Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
21. máj 2016

Putovanie v zlatej ére kresťanstva

Prv ako sa vydáte na púť do Svätej zeme, prečítajte si itinerár pútničky Egerie zo 4. storočia.
Putovanie v zlatej ére kresťanstva

Stredoveký Jeruzalem (Foto: wikimedia.org)

Pútnička Egeria navštívila sväté miesta pred vyše 1600 rokmi, keď kresťanstvo už spelo od legálneho k štátnemu náboženstvu v Rímskej ríši.

Kresťanské púte do Svätej zeme sa začali vo 4. storočí po púti svätej Heleny, matky Konštantína Veľkého, keď sám cisár začal stavať rozličné chrámy v Jeruzaleme a Betleheme. Od tejto epochy máme prvé správy o kresťanských pútnikoch a z toho istého obdobia pochádzajú aj prvé opisy pútí (tzv. itineráre).

Legalizácia kresťanstva cisárom Konštantínom Veľkým (313) umožnila prejavovať svoju vieru aj v podobe pútí, ktorých cieľom bolo spoznať miesta účinkovania a smrti Spasiteľa, biblické lokality, ako aj miesta spojené s kresťanskými svätcami a mučeníkmi, a pomodliť sa tam. Značnú časť pútnikov tvorili ženy.

Itinerarium Burdigalense

Najstarší kresťanský itinerár (známy aj ako Itinerarium Hierosolymitanum) napísal anonymný pútnik z Burdigaly (dnešné Bordeaux) pri príležitosti svojej cesty do Svätej zeme v rokoch 333 – 334.

Na rozdiel od vtedy bežných pútnických trás do Jeruzalema, ktoré viedli cez Stredozemné more, náš anonymný pútnik šiel po súši cez severnú Itáliu, údolie Dunaja až do Konštantínopola, potom cez Malú Áziu a Sýriu do Svätej zeme. Tam navštívil okrem iného Jeruzalem, Jericho, Mŕtve more, Betlehem a Hebron. Cesta späť viedla cez Macedóniu, Otranto a Rím do Milána. Či sa náš anonymný pútnik vrátil do Bordeaux, nie je zaznamenané.

Anonymný pútnik z Bordeaux prešiel 10-tisíc kilometrov a 20 rímskych provincií. Len pre trasu z Konštantínopola do Jeruzalema potreboval dva mesiace. Zdieľať

Popri popisoch niektorých pamiatok vo Svätej zemi tento itinerár obsahuje aj informácie o usporiadaní miest, výmenných staniciach pre kone (mutationes), nocľahárňach (mansiones) a vzdialenostiach medzi jednotlivými etapami pútnickej cesty. Z údajov o vzdialenostiach vyplýva, že prešiel celkovo 10-tisíc kilometrov a 20 rímskych provincií. Len pre trasu z Konštantínopola (dnešný Istanbul) do Jeruzalema potreboval dva mesiace.

O anonymnom pútnikovi z Bordeaux nevieme nič bližšie. Mohlo ísť o vysokého štátneho úradníka, ktorý využíval štátny systém dopravy osôb a tovarov (cursus publicus). Tiež nie je vylúčené, že to bola žena, podobne ako Egeria, ktorej budú patriť naše nasledujúce riadky.

Itinerarium Egeriae

Zo 4. storočia pochádza niekoľko správ o púťach, ktoré podáva svätý Hieronym vo svojich listoch. Osobitnú pozornosť venuje putovaniu svätej Pavly Rímskej po Svätej zemi (Epistola 108). Samozrejme, že aj v jeho ďalších listoch nachádzame správy o púťach a geografii Palestíny.



Niektoré veci o Egerii zostávajú stále nejasné, napríklad či pochádzala zo španielskej Galície alebo Akvitánie vo Francúzsku.

