Modlitba k svätým Cyrilovi a Metodovi

Modlitba k svätým Cyrilovi a Metodovi

Sanclementenská freska zobrazujúca návštevu Cyrila a Metoda v Ríme. Foto: wikimedia

Poklona arcibiskupa Vasiľa patrónom Európy, svätým Cyrilovi a Metodovi.

Keď sa konajú oslavy nejakej významnej osobnosti, keď sa nejaká skupina ľudí vyberie na návštevu, aby pozdravila niekoho, koho si nesmierne váži, komu za niečo vďačí, koho považuje za vzor – tak sa neraz vynára otázka: Ako to vyjadriť, čo by bolo dobré povedať?

Môže sa stať, že naraz chýbajú slová. Alebo že ich je naraz priveľa a hlasy sa prelínajú a stávajú sa nezrozumiteľnými. Vtedy sa skupina môže dohodnúť, že poverí niekoho zo svojho stredu, aby sa prihovoril k oslávencovi v mene všetkých, aby povedal to, čo cíti ako najdôležitejšie.

V týchto dňoch sa na mieste nerozlučne spojenom s misiou sv. Cyrila a Metoda zišla početná skupina ich priateľov zo Slovenska aby si pripomenula 1150. výročie ich príchodu medzi našich predkov. A mne sa dnes dostalo poverenie, aby som predniesol slovo. Zvyčajne na tomto mieste liturgie zaznieva homília, kázeň, v ktorej sa celebrant či kazateľ prihovára veriacim.

Dnes to však bude trochu inak. Dnes tu nechcem predniesť tradičnú pútnu kázeň, nebudem sa prihovárať k vám, pútnikom, ale v mene svojom a verím, že i vašom by som sa chcel prihovoriť k našim oslávencom – svätému Cyrilovi a Metodovi, a keďže ide o príhovor k svätcom a vierozvestom, skôr by som toto slovo nazval modlitbou.

Drahí Cyril a Metod!

Chcel som začať pripomienkou toho, že nás delí jedenásť a pol storočia dejín, to by som ale začal trochu neohrabane a nepresne. Všetci predsa vieme, že pre tých, ktorí sa majú radi, čas nie je prekážkou, že neexistujú hranice – a to ani v čase, ani priestore.

Správnejšie by teda bolo povedať nie to, že nás delí, ale že nás spája jedenásť a pol storočia – tak dlho sú vaše osudy a osudy slovanských národov, i nášho národa, vzájomne prepletené. Tak dlho sme navzájom spojení v láske, obete, vernosti, úcte a inšpirácii.

Mapa Európy v roku 814. Zdroj: Johann Gustav Droysen – Allgemeiner Historischer Handatlas. Foto: wikimedia

Prvé tri vlastnosti – láska, obeta a vernosť sú vaším darom, úcta a inšpirácia chcú byť našou odpoveďou. Keďže však ani pri slávnostných príhovoroch neslobodno klamať či prikrášľovať pravdu, a to ani vtedy, keď táto je nepohodlná, tak musím priznať, že jednotlivé ohnivká tohto spojiva sú nerovnako silné. Vy ste nikdy nezaváhali v láske k Pánovi a v obetavej láske k tým národom, ku ktorým ste boli poslaní ohlasovať evanjelium.

Z našej strany však úcta voči vám i inšpirácia vaším príkladom boli často nedostatočné, poznačené mnohými našimi chybami – osobnými i historickými, našou pyšnou nevedomosťou, našou slabošskou zakomplexovanosťou a neochotou ceniť si dobro – a toto musíme priznať aj pri púti, ktorú sme nazvali „národnou“.

Národná púť je prejavom národného povedomia, a preto nás vedie aj k zamysleniu sa nad naším národným prežívaním vzťahu k vášmu dielu a odkazu. Vy ste svoj život z lásky k Bohu obetovali ohlasovaniu evanjeliovej pravdy a tomuto vášmu darovaniu ste ostali verní. Pre Krista ste sa zriekli nielen kariéry, bohatstva, ale i svojej rodiny a domoviny. Nám už táto naša krátka návšteva v Ríme, v cudzine, ozrejmuje dôležitosť toho, že môžeme tieto sväté miesta slobodne navštíviť a rovnako sa môžeme slobodne vrátiť domov, do vlasti.

