Brat Filip o fiľakovských Vianociach pred Vianocami Zajtra začíname!

Klope chlapík na dvere a vstúpi dovnútra. Ľudí sediacich tam za stolom sa placho opýta: „Prosím vás, je toto ešte stále nostalgický klub?“

„Ach, áno, áno, je, ibaže to tu už zďaleka nie je také, ako to kedysi bývalo,“ zaznela odpoveď.

Tento rok existuje niečo ako Vianoce pred Vianocami. Bývalo tak síce aj po minulé roky (pozri všetky jesenné vianočné reklamy tohto sveta), ale teraz je tu Greccio day alebo inak: Vianoce pred Vianocami.

Mimochodom, ste srdečne pozvaní. (Viac tu.)

Lebo nechcem vás teraz vyčerpávajúco zabávať tým, ako náš zakladateľ sv. František pred osemsto rokmi postavil prvý betlehem v Grecciu a odvtedy sa už stavajú po celom svete v kostoloch aj v obývačkách.

Vidím však, aké je pozoruhodné, keď v našej provincii od marca vždy 25. deň v mesiaci slávime Vianoce pred Vianocami. Čiže boli komunity, ktorým sa ušlo aj na začiatku leta.

My tu na periférii sme prišli na rad až teraz.

Nuž tak som bol ešte začiatkom októbra (v duchu dajakej mojej neslýchanej prezodpovednosti) za miestnym riaditeľom VPS, či by náhodou nebolo možné už 24. októbra postaviť aj zasvietiť nám pred kostolom vianočnú bránu na túto našu akciu.

A bolo možné.

Dnes teda nabehli traja chlapi a všetko postavili. Lenže ešte prv ako stihli odísť, vraví im okoloidúca pani: „Hát nem normáliš, ešte len október a vy už staviate vianočnú bránu?

„Hát,“ odpovedá jej vedúci výzdoby, „farári takto rozhodli, tak čo sme mali robiť?!“

Ach, ľudia, tie paradoxy, tie sú! Veď či to neboli odjakživa práve farári, ktorí sa navážali do predvianočnej výzdoby aj reklám, keď bežali už od jesene? A kritizovali a kritizovali!!

No a teraz sa dajako otočil pomer – ľudia by chceli mať jeseň a potom čarokrásne Vianoce a farári (nie všetci, len františkánski) si vymyslia Vianoce pred Vianocami?! Ach, nová doba!!

Dnes krátko pred vyučovaním zbehol som ešte do kuchyne na čaj, keď tu zrazu z reproduktora natiahnutého z kostola zazneli na mňa slovenské koledy s maďarským prízvukom – reku, čo to, čo to? Aha, to už maďarský zbor cvičí na zajtra. A z repráka beží: „Ó, chýr preblahý, ó, čas predrahý...“

Bežím do chrámu, nech všetko vidím naživo.

Cestou tam ma však čosi mimoriadne brzdí, pretože ešte s Lacom treba riešiť drevo aj zemiaky, lebo ešte musím obslúžiť elektrikára pri darovanej umývačke, ktorú nie a nie zapojiť.

A hlavne treba stihnúť načas školu, keďže som si sľúbil, že už nedám kolegom zlý príklad (a vždy dávam). „Ó, chýr preblahý, ó, čas predrahý!!“

Ale tie maďarské deti, ktoré sa naučili koledy po slovensky, mi, sediacemu v lavici, nevedomky argumentujú, že vždy a znovu treba udrieť na prítomnosť horúcou krvou... Sú presvedčivé! Až sa mi pritom potia oči.

Mám milostivú chvíľu. Dotyk Vianoc sa teda nemusí udiať len 25. 12.

Práveže vtedy nemá dlhé trvanie, lebo býva v pozlátkovom balení. Tá sladunká atmosféra nás mýli.

Pozrite, Boh napísal vianočný príbeh a zásadne otočil kolesom dejín. Svätý František pár storočí neskôr napísal príbeh sprítomnenia a myslím, že to nám posledným zo štafety implikuje zopár praktických výziev.

Prvá by mohlo byť takáto:

Napíš svoj príbeh.

Príbeh, ktorý zaujme, pretože v ňom nebude chýbať aspoň pokus o plnokrvný život. Rozhodni sa napísať ho, hoci dopredu nevieš, ako sa to skončí. Ale stojí to za to, rozhodnúť sa!

Druhá výzva je možno táto:

Napíš svoj príbeh, aj keď je ti blbo.

Je neuveriteľné, koľko ľudí v kríze som za posledné obdobie stretol. Ibaže pre svoje okolie sú úplne v pohode. Ale keď namiesto korektných úst otvoria svoje srdce, tak je rozpoznateľné, aký ťažký kríž nesú. Takto, hoci krívajúci, pokračujú v životnom príbehu a to ma vždy nadchne!

Takže tretia výzva by mohla byť:

Napíš svoj životný príbeh a strhni ním svojich súčasníkov. Možno podobne ako svätý František. Nielen celým životom, ale aj takou mini epizódou živého betlehema pred osemsto rokmi v Grecciu.

A napokon:

Napíš svoj príbeh a buď pripravený v ňom škrtať.

Mnohé škrtneš, keď to sám uznáš za vhodné, lebo iba blázon nemení svoje rozhodnutia, keď raz pochopil a spoznal niečo iné ako viac pravdivé!

Mnohé ti však škrtne Božia prozreteľnosť a ty sa pokús chcieť potom to, čo chce On, lebo v tom spočíva Láska.

Mimochodom, sprievodnou akciou zajtrajška je aj predaj špeci handmade sviečky, ktorá vraj v sebe konzervuje vôňu prvého betlehema v Grecciu, lebo vonia po sene, palme a kadidle. Tak si predstavte, že keď som si k nej privoňal, pripomenulo mi to vôňu vonného WC bloku Magic twist, ktorý pred spláchnutím vonia ako ruža a potom ako liči. Komu práve blyslo hlavou, že túto poznámku som si už mohol odpustiť, chcem niečo poznamenať.

Každý, kto sa zajtra u nás rozhodne pre kúpu tej sviečky, nebude ako zákazník prvý, ktorý pochopí, že od svojej kúpy iné očakával a napokon celkom iné získal. Nikdy však nebude porazený ten, kto skrze konzervovanú atmosféru Greccio betlehemskej sviečky príde na to, že ňou treba prevoňať úplne celý životný priestor. Áno, aj tie minizáludné trináste komnaty, kde to páchne najviac!!

Vrátim sa teraz oblúčikom na začiatok. 

Vidím, ako Vianoce bývajú túžbou vyrobiť novú a novú nostalgickú spomienku. Popritom by mohli byť sviežim úsilím nanovo vnímať…

Keď niekto dá do nadpisu „zajtra začíname“, to „zajtra“ je pre každého z nás bezpečný dištanc a viac-menej aj sebaklam. Naproti tomu bola by pasca napísať „začíname teraz“! To by sa človek dostal do veľkého pomykova.

Ešte cez víkend sme tu vyvesili na polovicu nášho plota bilbord. Hlása tam (nad)vianočnú myšlienku: „Sú priania, ktoré nemôže splniť žiadny človek!!“

A hoci akciu začíname až zajtra, ľudia sa pri tom plote pristavujú a premýšľajú už dnes…