Minizamyslenie Farizeji oddychujú, Boh pracuje

Tomáš Garrigue Masaryk povedal, že „práca je to, čo nikto nechce robiť“. Myslel to inak, ale prácu ako veľké bremeno zjavne chápali farizeji a zákonníci. Preto tak intenzívne bránili príkaz o sobotnom sladkom ničnerobení.

Tu sa Ježiš obrátil k zákonníkom a farizejom a opýtal sa: „Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie?“ Ale oni mlčali. Vzal ho teda, uzdravil ho a prepustil. (Lk 14, 1 – 6)

Napriek tomu, že Ježiš vyliečil práve v čase prikázaného sobotného ničnerobenia celé zástupy ľudí, nikdy tento zákaz neporušil. On totiž „nepracoval“. On zachraňoval, vyťahoval ľudí topiacich sa vo vlastnom živote a daroval im nový zmysel. Všetko, čo robil, robil rád. Je prácou to, čo robíme radi?

Farizeji a zákonníci si navyše mysleli, že zachovávaním absolútneho sobotňajšieho pokoja príkladne plnia Boží príkaz, a tým získavajú akési body svojich zásluh. Ježiš im svojím postojom nielen každú sobotu naznačoval, že na ceste k Bohu a s Bohom nejde o žiadne zásluhy, ale o snahu byť ako Boh.

A sám Boh pracuje aj v sobotu. Alebo, lepšie povedané, všetko koná s nekonečnou radosťou. Budí slnko a rozsvecuje ho, rozfukuje mračná alebo spúšťa dážď, otvára oči hladným a smädným, aby našli chlieb a víno... Ježiš robí iba to, čo vidí robiť svojho Otca (Jn 5, 19). A „v tom spočíva Zákon aj Proroci“ (Mt 7, 12). (Jozef Husovský)