Mnohí ešte máme v živej pamäti časy, keď nebolo možné z vlasti odísť ani natoľko, aby sme sa pozreli na Devín z druhej strany Dunaja, a tým, ktorým sa to nejako podarilo, zasa nebolo umožnené vrátiť sa.

Láska k vlasti však dnes nie je termínom, ktorý by sa veľmi používal alebo ktorý by naozaj ovplyvňoval naše životy – a je to trochu škoda. Vy ste dokázali zrieknuť sa svojej vlasti, ale nie pre to, že by ste išli do cudziny hľadať lepšie živobytie, ale „pre lásku k Stvoriteľovi“. Zriekli ste sa možnosti bývať vo svojej vlasti, ale láska k nej ostala vo vašich srdciach. Tak ste to vyjadrili v rannej modlitbe východného obradu, v kánone byzantskej utierne, ktorý ste zložili na počesť sv. Demetera. Tu ste cez oslavu patróna mesta Solúna vyspievali svoju lásku k rodnému mestu, lásku k vlasti:

Ó slávny, tvoja krajina o tebe vie, že ako nový Mojžiš si premohol modlársku lesť, a tak uvádzaš svoj ľud do večných príbytkov, preto ťa dnes, blažený, čestne ctí a dôstojne oslavuje. (…) O tvojich podivuhodných zázrakoch sa rozpráva aj medzi barbarmi...

Svätého Demetera ste predstavili nielen ako osobitného patróna Byzantíncov, s ktorými boli Slovania práve neraz vo vojnovom konflikte, ale ako toho, ktorého Božia „Múdrosť (...) určila za slávneho milovníka otčiny”. Vo svojej modlitbe ste sa k nemu utiekali hovoriac:

Voláme k tebe, blažený. Zachráň nás, čo s vierou ospevujeme tvoj sviatok. A ešte ťa prosíme: Zachráň svojich služobníkov od nebezpečenstiev, ktoré im teraz hrozia...

Hlaholika, písmo vytvorené sv. Cyrilom pre Veľkú Moravu. Nápis – tzv. Baščanska ploča – pochádza z Chorvátska, opisuje donáciu chorvátskeho kráľa Zvonimíra benediktínskemu opátstvu. Foto: wikimedia

Aké nebezpečenstvá ste mali na mysli? Mnohoraké – predvídané i nepredvídané. Na prvých misiách ste čelili dišputám pohanov, vyznávačov islamu i judaizmu – ale boli to skôr akademické polemiky. Od prvých spoločných krokov vašej misie medzi Slovanmi však bolo vaše účinkovanie vystavené útokom neprajníkov – a to ani nie tak od pohanov ako z radov tých, ktorí mali byť vašimi bratmi vo viere, z radov latinského duchovenstva. O prenasledovaní, ktoré si podstúpil ty, svätý Metod, hovorí tvoj životopisec veľmi plasticky, keď pripomína, ako si „na všetkých cestách upadal do mnohých nebezpečenstiev od diabla, na pustatinách medzi zbojníkov, na mori od zvíchrených vĺn, na riekach od nečakaných zatôni (...) od falošných bratov” (ŽM XIV).

Nedá sa povedať, že by v tvojom prípade išlo len o hagiografický rétorický zvrat, keď najmä v poslednom prípade „falošných bratov” nám situáciu dostatočne jasne osvetľuje list pápeža Jána VIII. pasovskému biskupovi Hermanrikovi, kde mu vyčíta jeho správanie sa k tebe, „bratovi v biskupskej službe”:

Veď ktoréhože nehovoriac biskupa, ktoréhože svetského (človeka), ba dokonca ukrutnosť, a zverskú surovosť tyrana neprekročila, neprekonala tvoja trúfalosť, keď si brata a nášho spolu biskupa Metoda v žalári väznil a pod holým nebom v najtuhšej zime a za hrozných dažďov dlhý čas trýznil a pozbavil správy biskupstva jemu zvereného, ba vo svojej nepríčetnosti si zašiel tak ďaleko, že by si ho privlečeného pred biskupský zbor bol jazdeckým bičom zašľahol, kedy ti v tom neboli iní zabránili.