Z rovnakej doby pochádza Egeriin itinerár. Ide o opis púte do Palestíny, ktorý napísala vznešená dáma, mníška, čo podľa chápania v 4. storočí bola žena, ktorá žila v asketickom krúžku, akým bol napríklad ten v Ríme pod vedením svätého Hieronyma, v ktorom sa formovala už spomenutá svätá Pavla.

Egeriin itinerár je napísaný vo forme listu „sestrám“ vo vlasti. Jediný rukopis, ktorý pochádza z benediktínskeho kláštora Monte Cassino, objavil Gianfrancesco Gamurrini v knižnici v talianskom Arezze v roku 1884. V rukopise chýbajú prvé strany (teda názov itinerára a meno jeho autorky). Niekoľko strán chýba aj v rámci textu. Tieto medzery možno vyplniť zo súhrnu Egeriinej cesty, ktorý napísal španielsky mních Valerio z Bierza (7. storočie) a z textu Pietra, mnícha v kláštore Monte Cassino (12. storočie).

„Bolo naším zvykom, že vždy, keď sa nám podarilo dosiahnuť vytúžené miesto, najprv sme sa tam pomodlili, potom sme si prečítali príslušné čítanie z knihy, zaspievali vhodný žalm a znova sme sa pomodlili.“ Egeria Zdieľať

Meno autorky a názov jej itinerára boli rekonštruované vďaka spomenutým textom a katalógom knižníc stredovekých kláštorov: meno autorky je Egeria, názov jej diela je Itinerarium. Treba však upozorniť, že prvý editor rukopisu Gianfranco Gamurrini stotožnil autorku itinerára so Silvou, sestrou prefekta Rufína z Akvitánie, a Marius Férotin ju potom prekrstil na Eteriu.

Bollandista P. Devos stanovil čas Egeriinej púte na roky 381 až 384. Niektoré veci zostávajú naďalej nejasné: miesto Egeriinho pôvodu (Galícia v Španielsku alebo Akvitánia vo Francúzsku?) a Egeriin sociálny status. Berúc do úvahy jej zjavné bohatstvo a prejavy úcty, ktorých sa jej dostávalo počas cesty od civilných i cirkevných autorít, predpokladá sa, že to bola žena z aristokratických pomerov.

Obsah Egeriinho itinerára

„Stratený text obsahoval pravdepodobne opis Egeriinej cesty z Konštantínopola do Svätej zeme, návštevu Jeruzalema a ostatných miest Palestíny a cestu do Egypta, aby navštívila mníchov,“ domnieva sa Marek Starowieyski (Egeria, in Letteratura patristica, Edizioni di San Paolo, Milano 2007, s. 474). Zachovaný text pozostáva z dvoch častí.

V prvej časti Egeria opisuje sväté miesta, ktoré navštívila: Sinaj a Egypt, kde kráčala po stopách Židov putujúcich do zasľúbenej zeme. Vrch Nebó, kam nasledovala Mojžiša. V okolí Jordánu nachádzala miesta pôsobenia Jóba, Melchisedecha, prorokov Eliáša a Jána Krstiteľa.

Počas návratu do Konštantínopola zašla do Edessy, v ktorej sídlil kráľ Abgar a pôsobil svätý apoštol Tomáš. Zastavila sa v Harane, odkiaľ pochádzal patriarcha Abrahám. Neopomenula ani Seleukiu, aby sa pomodlila pri hrobe svätej Tekly.

V posledných riadkoch prvej časti itinerára Egeria svojim adresátkam ohlasuje, že by chcela zavítať ešte do Efezu, aby navštívila hrob svätého apoštola a evanjelistu Jána. Egeria prešla peši alebo na koči okolo 5-tisíc kilometrov.



