Ján Bystriansky je spolu s Jánom Dubeckým prvým katolíckym kňazom na svete, ktorý vystúpil na osemtisícovku. Vedúcim septembrovej výpravy na ôsmu najvyššiu horu sveta bol jezuita Peter Dubovský, členom výpravy bol aj kňaz Libor Marek, obaja však výstup prerušili.

V rozhovore približuje, ako sa tento nápad zrodil, v čom spočívala príprava, prečo prijali požehnanie od lámu či prečo na vrchol Manaslu vo výške 8 163 m n. m. nevyšli všetci štyria.

Ján Bystriansky, ktorý je správcom Univerzitného pastoračného centra Jána Vojtaššáka na Katolíckej univerzite v Ružomberku (UPaC), spomína aj na posledné dni so zosnulým kňazom Jozefom Žvandom, ktorý v UpaC pôsobil vyše dvadsať rokov a zomrel 21. júna po ťažkej chorobe. 
 

Odkedy ste sa chystali na Manaslu?

Prvotná myšlienka vznikla vlani v júli, keď sme zišli z Piku Lenina v Pamíre, kde sme boli traja kňazi: Peter Dubovský, Libor Marek a ja.

Prečo ste sa rozhodli vyliezť na Manaslu, nelákal vás skôr Mount Everest?

Áno, zaujímavý bol aj Everest. Ten je však veľmi komerčný a chodí tam mnoho ľudí. Bolo by síce zaujímavejšie vyliezť na najvyšší vrch sveta, ale ono to nie je len tak. Len povolenie stojí okolo 20-tisíc eur. Celá expedícia by tak vyšla na viac ako 50-tisíc eur na osobu a to je veľmi veľa.

Premýšľal som už dávnejšie nad Čho Oju, čo je šiesty najvyšší vrch a je dobre dostupný. Nie je tam taký náročný lezecký terén a nie je to taká hra o život. Výstup na Manaslu napokon vymyslel Peter Dubovský s tým, že je to ľahší kopec.

To znie úsmevne, keď hovoríte o osemtisícovke, že ľahší kopec...

Možno trochu. (Úsmev.) Keď sme sa rozhodli, že ideme na Manaslu, išli sme za známym horolezcom Petrom Hámorom. Ten nám poradil, na čo sa máme pripraviť, že nám tam môže napadať meter snehu a veľkým problémom je aj hmla, v ktorej sa v minulosti stratil aj jeden Slovák. Našťastie ho po dvoch dňoch našli.

Biblista Peter Dubovský Nevystačíme si s troma veršíkmi, ktoré nám vyhovujú. Biblia musí byť čítaná celá

Imrich Gazda

Ľudstvo prežilo už aj horšie časy, no vždy tam bol prítomný Boží prst. A to je obrovská úľava, hovorí uznávaný biblista a jezuita.

V čom ďalej spočívala vaša príprava? Asi bolo treba najprv zohnať financie.

Napokon to nebolo také drahé. Stálo nás to všetkých dokopy menej, ako by stál výstup jedného človeka na Everest.

Skôr ako zohnať financie bolo treba urobiť si prípravu. Dvaja kňazi z našej partie, Peter Dubovský s Liborom Marekom, boli pred dvoma rokmi na šesťtisícovke Denali, vlani sme boli spolu na sedemtisícovke Pik Lenina. Keď človek zistí, že to telo zvláda, potom si povie, že ide skúsiť aj Himaláje.

Najlepšou prípravou pre mňa bolo upecečko, kde som si cvičil odolnosť a húževnatosť organizmu. (Úsmev.) Práce je tu veľa, pred polnocou sa človek dostane do postele, len ak si to silno zaumieni. Posledný rok bol náročnejší o to viac, že môj spolubrat Jozef Žvanda bol na tom zdravotne ťažko.

Ako vyzerala vaša bezprostredná príprava?

Naplánoval som si viac športových podujatí – nejaké hrebeňovky, skialp, telocvičňa, neskôr Alpy, aby si telo trochu zvyklo na výšku. Hovorí sa, že päťtisícovka, šesťtisícovka, sedemtisícovka a potom osemtisícovka sú akési levely, ako základná, stredná a vysoká škola. Himaláje si jednoducho vyžadujú prípravu a skúsenosť.

Potom ste zrejme potrebovali agentúru, ktorá vás tam vezme.