A ten istý pápež musel napomínať iného biskupa, frizinského Annona:

Tvoja opovážlivosť a svojvôľa presahuje nielen oblaky, ale i samé nebesá. Veď si si uchvátil pôsobnosť apoštolskej stolice a akoby patriarcha si si privlastnil právo súdiť arcibiskupa. (P. Ratkoš, Pramene, 179-180)

Nebezpečenstvá na cestách boli pre vás oboch, putujúcich misionárov, súčasťou života. Putovanie po neznámych a „cudzích” krajoch sa preto odráža aj v kánone, kde ste sa pýtali svätého Demetra, ale vlastne samých seba i nášho Pána:

Ó, múdry, prečo my jediní tvoji úbohí služobníci, zbavení sme tvojej krásy a pre lásku ku Stvoriteľovi chodiac po cudzích krajoch a mestách, ó blažený, sme vystavení posmechu trojjazyčníkov a bludárov?

Svätopluk prezlečený za mnícha pred východofranským kráľom Arnulfom. Ľavou rukou ukazuje pravdepodobne na svoju ženu, ktorá bola podľa Dalimilovej kroniky sestrou kráľa Arnulfa. Foto: wikimedia

Toto „chodenie po cudzích mestách” a „posmech trojjazyčníkov” sa vzťahovali nielen na vaše účinkovanie medzi veľkomoravskými Slovienmi, ale aj na ďalšie putovania, ktoré boli s ním spojené. Možno vari nespomenúť na to ako vás v Benátkach, oboch, ale zvlášť Konštantína-Cyrila napadli, keď sa:

„zišli proti nemu biskupi a kňazi, i mnísi ako vrany na sokola a pozdvihli trojrečový blud a hovorili: Človeče, povedz nám, prečo si utvoril teraz Slovienom písmená a učíš ich, ktoré nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My však poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: Hebrejov, Grékov a Latincov” (ŽK XVI).

To ešte vtedy títo biskupi a kňazi nemohli ani tušiť, že už o pár mesiacov neskoršie rímsky biskup Hadrián II. položí vaše knihy a písma práve tu, v tomto chráme na oltár, že pri jasličkách uložených v tejto bazilike a pripomínajúcich príchod Božieho Slova na svet, udelí našej reči a liturgii v nej slávenej či už v obrade gréckom, či v obrade rímskom, tú najvyššiu dôstojnosť, uznajúc schopnosť ohlasovať, ba čo viac, ich prostredníctvom znovu sprítomňovať duchovne, ale i materiálne, reálne a viditeľne „Slovo ktoré bolo na počiatku... to Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“

V tomto mariánskom chráme, tu pred pohľadom Bohorodičky, pred ikonou, ktorú Rimania nazývajú záchranou rímskeho ľudu, Salus populi romani, ste sa spolu s učeníkmi radovali zo zdaru vašej misie, ale z vášho srdca sa nestrácal ani jasný obraz chrámu vo vašom rodnom meste. Zvlášť osobná, ba priamo dojímavá, je spomienka na rodný kraj a chrám, ktorú ste nám zanechali v už spomenutej modlitbe:

Múdry Demeter, žiariac stojíš pred Božím trónom, nezabudni na nás, ale úctivo sa prihováraj, ó svätý, za biedu nás, pútnikov a cudzincov, ktorí teraz ospevujeme tvoju vznešenosť, lebo k tebe dvíhame svoj zrak a pevne dúfame v tvoj príhovor.

„Pútnici a cudzinci” – áno, takéhoto označenia sa vám zaiste dostávalo, veď aj franskí biskupi vyčítali Metodovi: „V našej oblasti učíš!” a ďalší protivníci falošne vyhlasovali: „Nám dal pápež moc, tohto však i učenie jeho káže vyhnať! (ŽM IX; XII.). Ako neželaní cudzinci boli vyhnaní vaši žiaci z Nitrianska i celej Veľkej Moravy krátko potom čo si ty, Svätý Metod odovzdal svoju dušu Pánovi.