Súčasní pútnici pri Chráme Svätého hrobu v Jeruzaleme. (Foto: Flickr.com/isrealtourism) 

V druhej časti itinerára je podrobne zachytená jeruzalemská liturgia. „I keď Egeria strávila tri roky cestami po Svätej zemi, predsa jej hlavným sídlom a miestom, kam sa zakaždým vracala a kde oddychovala, bol Jeruzalem, takže sa mohla dôverne oboznámiť s každodenným životom Jeruzalemčanov. A ten bol hlboko preniknutý liturgiou...“ vysvetľuje v úvode do slovenského prekladu Egeriinho itinerára Helena Panczová.

A dodáva: „Okrem liturgie hodín [a nedeľnej liturgie] tu máme aj najstaršie doklady tzv. štáciovej liturgie. Jeruzalemskí kresťania totiž slávili Pánove sviatky na miestach, kde sa pripomínané udalosti skutočne odohrali, a tak sa v priebehu roka pohybovali z Kalvárie na Olivovú horu, na Sion, do Betlehema, do Betánie...“ (H. Panczová, Púť do Svätej zeme. Itinerarium Egeriae, vydala Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, Bratislava 2006, s. 7-8)

Pútnička Egeria nám taktiež prináša správy o liturgickom roku a jeho sviatkoch: Epifánia – sviatok narodenia Pána; Stretnutie Pána so Simeonom a Annou; Veľký pôst (nechýba detailný opis katechumenátu v Jeruzaleme); Veľký týždeň; Pascha; Veľkonočné obdobie; Päťdesiaty deň po Pasche – Päťdesiatnica/Turíce; Obdobie po Päťdesiatnici.

Inzercia

Ranokresťanská púť bola predovšetkým putovaním viery a kultu, pričom modlitba a Eucharistia tu mali podstatnú funkciu. Zdieľať

Itinerarium Egeriae má veľkú hodnotu tak pre dejiny Svätej zeme a biblickú archeológiu, ako aj pre dejiny liturgie, pretože poskytuje jedinečný opis jeruzalemskej liturgie, ktorá predstavovala model pre ostatné v kresťanskom svete. Napríklad rímski kresťania prevzali a rozvinuli štáciovú liturgiu.

„Hlavné rímske baziliky sa stali ‚štáciami‘, kam sa na významnejšie sviatky schádzal celý rímsky ľud, napr. Vianoce slávili v bazilike Santa Maria Maggiore, ktorá zastupovala betlehemskú baziliku Narodenia, na Veľký piatok sa zišli v kostole Svätého Kríža, ktorý zastupoval jeruzalemskú baziliku Umučenia...“ (H. Panczová, Púť do Svätej zeme, s. 8)

Putovanie viery a kultu

Pútnička Egeria rada vyzdvihuje svoju účasť na sláveniach Eucharistie. Svojim adresátkam vie sprostredkovať nárast sily kolektívnej emócie počas slávenia Veľkého týždňa na miestach, ktoré boli nemými svedkami Kristovho utrpenia. Okrem toho v Jeruzaleme bol vždy niekto, kto tlmočil z jazyka do jazyka, aby všetci rozumeli, keďže sem prichádzali pútnici z rozličných regiónov a jazykových skupín (gréčtina, sýrčina, latinčina).

Jednoduchými, ale účinnými slovami Egeria načrtáva akoby „model“ kresťanského putovania, keď píše: „Bolo naším zvykom, že vždy, keď sa nám podarilo dosiahnuť vytúžené miesto, najprv sme sa tam pomodlili, potom sme si prečítali príslušné čítanie z knihy, zaspievali vhodný žalm a znova sme sa pomodlili. Tento zvyk sme z Božej vôle vždy dodržali, kedykoľvek sme mohli dosiahnuť vytúžené miesto“ (Itinerarium 10,7).

Takže ranokresťanská púť bola predovšetkým putovaním viery a kultu, pričom modlitba a Eucharistia tu mali podstatnú funkciu.

