Minizamyslenie Hádka s Bohom

V Starom zákone sa veľmi cenila bohabojnosť, pokora pred Bohom a „sklopenie uší“. Jób si však dovolil dosť. Hádal sa a protirečil Bohu. A Boh si na konci vážil jeho priamosť a odvahu. Na rozdiel od jeho bohabojných priateľov.

On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ (Mk 7, 24 – 30)

Teraz si to isté dovolila akási neznáma Sýrofeničanka. „Keď ste na dne, máte oveľa väčšiu schopnosť hovoriť pravdu,“ píše Richard Rohr. A táto žena je na dne. Nemá čo stratiť. Netrpí prehnaným strachom z autority. Aj Ježiš je pre ňu človek, ktorý môže byť vyrušený, unavený a podráždený. Preto chápe aj jeho nelichotivé slová o psoch. Ale keď sme na dne, tak nás pred pravdou neodradia ani slová, ktoré by nás mohli uraziť.

Ani ona nejde vo svojej priamosti ďaleko. Vlastne nepriamo vyčíta Ježišovi, že ak jej nedovolí využiť ani omrvinky spod stola, potom sa sám podobá boháčovi z vlastného podobenstva, ktorý ich odoprel Lazárovi (Lk 16, 21). Možno vtedy si Ježiš spomenie na Jóba.

Žiaden farizej ani zákonník ho svojimi rébusmi nedostali do úzkych. Až táto žena považovaná za pohanku. Kapituloval. A rád.

Hádka je nepríjemná, ale neznamená koniec vzťahu. Niekedy, naopak, stojí na začiatku jeho opätovného naštartovania. Boh si evidentne viac váži, keď mu niečo vyčítame alebo sa s ním pohádame, ako iba suché odrecitovanie naučených formuliek. (Jozef Husovský)