Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Názory Svet kresťanstva
23. november 2023

Výhrady k výhradám

Fenomén Godzone ukázal výzvy, ktoré máme dlho na stole

Stretnúť sa pri evanjelizácii s niečím jednoduchším neznamená nedostať sa neskôr k vážnejšiemu.

Fenomén Godzone ukázal výzvy, ktoré máme dlho na stole

Foto: Godzone

V duchu mám pred očami človeka. Nie abstraktného, ale toho konkrétneho, čo nesie všemožné trápenie.

Vidím tínedžera s vnútrom rozleptaným od hlbokého smútku a lacného riedidla, rodinu z garsónky, čo s peniazmi ledva vystačí do výplaty, mladého človeka na pokraji zrútenia z nešťastnej lásky, životy zničené domácim násilím a alkoholom, rodiny rozhádané a rodiny rozbité, rozbité sny o tom, že svet je bezpečné miesto.

Sú tu ľudia gniavení osamelosťou, lebo v záplave osôb okolo sa nenašiel nikto, kto by ich trápenie nezľahčoval a veril, že je reálne. Koľko bolesti unesie ľudské srdce? Príliš veľa.

Do tohto všetkého by mohlo vstúpiť svetlo, také Kristovo, stačilo by len, aby ho ľuďom niekto priniesol, lebo väčšina z nich o ňom nepočula. Áno, aj na Slovensku je to tak, pretože informácia z rádia, že na Vianoce kresťania oslavujú narodenie Ježiša Krista, naozaj nie je to, čo by sme mohli nazvať ponúknutím evanjelia.

Keď má niekto, kto nie je kresťan, možnosť pravidelne započuť zvuk zvonov miestneho kostola, neznamená to, že niekedy počul aj o Kristovi alebo že inšpirovaný cvendžiacim kovom začne vyhľadávať kresťanov, aby mu vysvetlili, koho to uctievajú. Možno niekto dúfa, že to takto funguje, no skúška správnosti realitou hovorí niečo iné.

Bez plnohodnotnej správy o Ježišovi je aj zvuk zvonov nepochopiteľný a sú ľudia, ktorí nemajú tušenie, čo to je reverenda a habit. Nie že nepoznajú také slová, ale nevedia, čo to je za oblečenie, keď ho vidia. Stále hovoríme o Slovensku.

Do takejto situácie prichádza projekt Godzone, ktorého zámerom je kreatívnym spôsobom odovzdať mladým správu o Kristovi. Niektorí kresťania sú s projektom spokojní, iní sú kritickí. Výhrady sa týkajú v zásade dvoch rovín: formy a obsahu.

V prípade formy má byť ťažkosť v priveľkom dôraze na emócie, ktorý umocňuje hudba a piesne, a v prípade obsahu zas to, že na evanjelizačných koncertoch sa nehovorí o Eucharistii a Márii.

Chcel by som na tieto výhrady aspoň krátko zareagovať. Nasledujúce riadky určite nebudú v každom ohľade vyčerpávajúce, no prial by som si, aby aspoň trošku inšpirovali pozrieť sa na veci z iného uhla, aby sme o nich mohli ďalej spoločne uvažovať.

Reakcia na výhrady k forme

Čo sa týka priveľkého dôrazu na emócie, je dobré na začiatok povedať, že každý z nás je rozdielny, a to sa týka aj emočného rozmeru a vkusu: napríklad to, čo je pre niekoho okúzľujúco malebné, spôsobuje inému dávivý reflex, lebo to vníma ako prehnane sladkasté a romantické. A nie je pravda, že tento druhý človek je viac v poriadku ako ten prvý, aj keď sa to tak niekedy podsúva.

Každý sme skonštruovaný trochu inak, máme rozdielne prežívanie, nereagujeme na všetky podnety s rovnakou intenzitou a s rovnakým trvaním v čase, ale ak naša nervová sústava ako-tak funguje, emócie sú súčasťou nášho života. Príjemný prvý dojem pri kontakte s neznámym človekom uľahčí nejakú budúcu komunikáciu a podobne je to aj pri evanjelizácii. 

Neviem ako vy, ale ja prísť do kontaktu s niekým moróznym, kto na mňa nevrlo nakričí... už by som nemal potrebu vracať sa tam. Takže pripraviť atraktívny evanjelizačný program je prvým predpokladom, aby si človek so zdravým povedomím o svojej hodnote nepovedal: „Ďakujem, stačilo mi.“

To sa týka emócií, čo sprevádzajú stretnutie sa s kresťanstvom, no emócie sa nedajú ani sa nemajú vylúčiť z ďalšieho života viery. Ešte som nepočul niekoho tvrdiť, že len na nich má byť postavený vzťah s Bohom.

Vidí sa mi preto, že výhrady voči Godzone o zameraní na emócie pochádzajú práve z nepochopenia, že nie všetci sme rovnakí a že niektorí ľudia sa chcú zdôverovať o viere, o tom, ako ju prežívajú, s čím sa stretávajú. To nie je menejcenné a zlé a životným poslaním niekoho, kto túto túžbu nevníma, nemôže byť zničiť ju u iných. Aký by mal byť vlastne výsledok takého snaženia?

Kedysi sme s jedným kamarátom, ktorý je dnes kňazom, viedli veľkolepú diskusiu o Godzone, v ktorej mi vysvetľoval, že mladí nemôžu vieru stavať na emóciách a aké je to vratké. Na záver som sa ho nemohol nespýtať: „Nehovoril si mi, že do kostola ťa priviedli kamaráti a aké boli tie miništrantské futbalové stretká úžasné?“

Nuž, ak chceme byť dôslední, aj toto by sme mali v podobnom kľúči zavrhnúť ako vratký základ vzťahu s Bohom a stavanie na emóciách.

Mňa osobne by futbalová lopta ku kresťanskému spoločenstvu rozhodne bližšie nepriviedla (práve naopak: buď lopta, alebo ja), ale práve preto, že sme všetci rozdielni, je dobré prijať, že niekto to má aj takto. A ešte trochu sarkasticky dodám, že futbalové stretká sa mi na budovanie vzťahu s Bohom zdajú predsa len menej efektívne ako zdôverovanie sa, v ktorom formulujem svoju skúsenosť viery a obohacujem sa skúsenosťou niekoho iného.

Verím však, že nie sme takí pomýlení, aby sme tvrdili, že nemáme budovať aj ľudské vzťahy, takže každému je jasné, že treba napríklad aj loptu, gitaru a sušienky.

Foto: Godzone

Ako argument niekedy zaznie, že hudba, ktorá sa na evanjelizácii hrá, je emotívna a lacná. Možno je tá hudba chytľavá, lebo sa zobralo do úvahy, že pre dnešnú generáciu mladých môže byť náročné udržať pozornosť pri vážnejšej hudbe, zvlášť keď ich na ňu vopred nepripravia. Mladým sa vyčíta, že majú stále mobil v ruke a nevedia sa sústrediť: lenže ani časť generácie, ktorú moderné technológie zastihli v zrelom veku, sa s nimi nevie celkom vyrovnať – ruku na srdce, koľko dospelých ľudí sa nevie odpútať od mobilu.

Očakáva sa však, že tí, čo sa obrazne povedané so smartfónom v ruke narodili, budú imúnni voči všetkým psychologickým dosahom a zvládnu s prehľadom to, na čo ich predchádzajúca generácia nepripravila. Nie je to obvinenie, ale konštatovanie: vo svete je mnoho javov, ktoré sú nové pre každého, majme preto pochopenie, že mladí nemusia zvládať to, s čím si neporadia ani skôr narodení.

Je to totiž podobné tomu, keď si dospelí ľudia nedajú rady so svojím hnevom, no očakávajú dokonalé zvládnutie náročných situácií s prehľadom a chladnou hlavou od predškolákov. Alebo keď nútime deti a dospievajúcich nasilu jesť cibuľu, ktorú nemajú radi, no z dospelých, ktorým tá cibuľa nevonia, ju neje nikto a nikto ich, dúfam, do toho ani nenúti. Nenúťme ľudí do toho, čo ani sami nerobíme.

