Boh je dodnes vnímaný ako niekto, kto vždy len niečo vyžaduje a potrebuje. On skutočne aj vyžaduje a potrebuje. Ale to „niečo“ je prekvapujúco „niečo iné“ ako to, čo si predstavujeme.
Vzal sedem chlebov, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali (...). I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín. Ľudí tam bolo asi štyritisíc. (Mk 8, 1 – 10)
Vďaka tejto predstave bol „Boh vnímaný ako hrôzu budiaci a človeka ohrozujúci takmer po celý čas ľudstva. Pre väčšinu ľudstva nikdy nebol láskyplným Bohom. Ani dnes by sme sa nezamilovali do Boha, ktorý je v prvom rade terorista – náročný a nebezpečný. S takým Bohom by sme nechceli tráviť čas“, píše Richard Rohr.
Evanjeliá, naopak, prinášajú príbehy o tom, ako Ježiš nakŕmil veľké zástupy, o lámaní chleba na ceste do Emauz a hlavne o Eucharistii. A tie sú symbolom sýtiacej úrovne náboženstva, ktorá sa začala už mannou na púšti (Ex 16). Namiesto predstavy o Bohu, ktorý „požiera“ nás, je tu Boh, ktorý nás kŕmi a dokonca sa kvôli našej úplnej spokojnosti sám stáva pokrmom. Pre nás.
A to, čo Boh „vyžaduje a chce“, nie sú obety, ale láska, vzťah a milosrdenstvo (Mt 9, 13). A to opäť hlavne kvôli nám samým a nášmu naplnenému životu. Aj keď naozajstná láska, milosrdenstvo a odpustenie sú omnoho ťažšie ako jednorazové prinesenie nejakej obety. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.