten si po rozvode s mamou založil nový vzťah s mladou partnerkou, s ktorou má malé bábätko.

S Nicholasom, ktorý sa začne vyhýbať škole, si mama nevie sama dať rady, a tak prosí otca o pomoc. Ten sa so synom nanovo pokúša nadviazať rodičovské puto. Nedokáže však pochopiť hĺbku synovho nešťastia ani uznať svoj podiel viny na jeho situácii.

Nicholas vyčíta otcovi hlbokú ranu, ktorú mu zasadil tým, že ich s mamou opustil („odhodil si nás ako špinavé handry“). Pozornému divákovi neujde príčina jeho ťažkej depresie. Dospievajúcemu Nicholasovi je nemožné uveriť v zmysel života, v ktorom sa mu otočil chrbtom jeho vlastný otec. Keď sa na neho takto vykašlal najbližší človek, prečo by mal očakávať lepší vzťah od iných? 

Otec sa úprimne usiluje pomôcť svojmu synovi vyjsť zo svojej depresie; jeho výčitky však neprijíma. V kľúčovej scéne, v ktorej sa dá Nicholasom vyprovokovať až do prejavov zúrivosti a násilia, mu oponuje krikom: „Ty mi proste nedopraješ, aby som si našiel šťastie... je to môj život!“ 

Príbeh tak s neodvratnosťou speje k tragickému koncu: Nicholas spácha samovraždu. Jej ohavnú nevyhnutnosť privodili nezamýšľané dôsledky otcovho postoja, ktorý v duchu dnešnej plytkej liberálnej morálky rieši iba vlastné šťastie. Keďže si v jeho svete nenašla miesto obeta, nemohol si v ňom nájsť miesto ani Nicholas.

Nicholasov otec sa na konci utápa v pocitoch viny a márnych snoch o šťastnom živote syna, ktorý mohol byť základom jeho vlastného šťastia, ak by sa nebol svojho syna zriekol. Tak prišiel o jedno i o druhé: o šťastie aj o syna.

„Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“

Zellerov tragický príbeh je v skutočnosti zdrojom nádeje. Svedčí o tom, že ak ľuďom pravdu o životodarnosti obety už viac nesprostredkuje stratená viera, môže im ju ešte stále sprostredkovať umenie.