Ale to, čo sa mohlo chápať ako víťazstvo zla, sa ukázalo nakoniec ako víťazstvo dobra – vaše dielo sa týmto spôsobom rozšírilo a pevne zakorenilo u iných Slovanov, u tých, ktorí si viac dokázali vážiť vlastné písmo, vlastný obrad i vlastnú kultúrnu i národnú nezávislosť. A v konečnom dôsledku aj my, potomkovia prvých adresátov vašej misie, najprv sme si mysleli, že jedinou nádejou našej národnej záchrany bude prichýliť sa „k velikému ... tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům“.

Moderné spodobnenie alegórie Svätopluka a troch prútov, na zobrazení s tromi synmi - Mojmírom II., Svätoplukom II. a Predslavom. Foto: wikimedia

Potom, po ďalšej neblahej dejinnej skúsenosti sme si uvedomili, že v tieni toho dubiska by naša národná lipka zakrpatela, a tak sa opäť obraciame k vám, k vášmu dedičstvu a odkazu s prosbou: Vyučte nás pravde. Ste predsa naši učitelia a napriek rôznym formám vyháňania, odnárodňovania, náboženského prenasledovania ste stále ostali v srdci nášho ľudu.

Ba keď sme na vás niekedy v dejinách my sami zabúdali, vy ste na nás nezabudli, tak ako ste nezabudli na svoje krásne rodné mesto. Vaša spomienka na veľkolepý solúnsky chrám sv. Demetera je pochopiteľne plná nostalgie za rodným krajom:

Vypočuj, ó slávny, nás úbohých a zľutuj sa, lebo sme ďaleko vzdialení od tvojho slávneho chrámu a srdce v našom vnútri dnes spaľuje túžba, ó svätý, po tvojom chráme, aby sme sa mu, na tvoj príhovor, raz ešte mohli pokloniť.

Tebe, sv. Cyril, sa táto túžba uvidieť ešte raz svoje mesto nesplnila. Nevrátil si sa do vlasti, ale odtiaľ – z Ríma – odišiel si do nebeskej vlasti. Ale v skutočnosti si neopustil ani našu otčinu – tá bola v tvojej mysli a srdci až do tvojho posledného dychu. Tu v neďalekom kláštore sv. Praxedy si sa modlil pred smrťou:

Pane, Bože môj, ... vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné ti stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného sluhu svojho. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti tebe rúhanie a znič trojrečový blud a zveľaď svoju cirkev ... (ŽK XVIII).

Svätí Cyril a Metod! Keď vás chválime za vašu obetavosť pri ohlasovaní evanjelia, za schopnosť zrieknuť sa vecí a citov vám drahých, iste tým nechceme povedať, že ste boli necitliví, že by vám akosi fatalisticky či fanaticky bolo všetko ľahostajné. Aj vy ste pociťovali nostalgiu po vlasti, po svojej domovine, aj vám ležal na srdci osud vašej vlasti. A práve preto ste aj našich predkov učili a cez nich aj nás, dnes, učíte skutočnej láske k vlasti. Učili ste nás, že za vlasť sa treba modliť a pracovať pre ňu, ba spolu s našimi predkami ste sa za ňu modlili takto:

Cesarstvije naše Gospodi milostij tvoj prizri, i ne otdaj našego tuzim i ne obratij nas v plen narodom poganskim. Hrista radi, Gospoda našego,iže cesari s Otcom i s Svetim Duhom. (Vzhliadni, Pane, milosťou svojou na naše kráľovstvo. A nevydaj, čo je naše, cudzím. A neoddaj nás v korisť národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho, ktorý kraľuje s Otcom i Svätým Duchom.)

Dnes by sme sa mali túto modlitbu modliť často – aj keď nemáme kráľovstvo, ale republiku. Aj dnes totiž hrozí, že to, čo je naše, bude vydané cudzím. Ako? Tak, že sa budeme naivne domnievať, že sme to my, čo rozhodujeme o svojej vlasti, o svojich domovoch, o svojom hodnotovom systéme, o svojich daniach a o ich požívaní – a pritom budú tieto rozhodnutia padať kdesi inde, ďaleko, a nebudú to už naše osobné rozhodnutia, ba nebudú už vynášané dokonca ani tými našimi zástupcami – nech už sú takí či onakí –, ktorých sme si vybrali.

Oni sami sa totiž v našom mene, bez toho aby sme si to príliš všimli, krok za krokom, postupne, zrieknu našej samostatnosti, sami sa „nebadane“ vydáme cudzím – tak ako už v dejinách nie raz – , a to našou ľahostajnosťou k spoločnému dobru, rozdrobenosťou, nedostatkom ideálov, malichernými spormi, túžbou získať si priazeň mocnejších či ocenenie dnešných veľmocí.

Pápežská bula Industriae tuae z roku 880 adresovaná panovníkovi Veľkej Moravy Svätoplukovi. Foto: wikimedia

Aj dnes by sme sa mali modliť a prosíme aj tu teraz o Váš príhovor, svätí Cyril a Metod, aby sme sa v našej vlasti nestali korisťou národov alebo ešte skôr zvykov pohanských. Stať sa korisťou národov pohanských – to dnes neznamená obávať sa vpádu akýchsi hunských či avarských hôrd – novodobé pohanstvo sa dnes šíri oveľa záludnejšie, ba takmer nepozorovateľne – vo forme morálneho relativizmu, pod heslom falošne chápanej slobody či bezbrehej tolerancie, ktorá označuje za netolerantného toho, kto svoj názor opiera o pravdu evanjelia a nebojí sa to povedať nahlas.

Novodobé pohanstvo, odmietajúc kresťanský hodnotový systém, sa prejavuje aj vo forme do extrému hnanej politickej korektnosti, ktorá povyšujúc sa na roveň zákona zakazuje zlo označiť ako zlo.

Svätí Cyril a Metod, ak ste si vo svojich časoch nevedeli predstaviť ani vy, ani naši predkovia, ktorí boli vtedy ešte dokonca označovaní za barbarov, čo je to politická korektnosť dotiahnutá do absurdnosti, tak vám musíme vysvetliť, že takto chápaná korektnosť vyžaduje, aby to, čo sa po celé tisícročia považovalo a v každom katechizme označovalo za „do neba volajúce hriechy“ naraz nadobudlo novú terminologickú i morálnu kvalifikáciu.

Verejne sa tieto veci vraj nepatrí hovoriť, a kňazovi či biskupovi na kázni už vôbec nie, lebo by to hneď bolo označené za demagogické tmárstvo, a vyvolalo by to možno vášnivé a v podstate neplodné diskusie – ale Vám, sv. Cyril a Metod, to môžeme povedať.

Do neba volajúca „krv Ábela“ sa v prípade usmrcovania nenarodených má dnes nazývať aplikovaním práva slobodnej voľby matky, práva, ktoré nikto nesmie spochybniť, ak nechce stratiť obľúbenosť či volebné preferencie a stať sa terčom nenávisti či posmechu aj zo strany tých, ktorí sa formálne nazývajú kresťanmi, ale vo svojom živote sa zásadami kresťanstva neriadia.

Iný katechizmom označený ako do neba volajúci hriech je „volanie utláčaného ľudu v Egypte, nárek cudzinca, vdovy a siroty, nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi“ – toto všetko máme dnes vraj chápať ako aplikáciu voľného trhu práce, reguláciu migračnej politiky a prejav slobodnej trhovej ekonomiky.

Do neba volajúci „hriech Sodomčanov“ vraj už, po novom, máme rešpektovať ako prejav inakosti a hoci náboženské procesie už vychádzajú z módy, ono novopohanské náboženstvo považuje za prejav novej kultúry všestrannú podporu takejto „inakosti“ hrdými pochodmi, stieraním prirodzených rozdielov medzi mužom a ženou, otcom a matkou, redefinovaním pojmu partnerstva, manželstva i rodiny celým tým nestráviteľným antropologickým gulášom, ktorý v budúcnosti prinesie len bruchabôľ.