Ak by aj na evanjelizačnom koncerte zaznievala jednoduchá hudba, nie je to nejaký nový jav: vysvetliť niečo, odovzdať posolstvo cez jednoduchý obraz alebo cez veršovaný, spievaný text bolo celkom normálne aj v minulosti a takáto didaktická metóda nebola cudzia ani generáciám kresťanov pred nami (spomeňme si napríklad na niečo tak notoricky známe ako biblia pauperum alebo na veršované modlitbičky, ktoré nás učili, a verím, že nikto nezostal iba pri nich).

Napokon treba ešte povedať, že na Godzone programe vystupujú aj profesionálni hudobníci, tanečníci a herci. Verím, že slová kritikov o jednoduchosti berú s nadhľadom.

Roky výhrad voči Godzone sa mi zdajú dostatočne dlhým časom na to, aby sa kritici zmobilizovali a ponúkli prepracovaný evanjelizačný projekt, ako osloviť mladých. Zdieľať

To, či sa piesne z evanjelizačných akcií majú používať na liturgickom zhromaždení veriacich, je iná otázka a práve preto je dobré tieto roviny nemiešať a dobre ich rozlíšiť. Ak má byť akákoľvek diskusia konštruktívna, je dobrou zásadou nezamieňať rôzne témy, a keď sú otázky dve, ako dve ich aj riešiť.

Stretnúť sa pri evanjelizácii s niečím jednoduchším neznamená nedostať sa neskôr aj k vážnejšiemu. Poznám skvelých hudobníkov, aj organistov, ktorých prvý kontakt s kresťanskou hudbou bolo to, čo sa odmieta ako lacné, a práve vďaka tomu objavili aj svet vážnej hudby. Stačí napokon len trošku porozumenia, veď každý z nás intuitívne tušíme, že rozdielnym potrebám a účelom zodpovedajú rôzne štýly, registre a žánre.

Aj svetoznámi literáti píšu jednoduché nákupné lístky a verím, že s rodinou sa pri večeri nerozprávajú vo veršoch. Niektorí profesori teológie po prednáškach na rímskych univerzitách učia deti katechizmus: to, čo a ako hovoria, prispôsobia tomu, kto je pred nimi, či doktorandi alebo školopovinné deti. Pri evanjelizácii zas máme pred sebou ľudí, ktorí naozaj nie sú pripravení na nejaké vycizelované teologické koncepty.

Reakcia na výhrady k obsahu

Takto sa dostávame k výhradám o obsahu evanjelizácie na Godzone. Nechcem zosmiešňovať, ak niekto prežíva obavy a pýta sa, prečo sa na turné nehovorí o Eucharistii a Márii. Určite je za tým úprimná úcta k sviatosti a Bohorodičke. Avšak napriek všetkej ústrednosti Eucharistie a významnému postaveniu Márie v katolíckej teológii platí, že niektoré informácie podané v nesprávnej fáze môžu spôsobiť viac chaosu ako úžitku (mimochodom, práve takýmto argumentom sa niektoré kruhy snažili dokazovať nevhodnosť skorej sexuálnej výchovy). 

Inzercia

Na evanjelizácii – a povedzme si otvorene, že dávno už aj na prípravách k sviatostiam a podobne – sa neprihovárame ľuďom, ktorým je zrejmé, čo veríme. Mladí, ktorých pozvú na Godzone, neraz naozaj netušia, čo sa myslí pod slovom „sviatosť“ a ako to s Ježišom vlastne celé je. Len teraz sa niekto dopočuje, že jestvuje Boh a že sa stal jedným z nás a už má rozumieť rozdielu medzi uctievaním Boha a uctievaním Márie? Chceme naozaj riskovať, že z toho všetkého bude jeden veľký chaos?

