Keď Pán karhal farizejov, že nechápu podstatu Mojžišovho zákona, vyhlásil niečo, čo si bezprostredný kontext nevyžadoval, ale rezonuje to až dodnes: „To, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka“ (Mt 15, 18).

Čo sa nachádza v srdci a ukazujú to naše slová? Pán to opäť hovorí úplne priamo: „Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15, 19 – 20).

Čiže každú chvíľu, keď nespíme, zápasí v nás množstvo bezbožných a hriešnych túžob – spoločne sa nazývajú „žiadostivosť“ – a prostredníctvom našich nečistých slov prenikajú do sveta. Bezbožná reč má množstvo druhov: ohováranie, osočovanie, nactiutŕhanie, lož, zavádzanie, podvádzanie, ponosovanie, nadávanie, bedákanie a kliatie. Držať jazyk na uzde sa môže javiť ako sizyfovská práca, čo uznáva dokonca aj Nový zákon: „Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž“ (Jak 3, 1).

Spomedzi všetkých týchto hriechov je to práve fenomén kliatia, ktorý poskytuje osobitnú možnosť vnímať tri kritické stránky kresťanského života: neporiadok v duši, potrebu sebaovládania a miesto kresťana vo svete.

V bežnej reči a vo vypätých situáciách kliatby podčiarkujú takmer každú vetu, najmä v mužských kolektívoch. Kliatby sa používajú ako podstatné mená, prídavné mená, slovesá aj citoslovcia (niektoré najčastejšie dokážu nadobudnúť všetky tieto formy), pričom hovoriaci je presvedčený, že rozprávaniu dodávajú šťavu a dramatickosť. A spoločnosť ich akceptuje ako súčasť bežnej lexiky.

Keď som trénoval mladých športovcov, zistil som, že deti začínajú kliať potichu a medzi sebou okolo ôsmich rokov, a kým majú desať, robia to na ihrisku či dvore otvorene. Občas sa im môže stať, že za to dostanú mierne pokarhanie, no dospelí v ich okolí to väčšinou ignorujú – tie isté slová používajú aj oni sami.

Áno, kliatby odhaľujú, že máme v duši neporiadok a že je rozpoltená medzi žiadostivosťou a Bohom, ktorý nás volá k dokonalosti v sebe. Ešte väčšmi však nenútenosť, s akou sa kľaje, poukazuje na veľké nebezpečenstvo pre duchovný život: hriech sa berie ako normálna súčasť života – nie ako čosi, s čím treba každý deň bojovať a treba to vyhubiť.

Odtiaľ už vedie iba pár krokov k úplnému popretiu hriechu ako skutočnosti, čo sa tak účinne podarilo našej dobe. A môže to mať ešte aj horší dôsledok: ľahostajný a ničivý postoj: „Aj tak pôjdem do pekla, tak čo záleží na mojich slovách alebo skutkoch?“

Toto je poškvrnenie, o ktorom hovorí Pán, a svätý František Saleský vynikajúcim spôsobom vystihuje zákerné nebezpečenstvo, ktoré môže vyplývať z návyku kliať:

Nečisté slovo, ktoré padne na slabú myseľ, šíri svoju nákazu ako kvapka oleja na súkne a občas zachváti srdce tak veľmi, že ho naplní nekonečným množstvom necudných myšlienok a pokušení.

Táto nákaza sa šíri nielen v srdci poslucháča, ale aj u človeka, ktorý kľaje. Nikto nekoná smrteľné hriechy od narodenia, ale dospieva k nim pomalým, rakovinovým rastom najprv neresti a potom ľahkých hriechov.

Keď mladí ľudia vyrastajú v prostredí, kde sú kliatby rovnako bežné ako akékoľvek iné slová, bez kresťanskej kultúry, ktorá by na nich mala dobrý vplyv, logicky dospievajú k názoru, že „takto hovoria dospelí“, a správajú sa ako oni. Odolať falošným lákadlám tohto slovníka si vyžaduje ohromnú sebadisciplínu, najmä keď sa človek snaží zbaviť sa tohto zlozvyku po prvýkrát.

Väčšine ľudí sa to nepodarí, ak ich motivuje iba časná túžba očistiť si slovník. Ak si však uvedomíme, že kliatie sa nepáči Bohu, ktorý nás miluje viac, než si dokážeme predstaviť, dokážeme získať veľmi potrebnú nadprirodzenú motiváciu ovládnuť si jazyk. A ak dokážeme odolať pokušeniu kliať, vytvoríme si cnosť sebaovládania, ktorá nám zabráni upadnúť do iných pokušení.

Navždy zostávam vďačný mladému absolventovi, ktorý ma pred rokmi viedol spolu so skupinou vysokoškolákov po celej Európe. Keď sme sa nevedeli vyznať vo vlakoch, vypustil som pár kliatob a on ma pokarhal. Jeho pokarhanie ma zamrzelo – no okamžite som pochopil, že keď chcem byť úprimný katolík, musím si dávať pozor na jazyk. S rozhodným úsilím a s Božou milosťou mi trvalo iba dva týždne, kým som sa týchto slov nadobro zbavil.

Zdržiavať sa kliatia vo svete, ktorý je plný kliatob, je neustálou pripomienkou, že kresťania v tomto svete nikdy nie sú úplne doma. Rozhovory a situácie plné neresti či hriechu by nás mali hrýzť vo svedomí, lebo vieme, že nie sú správne. Byť kresťanom môže znamenať byť sám s Pánom, ticho trpieť, a zároveň byť na verejnosti obklopený inými.

Úprimne, nikdy som nemal odvahu napomínať iných dospelých za ich pestrý jazyk, aj keď si nie som istý, či by to veľmi pomohlo. Zaujímavé však je, že za tie roky si rozliční priatelia a známi všimli, že tieto slová nepoužívam, a pri rôznych príležitostiach to pochvalne komentovali. Na moje prekvapenie slúžilo obyčajné zdržanie sa kliatia ako prostriedok evanjelizácie bez slov. Vo svete plnom hrubých slov môže byť nevytie s vlkmi svedectvom pravde.

Nemusíme mať čisté srdce, aby sme sa snažili vykoreniť svoje neresti – vrátane malých ako kliatie – a nadobúdať cnosti. Tak môžeme premeniť poškvrnenie na posvätenie, ale iba s Božou milosťou. Preto venujme pozornosť povzbudeniu svätého Pavla: „Vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační!“ (Kol 3, 15)

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura, Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere. Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi. Dôvera v Boží plán spásy).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.