Peter Dubovský, ktorý bol šéfom expedície, od minulej jesene hľadal najlacnejšiu agentúru, ktorá ponúkne najviac. V Nepále sú hory súčasťou ekonomiky, preto sa do Himalájí nedá dostať len tak ľahko. Horolezci sa musia najskôr napojiť na agentúru, to znamená nájsť miestnych šerpov.

Na každý výstup treba mať povolenie. Na Manaslu stálo zhruba 1 500 eur na osobu. Pri vybavovaní povolenia úrady zaujíma, cez akú agentúru idete, akého vodcu máte a podobne.

My sme mali skromnejšiu agentúru, ktorá nám ponúkla šerpu až na vrchol. Niesol so sebou aj kyslíkovú bombu, ktorú sme mohli použiť v prípade núdze. Aj on sám kyslík použil na záver, aby bol v kondícii a mohol nám pomôcť, ak by bolo treba.

Vy ste vystúpili bez kyslíka?

Áno, aby to bolo opravdivo človek a príroda. Máš na to alebo nemáš. Kyslík bol poistka, našťastie sme ho nepotrebovali.

Agentúra nám zabezpečila aj dvoch kuchárov, ktorí nám v základnom tábore varili ako vo štvorhviezdičkovom hoteli. Pripravili nám obrovské stehno z jaka, robili nám z neho steaky, mali sme aj kávu, kakao, dezerty či ovocie.

Čiže žiadne „sáčkové“ polievky?

Až keď sme boli vo vyšších táboroch. Ale šerpa bol aj v tom geniálny – vždy nás čakal s vriacou vodou a urobil nám polievku, čo nemusel.

Foto: Postoj/Martina Spišáková

Kedy ste odišli do Himalájí?

Odlietali sme na SNP, teda 29. augusta. Vrátili sme sa presne v deň volieb 30. septembra.

Prvé dni sme mali aklimatizáciu v údolí Langtang, potrebovali sme sa dostať do výšky päťtisíc metrov. Údolím sme prechádzali dva dni, posledná dedinka bola v nadmorskej výške 3 900 metrov. V základnom tábore, ktorý bol ešte o tisíc metrov vyššie, sme trávili 3 či 4 dni.

Na Manaslu ste plánovali vyliezť štyria kňazi, napokon sa to podarilo len vám a Jánovi Dubeckému. Čo sa stalo?

Každý sa rozhodoval podľa svojich schopností. Všetci sme boli dostatočne pokorní, aby sme zvážili svoje možnosti. Liborovi robila problémy výška, ťažko sa prispôsoboval, mal bolesti hlavy, a tak sa rozhodol skončiť v druhom tábore.

Peter bol s nami v poslednom štvrtom tábore, len „krôčik“ od vrcholu. Aj keď ten krôčik bol poriadne dlhý – šesť hodín. No chytil nejaký vírus, bojoval s chrípkou a so zápalom priedušiek, jeho organizmus bol už dosť vyčerpaný. Zápasil s tým ako lev, lebo z nás všetkých do toho investoval najviac času, energie a inteligencie.

Obdivuhodné bolo, že v poslednom tábore dokázal povedať „nie, ďalej už nejdem“. Nechcel nás obrať o vrchol, hovoril, že to by ho mrzelo ešte viac.

Vy ste krízu nemali?

Áno, mal som. Keď sme išli do štvrtého tábora, tak sme stúpali namiesto šiestich hodín deväť. Počas tých troch hodín, ktoré sme šliapali navyše, som premrzol a podchladil sa. Nebol som dostatočne oblečený. Keď sme vošli do stanu, mal som zimnicu. A keď sme potom zostupovali z vrcholu, cítil som sa ako 80-ročný deduško.

Mali ste dosť sily na zostup?

Na vrchol sme išli v podstate päť dní, každú noc sme boli v ďalšom tábore. Dole sme išli jeden a pol dňa, schádzal som len akoby na prvom prevodovom stupni.

Písalo sa o vás ako o prvých kňazoch, ktorí vyšli na Manaslu. Ako to viete, že tam pred vami neboli iní katolícki kňazi?

Existuje oficiálna databáza všetkých ľudí, ktorí vyšli na himalájske osemtisícovky. Peter Dubovský si ju prešiel a nikde nenašiel zmienku o žiadnom katolíckom kňazovi. Len o nejakom evanjelickom pastorovi.

Foto: Postoj/Martina Spišáková

Šerpovia vedeli, že ste katolícki kňazi?

Áno, vedela to o nás aj agentúra.

Ako sa na to pozerali?

Miestni ľudia, ktorí sú budhisti, tomu nerozumeli a neriešili to. My si myslíme, že Európa je pupok sveta. Ale tam sú v okolí tri miliardy ľudí – Čína, India, Pakistan, Afganistan, Nepál. To je viac ako tretina zemegule. Oni si žijú vlastný svet.

Dokonca Peter Dubovský prišiel k lámom, budhistickým mníchom, ktorí nám požehnali pred výstupom, a hovoril im: „Ja som katolícky mních.“ Oni len prikývli, že dobre, a to bolo všetko. Žiadna diskusia ani otázky. U nich je naša viera obrovská neznáma.

Hovoríte, že lámovia vám dávali požehnanie?

Volá sa to pudža.

To je v poriadku, že budhistický láma dáva požehnanie kňazovi?

Pre mňa to bolo o úcte voči ľuďom, ktorí svojím spôsobom hľadajú Boha. Nebolo to zapretie mojej viery alebo prijatie ich viery, ale prejav úcty k človeku. A obdiv k tomu, o čo sa snažia. Ja som ďakoval Pánu Bohu, že mi dal dar pravej viery cez svoju milosť a zjavenie, že som katolícky kňaz.

Pri tom obrade som sa modlil svojimi slovami a vyznával svoju veru. Nijakým činom som nevyjadroval presvedčenie, že s ich vierou súhlasím. A to je myslím to, čo nám ukazuje aj pápež František, ktorý necháva ľudí inej viery, aby sa za neho pomodlili.

Akú duchovnú skúsenosť ste si odtiaľ odniesli?

V ľuďoch som tam videl lásku, dobrotu, súdržnosť, vzájomnú pomoc. Takými boli aj naši šerpovia. Z tohto ovocia vyplýva, že ich náboženstvo nemôže byť také zlé.

Teraz už viac chápem, prečo mnohí v Európe túžia po východných náboženstvách. Niečo tam našli a zatúžili po nejakej hodnote a kvalite. Lepší je praktizujúci budhista či hinduista ako nejaký európsky ateista, ktorý nemá zmysel života, ideály, nepozerá sa za horizont tohto sveta, netúži za niečím, čo ho presahuje, a žije len pre svoju prácu, dom a momentálnu príjemnosť.

Vy ste pred pár rokmi spadli v Alpách, skoro ste prišli o život. Nenapadlo vám vtedy, že to je nejaké Božie varovanie?

Výsledok tejto mojej skúsenosti, môjho pádu, bol nový zážitok s Bohom.

V akom zmysle?

On bol blízko, zachraňoval ma, bdel nad nami a neopustil nás. To bola taká silná skúsenosť, že keby sa to dalo urobiť rovnako, chcel by som to zažiť ešte raz. Bolo to niečo krásne.

Samozrejme, že som mohol zomrieť, ale viac ako strach zo smrti to bol pre mňa zážitok a skúsenosť s Bohom. Bola to neskutočná sila a krása. Nebol to mystický zážitok, ale blížilo sa to k tomu. Keď som išiel do Himalájí, šiel som s tým, že môžem zomrieť, že sa nevrátim.

Až tak?

Ak sa nevrátim na zem, pôjdem k Nemu. To je to najkrajšie, pomohlo mi to ísť do Himalájí úplne slobodne. Samozrejme, v horách sme sa správali maximálne zodpovedne, aby sme minimalizovali riziko. Ale šiel som tam s tým, že sa nemusím vrátiť. Snažili sme sa veľa modliť, boli to akoby 30-dňové jezuitské duchovné cvičenia.

Napokon, mali ste medzi sebou jezuitu.

Áno, Petra Dubovského. Všetci štyria sme spolu absolvovali hodiny rozhovorov, kontakt s Pánom Bohom bol veľmi intenzívny, každý deň sme mali svätú omšu. Dokonca aj vo výške 7 400 m n. m. Bolo to v stane, okolo dul silný vietor, celý stan sa ohýbal.

Zľava Libor Marek, Peter Dubovský, šerpa, Ján Bystriansky a Ján Dubecký. Foto: osobný archív Jána Bystrianskeho

Aké máte ďalšie horolezecké méty?

Toto bola asi životná dovolenka a aj vrchol. Vyššie to už zrejme nebude. Mám o chvíľu 44 rokov a to sú najlepšie roky pre tento šport. Človek môže mať síce silu, ale ja som v prvom rade kňaz a nie horolezec. Určite však na hory nezanevriem. Do prírody chodím kvôli Pánu Bohu, sebe aj ďalším ľuďom. Chcem urobiť niekomu radosť, zobrať ho, posprevádzať, človek sa v prírode otvorí a dá sa s ním hlbšie porozprávať.

Jedna rehoľníčka, ktorá vás pozná, hovorila, že ste prišli z Himalájí viditeľne vyčerpaný a stále to na vás vidno.

Prvý týždeň po návrate bol pre mňa kultúrny šok. Po mesiaci strávenom v horách, kde ide čas veľmi pomaly, som rozmýšľal, čo také dôležité majú ľudia na Slovensku, že sa musia toľko stresovať a naháňať. Prečo žijeme tak rýchlo? Potreboval som sa nanovo aklimatizovať na náš európsky domov. Áno, bola tam veľká únava z expedície a naskočil som do rozbehnutého vlaku nového akademického roka, čo ma tiež stálo silu.

Spomínali ste, že pastorácia v UPaC je náročná, že málokedy idete spať pred polnocou. Vy ste prišli do ružomberského pastoračného centra po kňazoch, ktorí tu pôsobili desaťročia. Nedávno zosnulý Jozef Žvanda 21 rokov, Róbert Slotka 18 rokov, Dušan Galica tiež dlho. Zrazu ste v UPaC dvaja noví kňazi. Je náročné nadviazať na pastoráciu vašich predchodcov a zároveň priniesť nový vietor?

S veľkou úctou sa pozerám na to, čo urobili kňazi predo mnou. Boli tu v začiatkoch univerzity, keď sa nastavovali veci, a oni postavili základy pastoračného centra.

Moja prvá skúsenosť s univerzitným pastoračným centrom sa spája so Žilinou, kde som predtým študoval a stretával som sa tam s už tiež nebohým Lacom Stromčekom. On mi pomohol spoznať duchovné povolanie. Mal som tak skúsenosť s „upecečkom“ ešte predtým, ako som sa stal kňazom. Bola to pre mňa oáza pokoja, pekné zážitky, dobré vzťahy.

Keď som pred dvoma rokmi prišiel do Ružomberka, nemal som predstavu, čo konkrétne budem robiť. Bol som ustanovený za správcu, prišiel som k Jozefovi Žvandovi, ktorý tu bol vtedy už 19 rokov, a ja som mal byť v podstate jeho šéf.

Ako to zobral?

Klobúk dole. Hoci bol odo mňa starší vekovo aj služobne, prijal ma, rešpektoval a poslúchal. Bolo to perfektné. Hovoril: „Janko, ty povedz, ty rozhodni.“ UPaC v Ružomberku bolo jeho dieťa a on sa toho vzdal. Úrad Jána Krstiteľa zvládol skvele.

Najnáročnejšie pre mňa bolo, že sme tu boli len dvaja kňazi. Keď som sa rozprával s Petrom Dubovským, vravel mi, že na jezuitskej univerzite vo Washingtone majú päťdesiat ľudí, ktorí pracujú na duchovnej formácii študentov, sú to kňazi a laici. Pomerne to vychádza tak, že v UPaC v Ružomberku by malo byť päť až šesť kňazov alebo pracovníkov.

Koľko študentov prichádza do pastoračného centra?

So stovkou študentov sme v pravidelnejšom kontakte. Potom sú väčšie akcie ako beánia, kam príde dvesto až tristo študentov.

Pripravujeme aj sústredenia zo spirituality, kde prídeme do kontaktu s každým študentom. Práve v osobnom vzťahu sa odohráva najväčší boj o záchranu a spásu duše človeka. Tak to robil Ježiš s Nikodémom, so Samaritánkou aj s apoštolmi, keď si ich zobral nabok. To je úloha kňaza.

V tomto období sa u študentov láme život, sú na križovatke a môžu sa rozhodnúť pre vieru alebo nevieru. Možno niekoho ohúrime prednáškou, ale keď pri osobnom vzťahu uvidí, že sme „dead“, tak ho to môže odradiť aj od cirkvi. Študenti sa nechcú stretať s kyslou tvárou, otočeným chrbtom či vyplazeným jazykom.

Hovoríte, že vás tu je málo. Pýtali ste si ďalšieho kňaza?

Hovoril som to biskupovi. Diecézu donedávna spravoval diecézny administrátor, preto to bolo náročnejšie. Dal som biskupovi aj oficiálnu žiadosť, prisľúbil mi kaplána o rok neskôr, čo aj splnil, a prišiel sem otec Pavol Forgáč. Ale nepočítali sme s tým, že otec Jožko Žvanda zomrie, takže sme opäť len dvaja.

Ján Bystriansky so šatkou s portrétom zosnulého kňaza Jozefa Žvandu. Foto: osobný archív Jána Bystrianskeho

Opakovane spomínate otca Jozefa Žvandu, ktorý nedávno zomrel. Je to kňaz, ktorého pozná každý, kto študoval na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Napriek tomu, že mal vážne onkologické ochorenie, pastoračne pracoval do poslednej chvíle. Ako si na neho spomínate?

Neviem, čo prežíval v najhlbšom vnútri, ale určite sa nepoddával chorobe. Keď som sa ho pýtal, či si uvedomuje, že to sú vážne veci, povedal mi: „Janko, ja nezomieram.“ Bol bojovníkom, nepozeral sa na veci okolo seba pesimisticky, na to, že všetko stráca, že to nemá zmysel. Navonok som u neho nevidel nijakú malomyseľnosť.

Vedel, že jeho prognóza je zlá?

Myslím, že áno. Moja sestra, ktorá je lekárka, mi rozprávala, že to je záležitosť pol roka. Jožko to potiahol asi sedem mesiacov.

Spomienka na otca Jozefa Žvandu Čau, čau, bambini, ako sa máte? Práve takto si ťa budeme pamätať

Ondrej Šmidriak

Vo svojom srdci zosobnil a nechal rezonovať slová: Ježiš na mňa pozrel s láskou (Mk 10, 21).

Napriek chorobe bol stále aktívny, pred smrťou bol dokonca ešte na púti v Lurdoch, nahrával videá s povzbudeniami...

Je to tak, prihlásil sa dokonca na Svetové dni mládeže do Lisabonu, mal už kúpený lístok. On naozaj nezomieral, vo vnútri bol pripravený žiť. Aj v posledných dňoch, keď som s ním bol, zažil som krásnu skúsenosť. Niekoľko dní pred smrťou som sa ho na rovinu opýtal: „Jožko, máš strach?“ My kňazi sme tiež len ľudia, sme muži a muži sa vedia báť zlomových vecí.

A on mi na to povedal s otvorenými a rozžiarenými očami: „Janko, čoho by som sa mal báť, keď milujem Ježiša?“ To bolo také krásne, až som tomu nechcel uveriť. Spýtal som sa teda ešte raz: „Jožko, chcel by si ho vidieť?“ A on na to: „Jasné, že by som ho chcel vidieť!“ Bol to človek viery a modlitby. 

Čo sa týka videí, on vedel, že treba evanjelium hlásať z každej pozície, že sa nemáme uzatvárať do ulity. Bola mu cudzia taká pastorácia, kde sa len čaká na ľudí, kedy prídu. Treba medzi nich aktívne ísť, vykročiť. To, o čom hovorí pápež František, on žil už predtým.

Keď z UPaC do farnosti preložili jeho blízkeho kamaráta otca Róberta Slotku, ťažko sa s tým vyrovnával. No ustál to, prešla pandémia a on chytil druhý dych, ešte predtým, než sa dozvedel o chorobe. Písal knihu o svojej rodnej farnosti, ktorú už nedokončil. Mal rozrobené veci, neuzatváral svoj život a neprestal pracovať ani v čase osobnej krízy.

Čo zanechal Jožko Žvanda v pastoračnom centre?

Tesne pred smrťou oslavoval v rodnej obci 25 rokov kňazstva. Pri tejto príležitosti dal vytlačiť desať rôznych druhov obrázkov s myšlienkami. Bol to taký odkaz, z ktorého vidno jeho vieru a lásku ku kňazstvu a k mladému človeku.

Keď som bol v Himalájach, nosil som portrét Jožka na šatke, ktorú som mal stále na krku. Občas sa s ním aj akoby rozprávam: Zišla by sa mi teraz tvoja rada, tvoj postreh, skúsenosť, ktorú si mal s univerzitou, so študentmi, s vedením, aby som sa vedel správne rozhodnúť.

Pre mňa to bol človek, ktorý ma vedel nasmerovať. Mal množstvo úloh a povinností, ale vedel si aj oddýchnuť a načerpať. Mal stále zápal pre študentov. Nepoznal slová únava a nedá sa. V tom ma bude natrvalo inšpirovať.