Evanjelizácia je prvá informácia: ak po Godzone ľudia obrazne povedané nejdú rovno na farskú adoráciu, nie je to dôkaz zlyhania evanjelizácie. Ale ak je takýto výstup pre mňa kritérium katolíckosti evanjelizácie, problém nie je v Godzone: ťažkosť je v mojich očakávaniach založených na nepochopení reality. Preto je postoj ku Godzone v tomto smere iba jedným zo symptómov niečo hlbšieho, čo má omnoho širší dosah.

Čitatelia tohto príspevku ste kresťania, ale nemali by ste nič z toho, keby som vám tu bez upozornenia začal rozprávať o koncepte syntetickej hypostázy a rozdieloch medzi veterochalcedonizmom a neochalcedonizmom. A to by som hovoril o veciach týkajúcich sa vašej viery. Nikomu sa nič nestane, ak sa niektoré veľké pravdy vysvetlia postupne: koho osloví kresťanské posolstvo, bude mať ešte všetok svoj čas na katechizáciu.

Doprajme ľuďom, aby potrebné informácie dostali postupne a tak sa mohli vedome rozhodovať: aby prijímali sviatosti a mali radi Máriu, lebo rozumejú prečo. Ani počas farských príprav dospelých na krst sa o Eucharistii a úcte k svätým nehovorí na prvom stretnutí, a to už záujemcovia prichádzajú s tým, že nejakú informáciu o kresťanstve majú.

Foto: Godzone

Rozumiem však aj tomu, že niekto by si predsa len vedel predstaviť hovoriť o Eucharistii a Márii aj pri prvom ohlásení Krista. V poriadku, možno by to mohlo byť aj tak. Je to otázka prístupu, ako sa ohlasovanie navrhne, ale nie je korektné povedať, že bez Eucharistie a Márie nie je evanjelizácia katolícka: ukazujú to dejiny a prax katolíckej cirkvi. Ak však niekto trvá na tom, aby sa vo fáze úplne prvotného ohlásenia Krista hovorilo aj o sviatostiach a Bohorodičke, môže s takou alternatívou prísť.

Roky výhrad voči Godzone sa mi zdajú dostatočne dlhým časom na to, aby sa kritici zmobilizovali a ponúkli prepracovaný evanjelizačný projekt, ako osloviť mladých. A to tým skôr, že na rôzne produkty existuje premyslená reklama, niekto nechal vypracovať stratégiu, aby sa o nich ľudia dozvedeli a zistili, že si ich musia kúpiť, lebo bez nich nemôžu ďalej žiť.

Ak však ide o niečo také vzácne ako ľudské bytosti a evanjelium, chceme tak trochu v duchu slovenskej nátury bez vízie nechať všetko na náhodu a ešte to zaobaliť ako čnosť? Áno, viem, že existujú aj iné evanjelizačné aktivity, nechcem poprieť snahu v tomto smere, ale treba uznať, že Godzone je naozaj niečo s nepopierateľným dosahom, niečo systematické a pravidelné, čo je dôkazom toho, že niekto pochopil to, čo väčšine uniká, a prišiel s konkrétnym nápadom, ako hovoriť o evanjeliu tam, kam sa len tak samospádom nedostane, no kde by ho možno radi prijali.

Zo strany kritikov nezaznela odpoveď na otázku, čo s prvotnou evanjelizáciou v zrozumiteľnom jazyku, a výzva „ohlasovať svojím životom“ nie je vyčerpávajúcou odpoveďou. Príhoda zo života svätého Františka s pointou „svedčiť životom“ chce poukázať na to, že osobné svedectvo je príťažlivejšie ako mentorovanie a pekné, ale prázdne reči.

Lenže aj tu sa prelínajú dve rôzne otázky a skutočnosti: pekný príklad vás povzbudí v nasledovaní Krista, keď o ňom už niečo viete a hrozí vám vlažnosť v živote viery, ale pekný príklad vás v nasledovaní Krista nepovzbudí, keď neviete, že existuje.

