Rok má svoj rytmus Prečo Vianoce nemôžu byť každý deň?

Je to ten čas v roku, keď sa na mnohých miestach hrávajú viac-menej tie isté vianočné pesničky, ktoré ste asi počuli aj vlani, predvlani a predpredvlani.

Niežeby som sa sťažoval. Ale keď som počul tie sladké slová: „Ach, prečo Vianoce nie sú denne,“ okamžite mi napadlo: „Ale potom by sme museli počúvať tieto mizerné vianočné pesničky po celý rok!“ Teraz nehovorím o Adeste fideles alebo Joy to the World. Ale kto by chcel počúvať každý deň v roku Winter Wonderland alebo Santa Baby? Takže toto je jeden dôvod, prečo by Vianoce nemali byť každý deň.

Ale pýtať sa, či môže byť každý deň ako Vianoce, je ako pýtať sa, či môže byť každý deň ako Vďakyvzdanie. Keby bol, všetci by sme boli podnapití a tuční ako krava. A všetci by sme boli na mizine, lebo by sme stále kupovali darčeky, všade by boli pokazené hračky, nikto by nič neurobil a skrátka by sme sa mali mizerne.

Preto Cirkev vo svojej múdrosti rozpoznáva potrebu liturgických období. Je čas sláviť a čas postiť sa. Netrvá dlho a už tu máme ďalší pekný sviatok a potom sa ani nenazdáme a máme tu zase ďalší pôst.

Rok má svoj rytmus a tento rytmus sa spája s významnými udalosťami dejín spásy, najmä s Kristovým narodením a druhým príchodom na Vianoce a s jeho smrťou, zmŕtvychvstaním, vystúpením do neba, kde sedí po pravici Otca, a zoslaním Ducha Svätého od Veľkej noci po Turíce.

Dokážem si predstaviť, ako sa teraz niečia úžasná stará mama pýta: „Tvári sa tento človek naschvál ako pripečený?“ na čo by som odpovedal: „Ak správne chápem význam slova ,pripečený‘, tak áno.“ Pokiaľ viem, túto pieseň milujú mnohé staré mamy, a nielen preto, že ju spieval Elvis. (Moja mama Elvisa nemusela, ale aj tak túto pesničku milovala.)

Preto si dokážem celkom dobre predstaviť, že mi niekto, kto túto pieseň miluje, s nemalým rozčúlením povie, že nie je o pokračovaní vianočného hodovania, pitia a oslavovania každý deň v roku (aj keď podľa mňa by ste sa mýlili, keby ste si mysleli, že to nikto nepovažuje za dobrý nápad), nie, táto pieseň je o tom, aby sa po zvyšok roka zachovala vianočná nálada:

a v srdci žiaru mám,
zmierený so svetom,
keď sa ich sladká pieseň nesie k vám.

Ach, prečo Vianoce nie sú denne?
Prečo ten pocit nie je trvalý?
Keby Vianoce mohli byť každý deň,
aký nádherný svet by sme mali!

Nie som si istý, či je to oveľa lepšie. Obávam sa, že je to trochu tak, ako keby sme sa spýtali: „Prečo nemôžem mať tieto hrejivé a žiarivé pocity k svojej žene a dieťaťu, ktoré mi práve napĺňajú srdce, každý deň v roku?“ Veľa šťastia. Nehovorím, že by to nebola dobrá vec. Ale ak čakáte, že pretrvá pocit, pravdepodobne budete sklamaný. A ak vaše „zmierenie so svetom“ závisí od zachovania tohto pocitu, pravdepodobne veľa mieru nezažijete a ani svet. Pocity prichádzajú a odchádzajú. Lepšie na tom budete, ak budete očakávať skôr toto.

Dobre, tak nechajme pieseň piesňou a spýtajme sa rovno. Nebolo by skvelé, keby sme si mohli po celý rok zachovať vianočného ducha? Ak pod týmto „duchom“ myslíme ducha láskavosti, súcitu, štedrosti, pokory a nesebeckého dávania po celý rok, potom určite áno. Ale ako na to? Lebo na to predsa nepotrebujeme štátny sviatok. Máme aj iné štátne sviatky, ktoré nás neinšpirujú k týmto cnostiam – ani k žiadnym iným –, väčšinou skôr k nerestiam. Tak prečo sú Vianoce iné?

Nechcem byť kontroverzný, ale možno to nejako súvisí s Kristom, s vtelením, so všetkým tým okolo Boha, ktorý stvoril svet z lásky a tak miloval svet, že sa stal človekom, vlastne malým dieťaťom, narodil sa zo ženy – čo bol prejav takej veľkej lásky, že nakoniec aj za nás obetoval život. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“

Ale toto posledné, o to ide na Veľkú noc, nie na Vianoce. Áno. Ale opäť, rok má svoj rytmus. Nechceme sa pokúšať natlačiť priveľa zmysluplného pripamätúvania do jedného dňa. Mohli by ste si povedať, že budete sláviť narodeniny, Vianoce a výročie svadby v jeden deň. Bolo by to efektívne. Ale ľudia to väčšinou nerobia.

Otázka teda stojí tak, či jestvuje nejaký spôsob, ako by sme sa mohli stretnúť s vteleným Kristom, ako sa s ním stretli ľudia na prvé Vianoce a ako sa s ním stretli Jedenásti vo veľkonočné ráno v hornej sieni, aby sme mohli mať toho istého úžasného ducha, z ktorého sa tešili aj oni. Kiežby to bolo nejako možné! Ako veľký, obrovský vianočný stromček na oblohe, ktorý by svietil po celý rok a každý deň by sme si z neho jedli salónky.

No dobre, je to hlúposť. Ale niečo naozaj zmysluplné, vďaka čomu by boli Vianoce a Veľká noc prítomné po celý rok a vďaka čomu by nám tento duch – duch Božej lásky – žil v srdci!

Nevyrastal som ako katolík, ale i tak si dokážem predstaviť nejakého starého šedivého kňaza, ako nado mnou potriasa hlavou a hovorí: „Hej, chlapče, choď na omšu!“

Ach, to je pravda. Máme Eucharistiu: vteleného Krista, ktorý vstal z mŕtvych a je reálne prítomný, aby sme ho prijímali v chlebe a vo víne.

Tak teda dobre. Myslím, že by každý deň mohol byť ako Vianoce.

Z anglického originálu Why Can’t Every Day Be Like Christmas? preložil Matúš Sitár.

Randall B. Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšou knihou je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.