Ešte k návšteve kardinála Parolina Socha vierozvestcov a centrum pre utečencov. Čo má byť pre kresťanov priorita?

Je štvrtok, krátko po obede. Pred prezidentským palácom zastaví kolóna limuzín práve vo chvíli, keď na autobusovej zastávke vystúpi z „deväťtrojky“ skupina nemecky hovoriacich turistov. Mladíci sa nahrnú k plotu Grasalkovičovho paláca a sledujú, kto vystúpi z čiernej audiny.

Keď zbadajú muža v čiernej reverende a s červeným solideom, jeden z nich skríkne: „Papst! (Pápež!)“ Nebol zase až tak ďaleko od pravdy.

Koncom minulého týždňa strávil na Slovensku niekoľko dní vatikánsky štátny sekretár Pietro Parolin.

Jeho návšteva mohla zvonku pôsobiť pre niekoho ako čisto zdvorilostná, pre iných zase ako príliš duchovná. Kardinál mal viacero príhovorov a tri homílie, kde zazneli silné slová ľuďom na Slovensku.

Zo šaštínskej homílie si dokázali vybrať posolstvo aj dvaja najvyšší ústavní činitelia prítomní na slávnostnej omši. Predseda parlamentu Boris Kollár novinárom prezradil, že si odnáša slová o potrebe zanechať hnev a hriech. Prezidentka Zuzana Čaputová pred médiami vyslovila, že zazneli dôležité posolstvá pre Slovensko – o jednote, o potrebe prekonávať rozdiely a stavať na spoločnom dobre.

Napriek tomu sa môže javiť, že kardinál Parolin nám tu nechal ešte jedno posolstvo aj „medzi riadkami“.

Kardinál Parolin, druhý najvyššie postavený muž vo vatikánskej hierarchii, požehnal na Slovensku dva objekty.

Na Bratislavskom hrade to bolo štvormetrové súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda. Podujatie pod gesciou predsedu parlamentu mohlo vyvolávať otázniky, vzhľadom na predvolebnú atmosféru.

Ako sme už písali v reportáži z požehnávania sôch, cirkev napokon neskočila na kampaňovú hru. Vedľa kardinála Parolina nakoniec stál pri soche len sekretár KBS, kňaz Ivan Ružička, kým politik Kollár bol viac v úzadí vedľa slovenského veľvyslanca vo Vatikáne či apoštolského nuncia.

Vatikánsky štátny sekretár sa po krátkom požehnaní súsošia vrátil do sály plnej politikov a v živom vysielaní RTVS mal príhovor, kde povedal aj tieto slová: „Tieto sochy, umiestnené v blízkosti Hradu, žiaria ako symbol historickej kontinuity a jednoty slovenského národa. Kiež by to tak bolo aj v nasledujúcich storočiach.“

Kardinál Parolin o vojne na Ukrajine / Pápež a Vatikán nikdy nespochybnili otázku hraníc, želáme si rýchly mier

Na druhý deň sa konala národná púť v Šaštíne, po ktorej sa taliansky kardinál presunul do Košíc a ešte v ten deň sa stretol s ukrajinskou komunitou a požehnal Centrum prijatia a integrácie ukrajinských utečencov.

„Toto sú diela, ktoré sa najviac páčia nášmu Pánovi. Evanjelium nám totiž jasne pripomína, že všetko, čo robíme našim bratom a sestrám, ktorí sú v núdzi a ťažkostiach, robíme samotnému Pánovi (porov. Mt 25, 31 a nasl.),“ hovoril po požehnaní novej budovy.

Hoci kardinál ocenil aj sochu svätých vierozvestcov a ich žiaka, až pri utečeneckom centre si dovolil vysloviť slová o tom, čo „sa najviac páči nášmu Pánovi“.

Je ťažké ubrániť sa dojmu, že tu išlo o premyslenú poznámku. Pretože podľa informácií denníka Postoj si kardinál Parolin dal podmienku, že súsošie na Hrade požehná, avšak nie iba po boku Borisa Kollára.

Sám Parolin viackrát priznal, že si uvedomuje, že Slovensko je pred voľbami, a preto mu akcia v Košiciach mohla byť srdcu bližšia. No aj keby sme tieto špekulácie opustili, pravá ruka pápeža Františka nám zrejme vyslala signál, čo má byť pre nás priorita.

Presne v tom duchu, ako to nedávno kriticky pomenoval emeritný biskup maďarského Vacova Miklós Beer. Ten do vlastných radov odkázal, že podstata našej viery nemá byť pestovanie kresťanského dedičstva.

Inými slovami, náš kresťanský život sa nemá točiť okolo stavania sôch – hoci to nie je nič zlé –, ale na prvom mieste majú byť blížni. To sa páči Pánovi viac.