Možno by sme mohli počúvať skúsenosť misionárov z prvých línií, ako sa evanjelium ohlasuje v krajinách, kde o kresťanstve nepočuli – určite je to vždy rôzne a záleží od mnohých faktorov. No v nejakej fáze zaznie aj slovo, lebo viera je z počutia: iba z usporiadaného života sa nedá vytušiť, že Boh je Trojica a že Kristus vstal z mŕtvych. A tým naozaj nenabádam k agitovaniu a nábožensky ladenému obťažovaniu ľudí naokolo – v posledné dni sme mali možnosť v priamom prenose vidieť, k čomu vedie a aké je nestráviteľné.

Výhrady niekedy zaznievajú k teológii, ktorú Godzone ponúka po evanjelizácii. Vypočul som si hodiny príhovorov Jula Slováka – nebolo to z evanjelizácie, ale vyučovania pre spoločenstvá a v žiadnom z nich som nenašiel nejaký blud alebo nezrovnalosť, a to môžem povedať, že v teológii istú kompetenciu mám. Nič z toho, čo som mal možnosť počuť, nebolo ani sentimentálne, ale, naopak, veľmi hlboké, veľa som z toho pre seba načerpal, a keď som to tlmočil v príhovoroch veriacim aj z rôznych talianskych miest, vždy nasledovala dobrá spätná väzba.

Pred niekoľkými rokmi som napísal veľmi kritický text, v ktorom som poukázal na to, že zvlášť medzi mladými sa šírila nejaká forma teológie uzdravenia a prosperity: naozaj nie je správne, ak niekto nejde k lekárovi, ale chce, aby sa za vyvrtnutý členok iba modlili. Bolo treba hľadať, kde došlo k nedorozumeniu: či mladí nesprávne pochopili rôzne vyučovania o modlitbe a Božom postoji k chorobám alebo boli problematické vyučovania katechétov.

Ak sa však veci vysvetlia, je zbytočné roky opakovať výhrady, ktoré neexistujú. Navyše sa zarážajúco málo pozornosti venovalo tomu, že mladí, ktorí zobrali vážne svoju vieru, vďaka vzťahu s Bohom intuitívne prišli na to, že nie je pravda, že choroby dáva Boh, a že s lacnými odpoveďami na otázku, prečo je bolesť vo svete, sa netreba ponáhľať. Odporcovia Godzone vtedy môj text, ktorý nebol pre nich, vrelo vítali a používali ho proti mladým, ale záhadne odignorovali pasáže, kde som písal o charizmách a tom, že je potrebné odpovedať na túžbu po spoločenstvách a spoločnom prežívaní viery.

Nie je korektné ani očierňovanie, že Godzone je nevhodný projekt, lebo niekto z vedúcich spoločenstiev, ktoré sympatizujú s Godzone, bol kedysi na vyučovaní v kresťanskom spoločenstve Bethel: osoba, ktorá mi o tejto skúsenosti rozprávala z prvej ruky, svedčila o úcte, ktorú v spoločenstve voči katolíkom mali, ničoho zo svojho vyznania sa vzdať nemusela ani tak neurobila a pravidelne sa zúčastňovala na svätej omši.

Nie každému sa musí projekt Godzone páčiť, no predtým ako nespokojnosť naberie konkrétne kontúry a stane sa z nej boj proti niečomu, je dobré pozrieť sa, odkiaľ nesúhlas pramení: možno nevnímam potrebu prvotnej evanjelizácie vo svojom okolí, ale niekde môže byť potrebná. A možno je potrebná napokon aj v mojom okolí, len mi to uniká. V každom prípade nič nestratím, ak sa Kristus bude ohlasovať.

Foto: Godzone

Možno nesúhlasím s formou evanjelizácie a nepasuje mi prežívanie viery tak intenzívne v spoločenstve a všetko mi to pripadá veľmi emocionálne. Je to v poriadku, môžem pokračovať vo svojej úprimnej túžbe šíriť Božie kráľovstvo tak, ako je to blízke mne a tam, kde sa cítim pozvaný ho šíriť, a zároveň môžem dovoliť iným, aby originálnou formou – ktorá by mňa síce nikdy neoslovila – oslovili tých, ktorých by som zas neoslovil ja.

Aby sa nestalo to, že ja nechcem vojsť, ale iným to nedovolím a dvere im zatvorím. Veď nebojujeme proti sebe a naša túžba je spoločná. A ak sa moje výhrady týkajú obsahu vyučovania po evanjelizácii, môžem ich sformulovať a komunikovať priamo spoločenstvu, kde vnímam nejakú ťažkosť: nič na tomto svete nemôže byť kritikou nedotknuteľné – ak také niečo je, je to znak úpadku a degradácie a začiatok konca. Možno môj hlas pomôže robiť veci lepšie a možno sa ukáže, že došlo k nedorozumeniu a všetko sa vyjasní.

Veď všetko veľké sa rodí z dialógu, možno aj náročného, takého, v ktorom sa mi rozpadá môj mentálny svet, lebo musím zanechať svoju pozíciu. A to je, pochopiteľne, veľmi náročné. No iba v dialógu sa môžem dozvedieť niečo nové, nechať sa vyrušiť, obohatiť a nadchnúť. To všetko k dialógu patrí a týmto spôsobom môžem prísť k pravde a kráse, ktorú moja hlava v nekonečnom monológu sama neobjaví. Preto je také tragické zatvoriť sa, a tým sa odsúdiť na samotu, podpísať si rozsudok smrti na podvýživu z nedostatku širších súvislostí.

Godzone je naozaj niečo s nepopierateľným dosahom, niečo systematické a pravidelné, čo je dôkazom toho, že niekto pochopil to, čo väčšine uniká, a prišiel s konkrétnym nápadom, ako hovoriť o evanjeliu tam, kam sa len tak samospádom nedostane, no kde by ho možno radi prijali. Zdieľať

No koreň je ešte hlbšie a treba sa pravdivo pozrieť, čo vlastne v dialógu bráni: je to strach stretnúť niečo iné, niečo, čo sa vníma ako možná hrozba, lebo je to nepoznané. Preto sa zatvárame do rôznych bezpečných schránok a svoj strach interpretujeme ako boj za kresťanstvo, kultúru, tradície. Lenže takto sa nebráni kresťanstvo, ale konkrétna predstava o kresťanstve, tá mne známa a už pohodlná.

Nebráni sa slovenská kultúra, ale konkrétna predstava, ktorú som si vyrval z času a priestoru a chcem ju zabsolutizovať, a preto mi uniká, že napríklad ani slovo „kultúra“ alebo „ministerstvo“ nie sú slovenského pôvodu, že bryndza nebola vždy slovenská, a hoci je taká národná, ani vlastné slovo sme si na ňu nevytvorili – spýtajte sa Rumunov, ako povedia „syr“ – a že aj halušky robíme zo zemiakov, ktoré pôvodne slovenskou plodinou rozhodne nie sú.

Aj fenomén Godzone ukázal výzvy, ktoré máme dlho na stole. Mimochodom, Godzone má paradoxne veľa spoločného s liturgickým pohybom inšpirovaným tradičnou liturgiou. Okrem iného aj to, že obe skutočnosti majú kritikov, ktorí ich zosmiešňujú, hoci ich vôbec nepoznajú a nikdy sa nepokúsili o dialóg. Vieme sa počúvať, aby sme sa pochopili, aby sme rozumeli, o čom hovoríme, aké sú naše úmysly, čo potrebujeme? Stali sme sa naozaj všetkým pre všetkých alebo nanajvýš všetkým pre tých, ktorých nevnímame ako hrozbu pre našu predstavu o kresťanstve?

Ak nebudeme počúvať my, ucho nastaví niekto iný a ponúkne svoju formáciu a ideológiu, ako sa to už aj deje, a ľudí stratíme možno definitívne.

A teraz sa vráťme na začiatok: vnútro rozleptané hlbokým smútkom a lacným riedidlom, bolesť z nešťastnej lásky a bolesť zo strachu o deti, ktorým nemám čo dať jesť, rozbité sny a rozbité rodiny. Ak by ho sem niekto priniesol, nemohlo by aj tu zasvietiť svetlo, také od Krista?

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.