Neopakovateľná atmosféra

Dňa 27. februára 380 podpísal východorímsky cisár Theodosios Veľký (347 – 395) v Solúne v prítomnosti západorímskeho cisára Valentiniána II. (371 – 392) a jeho spoluvládcu Graciána (359 – 383) dekrét, podľa ktorého sa „všetky národy“ (cunctos populos) majú „obrátiť k náboženstvu, ktoré odovzdal božský apoštol Peter Rimanom“ (religione versari, quam divinum petrum apostolom tradidisse romanis).

Dekrét Cunctos populos predstavoval podstatný krok k tomu, aby sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom v Rímskej ríši. V tom čase sa Jeruzalem popri Ríme, Alexandrii, Antiochii a Konštantínopole vskutku stal kresťanskou metropolou, ktorej život bol v plnej miere určovaný cirkevným kalendárom, čo možno označiť za zlatú éru kresťanstva vo Svätej zemi.

So zreteľom na práve prebiehajúce obdobie nášho liturgického roka vám ponúkame svedectvo Egerie o priebehu slávenia sviatku Päťdesiatnice/Turíc v Jeruzaleme (Itinerarium 43,1-9).

43.1 Na päťdesiaty deň po Pasche, čiže v nedeľu, čaká ľud veľká námaha. Konajú sa obvyklé obrady od spevu prvého kohúta, bdie sa v Anastasis, biskup prečíta to miesto z evanjelia, ktoré sa číta každú nedeľu, teda o vzkriesení Pána. Potom sa v Anastasis konajú obrady, ktoré je zvykom konať po celý rok.

2. Keď svitne ráno, všetok ľud ide do veľkého chrámu, do Martýria, a tam sa tiež konajú obvyklé obrady, kážu kňazi a potom biskup a konajú sa všetky náležité obrady, čiže prináša sa obeta, čo je zvykom robiť v nedeľu. Ale snažia sa urýchliť prepustenie z Martýria, aby bolo ešte pred treťou hodinou. Po prepustení z Martýria všetci ľudia do jedného za spevu hymnov sprevádzajú biskupa na Sion, aby tam boli presne o tretej hodine.

3. Po príchode na Sion sa prečíta úryvok zo Skutkov apoštolov o tom, ako zostúpil Duch, takže všetky národy rozumeli, čo sa hovorilo, a potom je prepustenie ako obvykle. Kňazi čítajú práve tento úryvok zo Skutkov apoštolov, lebo na Sione (teraz je tam nový chrám) bolo to miesto, kde sa vtedy po Pánovom umučení zhromaždil veľký zástup spolu s apoštolmi, keď sa stalo to, čo sme vyššie spomenuli. Potom sa vo zvyčajnom poriadku konajú obrady, aj tam sa prináša obeta a pred prepustením ľudu sa ujme slova arcidiakon a povie: „Dnes presne o šiestej buďme všetci pripravení na Olivovej hore na Imbomone.“

4. Všetci ľudia sa vracajú domov si oddýchnuť a hneď po obede idú hore na Olivovú horu, každý ako vládze, takže žiaden kresťan nezostane v meste, idú tam všetci.

5. Keď vystúpia na Olivovú horu, najprv sa ide na Imbomon, teda na miesto, odkiaľ Pán vystúpil do neba. Tam sa usadí biskup, kňazi aj všetok ľud, čítajú sa tam čítania, medzi ktoré sa vkladajú hymny, spievajú sa antifóny vhodné na tento deň a miesto; aj prednášané modlitby, ktoré sú medzitým, sú svojím obsahom vždy priliehavé aj na ten deň, aj na miesto. Prečíta sa aj úryvok z evanjelia, kde sa hovorí o nanebovstúpení Pána, a potom sa číta zo Skutkov apoštolov, kde sa tiež hovorí o Pánovom vystúpení do neba po zmŕtvychvstaní.

