Kardinál Sarah o diktatúre hrôzy v dnešnom svete

Kardinál Sarah o diktatúre hrôzy v dnešnom svete

V tomto mesiaci na Slovensku vychádza kniha afrického kardinála Roberta Saraha Boh alebo nič. Približuje ju Robert Royal.

Všetci už celé mesiace chvália knihu kardinála Roberta Saraha Boh alebo nič. A majú prečo. Je to nádherný text – dlhý rozhovor francúzskeho novinára Nicholasa Diata s krásnym a svätým mužom. Ten umne oživuje atmosféru svojho detstva v Afrike, svätosť svojich rodičov, rodiny či dediny, ako aj hlboký vplyv, ktorý naňho i na mnohých iných mali európski kňazi, čo prišli evanjelizovať Guineu.

Akokoľvek zvláštne môže vyznieť toto prirovnanie, pripomína mi to obdobne jemný portrét pápeža Benedikta v jeho vlastnom knižnom rozhovore Soľ zeme: ako vyrastal v bavorskej dedine presiaknutej katolíckymi sviatkami a spoločnou vierou. Dohromady – mali by ste si pozrieť obe, ak ste tak ešte neurobili – poskytujú úplný obraz bohatého katolíckeho života vo veľmi odlišných prostrediach katolicizmu ako intenzívne partikulárneho a zároveň transkulturálne univerzálneho.

Prečítajte si:
Najvýznamnejší africký kardinál príde na Slovensko Zdieľať

Dobro, ktoré obe tieto osobnosti objavili v mladosti, im nezabránilo vidieť zlo a hriech. Ratzingera odpudzovali snahy nacistov nahradiť staré kresťanské sviatky kultom ľudu. A Sarah si zakúsil svoje od afrických potentátov a drobných tyranov. Obom však včasná skúsenosť s dobrom umožnila postaviť sa zlu a náležite ho ohodnotiť.

Na pozadí tejto základnej normálnosti o to väčšmi kričí to, keď niekto ako Sarah zhŕňa mnohé z toho, čo môžeme dnes vidieť: „Ničenie ľudského života už nie je barbarským činom, ale znakom civilizačného pokroku... Už to nie je určitý typ dekadencie, ale skôr diktatúra hrôzy, programovaná genocída, na ktorej nesú vinu západné mocnosti. Toto nemilosrdné ťaženie proti životu je novou, definitívnou etapou nemilosrdného ťaženia proti Božiemu plánu.“ [kurzíva RR]

Niečo podobné povedal minulý týždeň na katolíckych Národných modlitebných raňajkách. Ide o viac než len o variáciu na Ratzingerovo slávne varovanie pred „diktatúrou relativizmu“. Ukazuje nám čosi, čo sa svet úporne snaží nevidieť, aj keď si gratuluje k boju proti niektorým vybraným zlám. Nadácia Gatesovcov napríklad míňa milióny na antikoncepciu, údajne na podporu dôstojnosti žien. Sarah sa však pýta, či ich skutočným cieľom nie je eliminovať chudobných Afričanov. Celosvetová propagácia potratov a eutanázie je tiež bezcitnosť, ktorá sa maskuje za súcit.

A nielen v cudzine. V Amerike sme sa snažili odhaliť pravú tvár Plánovaného rodičovstva: že je to náš najväčší zabijak detí v matkinom lone a občas dokonca predáva časti ich tiel, pričom ročne vykonáva približne 300 000 potratov. To sa rovná najvyšším odhadom počtu civilistov, ktorí boli zabití počas občianskej vojny v Sýrii. To vyvoláva medzinárodné pobúrenie, kým počet potratov je len ďalšia – každoročná – štatistika.

Ničenie ľudského života už nie je barbarským činom, ale znakom civilizačného pokroku... Už to nie je určitý typ dekadencie, ale skôr diktatúra hrôzy. Zdieľať

Humanitárne organizácie odhadujú, že počas konfliktu v Sýrii zomrelo 14 000 detí. Je to strašné, no len si to prepočítajte. Predstavuje to len niekoľkotýždňovú prácu v Plánovanom rodičovstve.

Prezident Obama práve navštívil Hirošimu, pričom pripomenul dve atómové bomby, ktoré Amerika hodila na Japonsko, a povzbudil svet postarať sa, aby sa takéto zbrane už nikdy v budúcnosti nepoužili. V Hirošime a Nagasaki zomrelo asi 130 000 ľudí.

