Diskusia s arcibiskupmi Maximom a Vasiľom Výroky pápeža o Ukrajine nemôžu otriasť našou vierou (+ video)

Na Večere s Postojom na tému Aká je misia vladykov Jonáša a Cyrila sa v stredu v prešovskej M Aréne zúčastnilo vyše 400 ľudí.

S prešovským arcibiskupom metropolitom Jonášom Maximom a košickým eparchiálnym biskupom Cyrilom Vasiľom sme sa rozprávali o výzvach, ktorým čelia, vojne na Ukrajine aj o postavení gréckokatolíkov v rámci slovenskej cirkvi a spoločnosti. Viaceré otvorené otázky zazneli aj z publika.

Diskusiu v plnom znení si môžete pozrieť vo videu alebo vypočuť v podcaste, zároveň prinášame skrátený prepis niektorých zaujímavých a dôležitých častí.

Vladyka Jonáš, niekoľko týždňov po svojej biskupskej vysviacke ste urobili silné gesto, keď ste v prešovskej katedrále pokľakli a ako nová hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku ste sa ospravedlnili za všetky krivdy spôsobené vašimi predchodcami. Zároveň ste povedali, že v Prešovskej archieparchii je veľa zla spôsobeného ľudskými faktormi. Čo ste tým chceli vyjadriť?

J. M.: Mal som na mysli všetko, čo sa udialo od založenia prešovského biskupstva pred vyše dvesto rokmi až doteraz. Do svojho gesta som chcel vložiť celú túto históriu, nemal som na mysli len jedno konkrétne obdobie.

Gesto odprosenia prešovského arcibiskupaJonáš Maxim odprosil kňazov a veriacich za hriechy doterajších biskupov (+video)

Pavol Rábara

Vladyka Cyril, vy ste boli vymenovaný za košického apoštolského administrátora a následne za eparchiálneho biskupa pred vyše štyrmi rokmi. Niektorí to vtedy vnímali ako trest za spory, ktoré ste mali s pápežom Františkom v Ríme, kde ste pôsobili ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Ako to teda bolo?

C. V.: To musia byť veľmi zlé jazyky, keď považujú Košice za trest. (Smiech.) Ale treba nechať miesto aj rôznym interpretáciám. Neviem povedať, ako to vnímal Svätý Otec, ale ja som z neho nikdy nemal tento pocit. Napokon, po tom, čo ma poslal do Košíc, vymenoval ma do viacerých funkcií, napríklad za delegáta pre Sýrsko-malabarskú cirkev v Indii či člena Dikastéria pre kauzy svätých. Ak je toto pápežov hnev, tak ho doprajem komukoľvek. (Úsmev.)

Aj toľko funkcií môže byť trestom...

C. V.: Viete, ako sa hovorí – len na toho somára nakladajú, ktorý ťahá. (Smiech z publika.)

Na Slovensko ste prišli niekoľko týždňov pred začiatkom pandémie, ktorá polarizovala nielen spoločnosť, ale aj cirkev. Ako vnímate jej duchovné dôsledky?

C. V.: Pandémia sa stala akýmsi katalyzátorom rôznych postojov, ktoré sú dlhodobo prítomné vnútri spoločnosti aj cirkvi. Táto zložitá situácia ich vytiahla na povrch a zároveň znásobila. Prelínalo sa tu veľa aspektov – od foriem nábožnosti až po mieru oprávnenosti a rešpektovania civilných zákonov.

Ako ste vnímali pandemickú situáciu z ukrajinskej perspektívy? Riešili ste podobné veci?

J. M.: Na Ukrajine to bolo menej zložité ako na Slovensku. Samozrejme, boli nejaké verejné nariadenia, ale cirkev tam nie je od štátu taká závislá. Zvolila sa akási stredná cesta.

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Len čo sme sa ako-tak dostali z pandémie, začala sa vojna. Ako ste v univskom kláštore prežívali prvé dni a týždne?

J. M.: Je zaujímavé, že len čo sa začala vojna, tak sa téma covidu vytratila, všetci o nej prestali rozprávať. V prvých hodinách sme nedokázali uveriť tomu, že Rusko skutočne zaútočilo. Nikto z nás nevedel, čo máme robiť, ako reagovať, ako sa to vyvinie, čo bude nasledovať. Prvé dva týždne sme boli úplne paralyzovaní, všetko sa zastavilo.

Prešovský arcibiskup Jonáš MaximPočítal som aj s tým, že ma Rusi zastrelia

Imrich GazdaPavol Hudák

Medzi prvými, ktorí pomáhali utečencom na ukrajinsko-slovenskej hranici, boli gréckokatolícki kňazi. Aká to bola skúsenosť?

C. V.: Každý robil, čo vedel, učili sme sa za pochodu. Hneď v prvý deň ráno som telefonoval s arcibiskupom Sviatoslavom Ševčukom, hlavou Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Večer som volal s naším pánom farárom z Vyšného Nemeckého, na druhý deň ráno sme mali videokonferenciu so všetkými kňazmi.

Dohodli sme sa, že urobíme tri veci. Každý kňaz sa spojí so starostom vo svojej obci, aby zistil, aké sú ubytovacie možnosti. Začneme zháňať trvanlivé potraviny a urobíme zoznam dobrovoľníkov.

Ja som „vybrakoval“ svoje dve skrine skautského materiálu, zobral som spacáky, deky, cestou som nakúpil sto bagiet a išiel som na hranicu. Potom sme postupovali hodinu za hodinou a snažili sa reagovať najlepšie, ako sme vedeli. Dobrí ľudia a Pán Boh nám pomáhali a rozvinulo sa z toho dielo, ktoré zahŕňalo okolo tisíc dobrovoľníkov. Na túto situáciu sme neboli nijako pripravení ani vycvičení, no ľudia ukázali veľké a štedré srdcia.

Posuňme sa ešte ďalej na východ. Vladyka Cyril už spomenul, že ho pápež František vymenoval za delegáta pre Sýrsko-malabarskú cirkev v Indii, ktorú zachvátili veľké vnútorné rozpory. O tejto téme sme v denníku Postoj písali už viackrát, skúsme si teda priblížiť len aktuálny stav.

C. V.: Problematickou je najmä archieparchia Ernakulam-Angamaly, kde kňazi dospeli až do toho, čo ja nazývam oligarchickou presbyterokraciou. Nepotrebujú nikoho, všetko si chcú riadiť sami. Došli až do bodu vzdoru nielen voči synode Sýrsko-malabarskej cirkvi, ale aj voči samotnému Svätému Otcovi. Títo kňazi sa v podstate postavili proti jednote s cirkvou.

Aktuálna situácia je taká, že suspenzie a exkomunikácie sú na spadnutie a len milosrdenstvo, zhovievavosť a nádej v zmenu ich postoja bránia verejnému oznámeniu týchto trestov.

Spor medzi katolíkmi v IndiiČo sa deje v cirkvi, kam pápež vyslal slovenského biskupa?

Pavol Rábara

Rovnako ako na prípade tradicionalistov, aj na tomto prípade vidíme, že pápež František vie postupovať naozaj rázne. Prečo mu táto odvaha chýba v prípade tzv. nemeckej synodálnej cesty, kde – obrazne povedané – viackrát zdvihol prst, ale stále koná diplomaticky, v rukavičkách?

C. V.: Toto je ťažká otázka. (Ticho.) V Sýrsko-malabarskej cirkvi akoby bola situácia jednoznačnejšia. Žijú tam ľudia, ktorí vitálne prežívajú svoju vieru, len boli zvedení na cestu disciplinárnej neposlušnosti. Keď potom zasypú pápežského delegáta vajíčkami, tak je to jasné vyjadrenie ich postoja, na čo sa dá rovnako jasne reagovať.

V prípade Nemecka je ten problém hlbší, dlhší, sofistikovanejší, a preto je ťažšie naň reagovať takto jednoznačne. Obrátiť stovky teológov, ktorí už desaťročia učia teologické veci na hrane alebo až za hranou katolíckej náuky, obrátiť stovky alebo tisícky takto zmýšľajúcich pastoračných asistentov, to nie je vôbec jednoduché.

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Vráťme sa zo sveta späť na Slovensko. Dýcha naša domáca cirkev oboma stranami pľúc – teda východnými, byzantskými, aj západnými, latinskými –, tak ako si to prial pápež Ján Pavol II.?

J. M.: Je to komplexnejšia téma, ale dovolím si tvrdiť, že Slovensko dýcha oboma stranami pľúc už od Užhorodskej únie v roku 1646, keď došlo k snahe o znovuobnovenie jednoty medzi kresťanským Východom a Západom. Ekleziologicky je to tak, že naša Gréckokatolícka cirkev je vzorom jednoty, ktorá tu bola až do východnej schizmy v roku 1054. Takže áno, dýchame oboma stranami pľúc, aj keď niekedy je to silnejšie a inokedy slabšie.

V každej krajine to býva tak, že menšinová cirkev prirodzene preberá prvky tej väčšinovej. Platí to aj o Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, no v poslednom období je zjavnou snaha zbaviť sa tejto latinizácie. Čítame to správne?

C. V.: Pozrite sa na nás dvoch. Sedíme tu vo východných rúchach, na hrudi máme panagiu a nie kríž, nemáme červené solideo a cingulum, ktoré nosia rímskokatolícki biskupi. Za týmito vonkajšími znakmi sa však skrýva celý vzťah k našej liturgii, histórii, právu...

Časy silenej latinizácie typickej najmä pre obdobie po Tridentskom koncile sú už dávno preč. Samotný Svätý stolec nás už od Druhého vatikánskeho koncilu povzbudzuje, aby sme sa vrátili k svojim východným koreňom. My sme však cirkvou, ktorá bola do roku 1968 zrušená, potom pôsobila v rámci komunistického zriadenia, takže až po roku 1990 sme mohli postupne nabehnúť na túto východnú cestu. Takže aj v tomto prípade platí, že u nás ide všetko tak ako inde vo svete, len o dosť pomalšie. (Smiech.)

Aj keď my na Slovensku nikdy nebudeme úplne východní, čo však nepovažujem za chybu. Sme ovplyvnení západným myslením a, naopak, nie sme až takí emocionálni a mysticizujúci, ako to môžeme vidieť v prípade iných východných kresťanských cirkví.

Na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, kde som pôsobil, sa však vždy hovorilo, že najlepší profesori sú tí, ktorí majú západnú hlavu a východné srdce. Zdá sa mi to celkom dobrá kombinácia aj pre našu Gréckokatolícku cirkev.

Na gréckokatolíckych kňazoch nám je sympatické, že mnohokrát sú vo vzťahu k veriacim ľudskejší a osobnejší ako ich rímskokatolícki kolegovia. Je to tým, že sú prevažne ženatí, teda viac zakorenení v normálnom rodinnom živote, kde sa riešia problémy s výchovou, so školou, so životnými nárokmi a potrebami?

J. M.: Sedia tu kňazi so svojimi manželkami, tak sa treba opýtať ich, keďže ja s Cyrilom manželky nemáme. (Úsmev.) Ale je to asi tým, že sme v pozícii menšinovej cirkvi, máme menej veriacich, a tak si ich viac vážime.

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

(Otázka z publika) Neuvažujete nad tým, že by gréckokatolícki kňazi mali aj druhé zamestnanie vzhľadom na nízke kňazské mzdy?

C. V.: Mnohí kňazi už dnes majú druhé zamestnanie. Napríklad učia náboženstvo v školách alebo aj iné predmety. Dôležité je pri tom zohľadňovať charakter druhého zamestnania, ktoré by kňaza nemalo odtrhávať od disponibility pre veriacich. V prvom rade má byť pastierom ľudí.

Verím, že nikdy nedôjde k takej situácii, že by kňaz musel obmedzovať duchovnú službu na úkor iného zamestnania, aby uživil svoju rodinu. Sám pochádzam z kňazskej rodiny: nikdy sme neoplývali, ale na druhej strane nám ani nikdy nič nechýbalo.

(Otázka z publika) Vladyka Cyril, pri jednej príležitosti ste hovorili o dôležitosti cirkevnej identifikácie veriacich. Ako ste to mysleli?

C. V.: My gréckokatolíci sme si prešli rôznymi fázami hľadania našej identity, niekedy aj komplexom menejcennosti, chceli sme byť ako väčšinová cirkev. Domnievam sa však, že my, slovenskí gréckokatolíci, sme reprezentantmi plnosti cyrilo-metodského modelu.

Vysvetlím. Tento model by sme mohli zjednodušene zhrnúť do troch bodov: východná spiritualita, liturgia v reči ľudu a spojenie s Rímom. Spomedzi cirkví pôsobiacich na Slovensku Pravoslávna cirkev má východnú spiritualitu, liturgiu v reči ľudu, ale nemá spojenie s Rímom. Naopak, Rímskokatolícka cirkev má spojenie s Rímom a vďaka koncilu aj liturgiu v reči ľudu, ale nemá východnú spiritualitu.

My gréckokatolíci máme šťastie, ktoré nie je našou zásluhou, ale naším záväzkom, že sa môžeme plnohodnotne identifikovať s cyrilo-metodským modelom. Je to silný identifikačný rozmer, na ktorý musíme byť hrdí a ktorý nás zároveň zaväzuje k jeho zodpovednému rozvíjaniu.

(Otázka z publika) Vladyka Jonáš, ako vnímate nedávne vyjadrenia pápeža Františka na adresu Ukrajiny brániacej sa pred ruskou agresiou?

J. M.: Bol som v tom čase akurát na Ukrajine, a tak som osobne vnímal silné reakcie zo strany gréckokatolíckych aj rímskokatolíckych biskupov, politikov aj jednoduchých ľudí. Išlo o osobný názor pápeža ako človeka, ktorý sa môže mýliť. Naša viera nestojí na pápežovi Františkovi, my veríme v Petra ako skalu, či je to František, Ján Pavol II., alebo to bude niekto ďalší. Mojou vierou, tým, že som gréckokatolík a vyznávam rímskeho pápeža ako hlavu cirkvi, to vôbec nezatriaslo.