6. Po skončení katechumeni a veriaci dostanú požehnanie a už je deväť hodín, keď odtiaľ začínajú zostupovať a za spevu hymnov idú do chrámu Eleona, kde je jaskyňa, v ktorej Pán sedával a vyučoval apoštolov. Keď sa tam príde, už je po desiatej hodine; slávi sa tam lucernárium a po modlitbe dostanú katechumeni a po nich veriaci požehnanie. Potom sa odtiaľ za spevu hymnov zostupuje. Všetci ľudia, všetci do jedného, spolu s biskupom spievajú hymny a antifóny vhodné na tento deň. Takto pomaly, pomaličky idú k Martýriu.

7. Keď prichádzajú k mestskej bráne, už je noc, a preto sa kvôli ľuďom z chrámu prináša zo dvesto lámp. Od brány je ešte hodný kus cesty po veľký chrám, Martýrium – prichádzajú tam až okolo druhej hodiny po západe slnka, keďže celou cestou treba ísť veľmi, veľmi pomaly kvôli ľuďom, aby sa chôdzou neunavili. Otvárajú sa hlavné brány, ktoré smerujú na trhovisko, a všetok ľud spolu s biskupom za spevu hymnov vstupuje do Martýria. Po vstupe do chrámu sa spievajú hymny a po modlitbe je požehnanie katechumenov a veriacich. Odtiaľ sa znovu za spevu hymnov ide do chrámu Anastasis.

8. Podobne, keď sa príde do Anastasis, spievajú sa hymny a antifóny a po modlitbe je požehnanie katechumenov a veriacich. Tie isté obrady sa konajú aj pri Kríži. Odtiaľ kresťanský ľud, všetci do jedného za spevu hymnov sprevádzajú biskupa na Sion.

9. Po príchode sa čítajú vhodné čítania, spievajú sa žalmy a antifóny, potom je modlitba, katechumeni a veriaci dostanú požehnanie a nakoniec je obrad prepustenia. Po prepustení všetci pristupujú biskupovi k ruke a vracajú sa domov, keď je už skoro polnoc.

Tento deň je veru veľmi namáhavý – ľudia v Anastasis bdejú od spevu prvého kohúta, po celý deň nemajú oddychu a celá slávnosť trvá tak dlho, že až o polnoci, po prepustení zo Siona, sa všetci vracajú do svojich domovov.

Poznámky:

Anastasis (gr. Vzkriesenie) bol chrám postavený nad jaskyňou s Kristovým hrobom. Bol súčasťou veľkého chrámového komplexu Svätého hrobu.
Bazilika Martýrium bola postavená na mieste ukrižovania Ježiša a bola hlavným kultovým miestom v Jeruzaleme.
Názov Imbomon pochádza z gréckeho en búnó – na vrchu. Bola to vyvýšenina na Olivovej hore. Rímska matróna Poemenia tam v neskoršom období (ale iste pred rokom 392, keď opustila Jeruzalem) dala postaviť chrám Nanebovstúpenia.
V chráme Eleona sa nachádzala jaskyňa, v ktorej Pán vyučoval svojich učeníkov (podľa tradície ide o tzv. eschatologickú reč v Mt 24-25, ktorá odznela v tejto jaskyni). Preto sa nazýval aj Chrám apoštolov alebo Didaskaleion.


(Slovenský preklad a poznámky pripravila Helena Panczová. Egeria, Púť do Svätej zeme. Itinerarium Egeriae, vydala Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, Bratislava 2006, s. 179 – 183)

Odporúčame

Diakonky na kresťanskom Západe (Reakcia)

Diakonky na kresťanskom Západe (Reakcia)

Ako historikovi medievalistovi mi nedá, aby som k článku Jána Krupu zo 16. mája nezaujal stanovisko. Robím tak čisto z profesionálnych a historiografických pohnútok, keďže interpretácie v predmetnom texte môžu viesť k omylom. Reakcia na článok Jána Krupu „Ženské diakonky: Sporná otázka v dejinách Cirkvi“.