Michelangelo podpísal iba jediné svoje dielo, a to sochu Piety. Jeho podpis nájdeme na šerpe Panny Márie. Jediný podpis autora štvrtého evanjelia nájdeme tu:
Jeden z jeho učeníkov, ten, ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi. Jemu dal Šimon Peter znak, aby sa opýtal: „Kto je to, o kom hovorí?“ On sa naklonil k Ježišovej hrudi a spýtal sa: „Pane, kto je to?“ (Jn 13, 21 – 33. 36 – 38)
Nejde tu len o opis podľa „zasadacieho poriadku“. Je to vnútorná definícia učeníka, ktorý najviac rozumie Ježišovmu srdcu. Aj preto ako jediný zachytil Ježišovo zachvenie. Podobné tomu, ktoré prežíval po smrti svojho priateľa Lazára (Jn 11, 33). „Ježišovo chvenie tak zakaždým súvisí so smrťou: s tou realitou, ktorá je cudzia Božej mysli, ktorú Boh pre človeka nezamýšľal,“ píšu Pavel Prihatný a Helena Panczová.
Ježiš sa chveje pred svojou smrťou aj pred smrťou toho, ktorý zradí jeho a nakoniec aj seba. U evanjelistu plného srdca, lásky a nežnosti však nikde nenájdeme razantné odsúdenie, aké prináša napríklad evanjelista Matúš (Mt 26, 24). Ježiš je nežný ešte aj voči Judášovi. Uvedomuje si všetky straty, bolesti a dane, ktoré prináša smrť. Jeho, Judášova aj všetky smrti sveta.
Smrť je pokusom o škrt cez rozpočet Boha. Ježišovo vykročenie smerom k nej, ktoré sa začína vo večeradle, je definitívnym škrtom cez rozpočet smrti. Všetci si ňou síce musíme prejsť, ale napokon spolu s Petrom prídeme za Ježišom neskôr. Preto jedným dychom aj vďaka vlastnej skúsenosti chvenia nám Ježiš všetkým hovorí: „Nech sa vám srdce nestrachuje“ (Jn 14, 1). Smrť nezvíťazí. (Jozef Husovský)