Máme to dnes veru ťažké, svätí Cyril a Metod! Za Vašich čias vládcovia hľadali pre svoj národ učiteľov a vysielali za nimi delegácie, vítali ich a zverovali im žiakov – dnes sa učitelia pomaly musia báť žiakov, pretože princíp akejkoľvek prirodzenej autority stratil podporu verejnosti a vládcovia si prácu tých, ktorí vyučujú, necenia ani natoľko ako prácu tých, ktorých štát potrebuje, aby mohli pomáhať a chrániť občanov a hlavne naháňať skutočných zločincov. Ako keby nebolo lepšie dobrou výchovou predchádzať degradácii človeka, než ju neskôr, za drahé peniaze, trestať.

Monastýr sv. Nauma pri ochridskom jazere. Svätec si ho sám navrhol a o pár rokov tu zomrel. Metodovi žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy našli útočisko práve v dnes macedónskom Ochride. Foto: Franco Pecchio/Flickr.com

Novodobé pohanstvo neznesie vieru v Jedného a Trojjediného Boha, ktorý je Tvorca, Zákonodarca i Sudca. Preto požaduje radikálnu náboženskú neutralitu, ktorá už ale nie je neutralitou, ale je vpodstate presadzovaním kultúrneho a politického ateizmu. Preto sa snaží zo všetkých síl čím viac zosmiešniť všetko, čo je prejavom viery, čo je prejavom vyššieho mravného princípu, čo je znakom morálneho poriadku. Z toho ale nepriamo vyplýva aj strata úcty k akejkoľvek ľudskej autorite.

Súčasná strata dôvodov na úctu k zákonnej autorite je priamo úmerná ľahkovážnosti, s ktorou neraz nositelia autority hazardujú so svojou dôveryhodnosťou – či už ide o predstaviteľov rodinného, občianskeho, politického či cirkevného života. Mohli by sme pokračovať vo výpočte pascí novodobého pohanstva ešte dlho, ale možno by sme tým príliš zakalili radostnú atmosféru Vášho dnešného sviatku.

Svätí bratia Cyril a Metod, Vy, posilnení dôverou v nebeskú pomoc Vášho patróna svätého Demetera, pustili ste sa do boja s pohanstvom, neprajníctvom a nevedomosťou. K vášmu patrónovi ste sa modlili slovami: „Zo strašnej hmly a nevedomosti očisť nás, veď ty miluješ otčinu, múdry Demeter, a svojím príhovorom nám dopraj ospievať v dnešný deň tvoje jasné narodenie.”

Tento boj je s istou obmenou aktuálny aj dnes, a preto sa aj my pri spomienke na Váš príchod medzi našich predkov obraciame na Vás parafrázovanými slovami tejto Vašej modlitby, adresovanej teraz ale k Vám, svätí Cyril a Metod: Zo strašnej hmly a nevedomosti vyveďte nás, veď vy milujete zverené vám stádo i našu krajinu, a svojím príhovorom doprajte nám nájsť svetlo pre náš život a nasledovať ho s verným srdcom.

Tu pred obrazom Bohorodičky sa spolu s vami chceme modliť slovami starobylej piesne, ktorú ste zložili na jej počesť: „Vieme, Panna, že ty si prístav pre tých, ktorých kruto trápi horkosť života. Všetci ťa prosíme, Nepoškvrnená, aby sme vo viere našli svoju útechu.” Zakončujúc našu národnú púť, chceme vám znova zveriť náš národ a tvojimi slovami, svätý Cyril, modliť sa zaň: „... všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyznávaní a vnukni im do sŕdc slovo tvojho usynovlenija. ... Schovaj ich pod ochranou svojich krídel, aby všetci chválili a slávili meno tvoje Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“

Text vychádza v spolupráci s revue Impulz, kde bol pôvodne uverejnený. Odznel ako homília na záver národnej púte v Ríme, v Bazilike Santa Maria Magiore 28. februára 2013.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo