Slovo kňaza Stratený Ježiš v chráme a obraz dvojakej starostlivosti

Slávime sviatok Svätej rodiny. Čo nám napadne prvé pri slove rodina? Láska? Prijatie? Zázemie? Isto aj spoločenstvo. A možno aj zodpovednosť, výchova, starostlivosť. Je tu tiež obava, ochrana. Môžeme povedať, že i Božie dielo a nasledovanie Boha v poslaní tvoriť – vytvárať, kreovať. 

Z vlastnej rodiny viem, že rodina, to je aj záväzok, pohľad vpred a myslieť o krok dopredu, rodičia za deti. K tomu starostlivosť i strach a asi by bolo možné ešte veľa vecí vymenovať.

Dnešné evanjelium na sviatok Svätej rodiny nám ponúka obraz dvojakej starostlivosti. Prvá je ľudská – nám veľmi dobre známa. Druhá je božská a nami ľuďmi býva niekedy dosť zanedbaná. I keď by nemala, no predsa býva.

Isto sme už počuli, čo budeme dnes čítať v evanjeliu. V ňom vidíme Jozefa a Máriu, ktorí spolu s malým Ježišom putujú do Jeruzalema do chrámu. A tak ako idú do chrámu modliť sa, odchádzajú aj späť domov. Nič nezvyčajné. 

Máme sviatočný čas, aj my chodíme denne do chrámu – na svätú omšu, i my chodíme denne na návštevy k ľuďom a potom aj späť domov. Cesta tam a cesta späť. A niekedy sa tešíme, keď už sme doma. 

Počujeme o Márii a Jozefovi a o ich starostlivosti. Ide o starostlivosť rodičovskú, prirodzenú. I keď hneď ako zaznie v evanjeliu správa o tom, že sa im Ježiš stratil, mohol by si niekto povedať – typickí rodičia v strese a hektike, ešte aj dieťa zabudli a stratili. Skoro ako dnes. 

No veru, Ježiš sa stráca. Rodičom sa stráca dieťa. Aká je prvá reakcia? Strach, bolesť, obava, nepohoda. My v dnešnej dobe by sme ešte pridali aj hádky a obviňovanie: ty za to môžeš!

Evanjelium je radostná zvesť a radosti sa dočkajú i Mária a Jozef. Nájdu svojho syna. Nájdu Ježiša – nie zatúlaného, ale v chráme, ako vyučuje druhých. Hanba-nehanba, syna sme našli. Starosti sú preč. Starostlivosť pokračuje. A ako u všetkých poriadnych rodičov prichádza i otázka jemne na hrane s výčitkou – každý rodič, učiteľ, zamestnávateľ či šéf to pozná. 

Mária ako matka konštatuje: „Syn môj, čo si nám to urobil?“ A pokračuje s opodstatnenou ľútosťou: „Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Každý z nás si vie predstaviť tento strach a obavu rodiča. Máme ju pri malých deťoch, máme ju pri mladých ľuďoch a máme ju aj pri dospelých. O ľudí máme strach, najmä ak sú nám veľmi blízki, najmä ak k nim máme vzťah. 

Keď ide dieťa do školy, rodičia majú obavu, aby dobre došlo i vrátilo sa. Ak ide vysokoškolák do internátu a študovať na univerzitu, boja sa, aby sa mu v meste, zväčša vo väčšom, nič zlé neprihodilo. Ak niekto cestuje za prácou či na dovolenku, výlet, rodičia vždy majú strach, aby sa nič nestalo.

Dosť však bolo ľudských ohľadov a pohľadov. Máme tu i obraz druhej starostlivosti. A ten nám ponúka svojimi slovami malý Ježiš: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ 

Ježiš upozorňuje, aby sme pamätali aj na iný druh starostlivosti – výchova nie je len výchovou k tomu, aby sa mladý človek stal dobrým človekom, múdrym, slušným či úspešným, ale je aj výzvou na formáciu – výchovu vo viere. A na to by sme nemali zabudnúť ani v našich rodinách. Vedenie, sprevádzanie, formovanie vo viere je dôležitým prvkom výchovy v rodinách.

Niekedy je to ťažké, lebo aj v rodine samotnej, nielen na verejnosti, sa obávame tohto slova – viera. Aj je to pre nás dôležité, aj je to osobné. Je to svedectvom o Bohu a je to tiež o tom, že niekedy doma svedčiť nevieme. 

„Milí rodičia, máte byť tam, kde ide o Otca – máte byť svedkami viery v Otca.“

Tu by som si pomohol čímsi oficiálnym. Manželia – rodičia, pamätáte sa na deň svojho sviatostného sobáša a na jednu z otázok, ktoré vám kňaz alebo diakon kládol? „Chcete si založiť rodinu? Pýtam sa vás pred Bohom a Cirkvou. Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a podľa zákonov jeho Cirkvi?“ 

A pamätáte sa na deň krstu svojho dieťaťa a otázku: „Milí rodičia, žiadate krst pre svoje dieťa. Tým beriete na seba povinnosť vychovávať ho vo viere, aby potom zachovávalo Božie prikázania a milovalo Pána Boha a svojho blížneho, ako nás o tom poučil Kristus. Ste si vedomí tejto povinnosti?“ 

Žiaľ, niektorí to možno brali v jednom i druhom momente formálne, ale i napriek tomu verejne pred Bohom vyznali, že chcú deti k Bohu skrze aktívnu vieru privádzať. To je tá krásna zodpovednosť a dôležitá starostlivosť. Tak ako čítať a písať sa mladý človek nenaučí sám – učí sa v škole, od starších súrodencov či z kníh „obkresľovaním“ písmen –, vždy potrebuje niekoho alebo niečo, rovnako je to aj s vierou.

Ako v roku 1937 napísal výnimočný pápež Pius XI. vo svojej encyklike Mit brennender Sorge v posolstve svetu: 

„Viera v Cirkev sa nemôže zachovať čistá a nefalšovaná, ak sa neopiera o vieru v primát rímskeho biskupa. V tom istom okamihu, keď Peter pred všetkými apoštolmi a učeníkmi vyznal vieru v Krista, Syna živého Boha, boli Kristovou odpoveďou – odmeňujúcou jeho vieru a jeho vyznanie – slová o stavbe jeho Cirkvi, jedinej Cirkvi založenej na Petrovi ako na skale.“

Aj vy, milí rodičia, máte naplniť slová o stavbe Cirkvi, ktorú založil Pán na skale, a to rovnako nebojácne a odhodlane ako pápež poukazujúci na zloby, neprávosti a hriešnosť fašizmu i nacizmu.

Ježiš v slovách, ktoré adresuje Márii a Jozefovi, hovorí, že má byť tam, kde ide o Otca. Ja by som tieto jeho slová jemne parafrázoval: Milí rodičia, máte byť tam, kde ide o Otca – máte byť svedkami viery v Otca. Táto starostlivosť je rovnako vážna ako starostlivosť o čokoľvek iné. A je v prvom rade na vás. Ak chcete, uchovávajte si tieto slová v srdci a nech sa premenia na realitu.