Slovo kňaza Vieme (si) klásť skutočne dôležité otázky?

Od úplného malička mi rodičia čítali knihy, rozprávky. Pamätám si na detské „leporelá“, kde boli krásne obrázky či fotografie všelijakých zvierat. To bolo, keď som bol doma. No na víkendy som chodieval k starým rodičom. Tam nebolo toľko pekných kníh, no starí rodičia mi vždy pred spaním, keď už som bol zakrytý velikánskou perinou, cez ktorú som nič okrem plafóna nevidel, čítali dookola tri knihy. 

Tou prvou bola kniha Smelý zajko, druhou Smelý zajko v Afrike a tretia bola Budkáčik a Dubkáčik. Boli to neskutočné knihy. I keď som ich poznal takmer naspamäť, vždy som v detskom vytržení čakal, ako sa tá-ktorá kapitola skončí, ako dopadne ten-ktorý príbeh. Čakal som odpoveď na to najdôležitejšie.

Neskôr, už ako žiak, som začal chodiť do knižnice v našom meste. Nebola veľká, ale bolo v nej veľa krásnych kníh. Prešiel som si možno všetkými dielmi Troch pátračov, taktiež všetkými winnetouvkami či súborom kníh Synovia veľkej medvedice. A mnohými ďalšími. I tam ma trápilo a zaujímalo, ako to dopadne. Ako dopadne vyriešenie záhady, ako dopadne boj dobra a zla, čo sa udeje. 

Vo svojej detskej fantázii som si predstavoval, že som jeden z účastníkov deja a ako asi by som zareagoval. Zvládol by som to? Prežil dramatické chvíle? Nesklamal? To boli skutočne dôležité otázky. Najdôležitejšie! V danej etape môjho života takmer až existenčné.

Nehovoriac o tom, že som vedľa postele ukrýval svoju prvú dýku, drevenú sekeru, luk, šípy a podobné dôležité inštrumenty, ktoré má správny pátrač či bojovník so sebou mať. Nie raz som preto dostal krik, no hovoril som si, že keď ich raz bude potrebné použiť, ešte len vtedy všetci ocenia, že som ich mal večer čo večer pripravené na použitie.

Až gymnázium prinieslo zmenu. Uvedomil som si, že nebudem pátračom na opustenom strašidelnom hrade a ani Indiánom kdesi v americkej prérii. A začal som sa venovať čomusi serióznemu. Neskôr som pochopil, že som nebol prvý a čosi podobné zažil už pilot v Malom princovi: „Dospelí mi poradili, aby som prestal kresliť otvorené alebo zatvorené veľhady a aby som sa radšej zaujímal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku.“ 

A veru, mesiace a roky so starým otcom vzbudili vo mne záujem o dejiny. A aj vďaka slovenčinárke, ktorej meno sa ani po desaťročiach medzi nami spolužiakmi radšej nevyslovuje (a ktorá nám i roky po „nežnej“ tak nejako dookola opakovala, že za komunizmu bolo všetko dobré a správne a aj študenti boli múdrejší a lepší), som sa vtedy dozvedel, že vo vedľajšom meste majú knižnicu, ktorá je omnoho väčšia.

Pri prvej návšteve som zistil, že je tam ozaj množstvo kníh, a tak som začal chodiť do nej. Pravidelne raz, niekedy i dvakrát v mesiaci som šiel do vedľajšieho mesta a vypožičal si štyri, päť, niekedy i šesť kníh a už cestou domov vo vlaku som jednu z nich začal čítať. Bol som zvedavý, čo nové sa dozviem. Z rozhovorov so starým otcom som veľa vedel, no čím viac som vedel, tým viac otázok som mal. A už neboli iba detské, chcel som poznať veľa a pravdivo. Len to malo zmysel. Nechcelo sa mi čítať bájky, chcel som fakty – alebo aspoň autentické spomienky.

V evanjeliu dnešnej nedele prichádza k Ježišovi jeden zo zákonníkov a kladie mu otázku: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Môžeme sa nazdávať, že ho chcel pokúšať. Možno chcel, veď bol znalec zákona, a tak vedel, ktoré z prikázaní je najdôležitejšie. A kto iný by mal iných „skúšať“, ak nie zákonník.

No možno si len touto otázkou chcel overiť, či Ježiš bude poukazovať na seba ako na „lídra“ alebo potvrdí, že prichádza ako Boží služobník, Otcov Syn, ktorý svedčí o láske Otca a o láske k Otcovi. I táto možnosť je reálna. A možno, možno bol nalomený uveriť v to, že Ježiš je Božím Synom, a chcel potvrdenie od Boha samotného, že to, čo svätopisec zapísal do „Zákona“, je skutočná pravda, podľa ktorej sa oplatí žiť.

„Ktoré prikázanie je (teda) prvé zo všetkých?“ – potrebujem poznať odpoveď na túto otázku, lebo ak ju nebudem poznať, nebudem vedieť, ako žiť skutočný život. Tu už nejde o bájky, vymyslené príbehy, sci-fi alebo romantiku. Tu ide o život – a zákonník isto vedel, že o život večný.

Vyznie to pesimisticky, no zdá sa, že dnes už, žiaľ, až také zástupy do knižníc nechodia. A možno ozaj mnohí ani nečítajú. To prvé sa dá vysvetliť a chápať i tak, že vďaka internetu a online svetu môžeme čítať mnohé dobré knihy a dozvedať sa zaujímavé poznatky hneď a kedykoľvek. Priamo z izby či vlaku a bez čitateľského preukazu.

I ja som dnes v aute počúval audioknihu Martina Kukučína Rysavá jalovica. Nedokonalá audiokniha dokonalej knihy. To druhé, nečítanie, sa nijako chápať nedá a má to aj svoje dôsledky, a nielen na našu gramatiku a slovnú zásobu, ale i na poznanie, intelekt, múdrosť. A vlastne ešte na jedno – a to neznámy zákonník takisto dobre vedel – a teda či (si) vieme klásť skutočne dôležité otázky, ba dokonca čo pre nás skutočne dôležité je.

Otázok, ktoré do éteru dnešného sveta zaznievajú, je veľa. A odpovedí ešte viac. Akoby sme množstvom chceli prekryť kvalitu. Ale je to presne tak, akoby sme chceli nahradiť piatimi litrami kyslého a odporného „vína“ pôžitok chuti z deci naozaj lahodného, kvalitného a úsmevu na tvári pomáhajúceho skutočného vína. Kto ochutnal skutočné víno, nedá sa opiť hektolitrami octu.

Preto keď si dnes kladieme otázky a hľadáme odpovede, nech je nám meritom života odpoveď Ježiša Krista: „,Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily‘ a ‚milovať blížneho ako seba samého‘ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“

Pýtajme sa, či je láskou k Bohu a k blížnemu „štúdia“ vlastnej krvi „pod mikroskopom z dráčika“, či sú láskou k Bohu a bratom i sestrám také zmeny v zákonoch, ktoré prepúšťajú zločincov a dovoľujú im, aby sa poctivým ľuďom vysmievali do tváre.

Či je žitím lásky k Bohu a blížnemu to, ak prekrúcam minulosť a zo spolupracovníka režimu, ktorý zabil, dal zavraždiť desiatky miliónov ľudí po celom svete a tisíce i na Slovensku, robím cnostného občana, alebo cynizmus k obeti a vyzdvihovanie agresora. Lebo „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“.

Láska je celistvá. Nielen k Bohu, ale i k ľuďom. Nielen k ľuďom, i k Bohu. Ak nebudeme celiství a konzistentní, môžeme byť aj vzdelaní, aj vplyvní, aj bohatí a aj proroci doby, no napriek tomu síce nebudeme ďaleko, avšak stále, a možno nenávratne, mimo Božieho kráľovstva.