Zájdime však hádam aj o kúsok ďalej. Čína každoročne hlási 13 miliónov potratov. Podľa expertov sa mnohé prípady z politických dôvodov skrývajú a v skutočnosti ich je pravdepodobne dvakrát viac. Všetky zločiny proti ľudskému životu sú závažné a len holé čísla nikdy nepovedia všetko. Oficiálne počty však hovoria, že komunistická Čína je zodpovedná (často formou nútených potratov) za 100-násobne viac úmrtí, než spôsobil jadrový útok na Japonsko – a asi polovicu z celkového počtu ľudí zabitých na bojiskách 2. svetovej vojny. Za rok, každý rok, celé desaťročia. Za posledných tridsať rokov sa na celom svete vykonalo asi 1,2 miliardy potratov.

Tomu sa ani zďaleka nevyrovná žiadna vojna, holokaust či prírodná katastrofa v ľudských dejinách.

Kniha kardinála Roberta Saraha Boh a svet tento mesiac vyjde aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Lúč, na budúci týždeň vám z nej prinesieme úryvok.

Sarahova „diktatúra hrôzy“ veľmi jasne ukazuje, koľko lamentujeme za vecami, ktoré sa dajú ľahko oželieť, a takmer nám prikazuje nevšímať si oveľa väčšie jatky, každodenne a každoročne, nielen tu a v Číne, ale aj v Európe, Latinskej Amerike a v Ázii.

Medzinárodné organizácie, ako sú Organizácia spojených národov či Európska únia (a, žiaľ, i ministerstvo zahraničných vecí USA sub regno Obamae) sa to ani náhodou nesnažia zastaviť, práve naopak, presadzujú toto moderné vraždenie neviniatok ako ľudské právo.

Pápež František poukázal na inú hrôzu, ktorú až donedávna nebolo vidieť: krutý osud miliónov utečencov a migrantov. Len tento týždeň vyplavilo desiatky tiel z prevráteného člna, ktorý viezol Afričanov cez Stredozemné more. Stovky ďalších zomreli tento rok pri prechode. Sú to skutočné ľudské tragédie a musíme sa im vážne venovať, no nepoľavovať ani pri jatkách, na ktoré sa svet radšej nepozerá.

Kardinál Sarah: Moji rodičia ma naučili dávať. Rodinná harmónia môže byť odrazom harmónie v nebi. Zdieľať

Kardinál Sarah si ako Afričan takéto veci všíma, no aj iné, ktoré my nevidíme. Samozrejme, presne z tohto dôvodu býva často odmietaný. Ťažko však ignorovať takéto slová: „Európania si neuvedomujú, ako africké národy šokuje malá pozornosť, ktorá sa v západných krajinách venuje starým ľuďom. Táto tendencia ukrývať starobu a marginalizovať ju je znakom znepokojujúceho sebectva, bezcitnosti, či presnejšie zhrubnutia citu. Zaiste, starí ľudia majú všetko pohodlie a fyzickú starostlivosť, ktorú potrebujú. Chýba im však teplo, blízkosť a ľudský cit zo strany príbuzných a priateľov, ktorí sú príliš zaneprázdnení svojimi profesionálnymi povinnosťami, odpočinkom či dovolenkami.“

Túžba po pohodlí súvisí aj s globálnou závislosťou od potratov a s rastúcim záujmom o eutanáziu. Sarah sa naučil niečo iné:

Moji rodičia ma naučili dávať. Boli sme zvyknutí prijímať návštevníkov a zanechalo to vo mne dojem, aké dôležité je byť otvorený a štedrý. Pre mojich rodičov a všetkých obyvateľov mojej dediny prijímanie hostí znamenalo snažiť sa o to, aby boli šťastní. Rodinná harmónia môže byť odrazom harmónie v nebi.

Rodinné hodnoty sa môžu zvrhnúť i na falošný tribalizmus, ako vraví. No neprítomnosť blízkych pút je dnes azda najrozšírenejšou hrôzou, pretože zasahuje korene nás ako osôb: „Boj za zachovanie koreňov ľudstva je asi najväčšou výzvou, ktorá stojí pred naším svetom od samotného jeho vzniku.“

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press. The God That Did Not Fail: How Religion Built and Sustains the West (Boh, ktorý nesklamal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava Západ) možno dostať v mäkkej väzbe v Encounter Books.

Pôvodný text: The Dictatorship of Horror.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo