Cesta do krajiny viery Ťažoba a čaro začiatku

„Každý začiatok je ťažký,“ hovorí jedno príslovie. Platí táto veta aj pre začiatok kresťanského života? Spomínam si, aké bolo ťažké učiť sa plávať, keď som bol malý chlapec. Pritom to je oveľa jednoduchšie, ako som si myslel. Trvalo však dlhý čas, kým som pochopil, ako na to. 

To „veľké umenie plávať“, pred ktorým som mal taký rešpekt, stálo vlastne na dôvere voči vode a jej nadnášajúcej sile. Dnes zisťujem, že moje plavecké začiatky boli ťažké preto, že som nedôveroval informáciám, ktoré som o plávaní mal. Podcenil som nadnášajúcu silu vody (voda je 800-krát hustejšia ako vzduch, pozn.). Niektoré začiatky sú ťažké len preto, že my sami ich robíme ťažkými.

More Božích zasľúbení – to je sila, ktorá nás nesie. Stačí prekonať svoju nedôveru a nespochybňovať samých seba otázkami, či nás more udrží nad hladinou. Práve preto je začiatok viery taký ťažký. Lenže začiatky majú v sebe nielen niečo ťažké a vyzývajúce, ale aj fascinujúce. 

„V každom začiatku sa nachádza aj určité kúzlo,“ povedal raz nemecký spisovateľ Hermann Hesse. Áno, začiatky môžu byť skutočne okúzľujúce. Spomeňte si na začiatok vašej lásky k inému človeku: čarovná premena – váš život sa začal pretkávať so životom niekoho iného. 

Ako sa to všetko začalo, sa už teraz ani nedá presne povedať. Bola to tá známa „láska na prvý pohľad“ alebo postupné vrastanie do hlboko pretkanej, blaženej skúsenosti, že patríme k sebe? Zvolila si ona jeho – alebo on ju? Kúzlo začiatku lásky necháva často niektoré otázky nezodpovedané.

Aj v začiatku viery býva určité čaro. Veriť znamená zamilovať si Boha, ktorý prichádza ako milujúca bytosť k nám ľuďom. Veriaci kresťania sú Bohom milovaní, fascinuje ich kúzlo jeho lásky. Tak ako rozdielne sa začínajú ľudské príbehy lásky, tak rozdielne sa začínajú aj príbehy viery. 

Pri niektorých ľuďoch je to „láska na prvý pohľad“, iní však potrebujú dlhú cestu zbližovania a pomaly rastúcej dôvery k Bohu. Pri procese, v rámci ktorého sa človek stáva kresťanom, nefunguje nič podľa vopred stanovených „noriem“ alebo navrhnutých „schém“. 

Stať sa kresťanom – to je začiatok čarovného príbehu lásky medzi Bohom a človekom, ktorý prebieha v každom živote inak.

Rozprávka o dobrom začiatku

Mnoho nádejných príbehov o „dobrom začiatku“ sa začína slovami: „Bolo raz...“ Porozprávam vám jeden príbeh, ak chcete, „modernú rozprávku“. Možno nám pomôže pochopiť, ako sa človek stane kresťanom alebo čím sa tento proces začína. 

Bolo raz jedno malé dieťa. Bývalo v sirotinci a nepoznalo svojich rodičov. „Úplná sirota,“ malo uvedené vo svojich dokladoch. To bol jeho stav. Dieťa nemohlo z vlastných síl nič zmeniť, ani keby bolo poslušné, ani keby sa dobre správalo, aj keby sa v sirotinci ozaj snažilo. 

Akoby bolo po stroskotaní lode morom vyplavené niekde na breh. To dieťa vždy znova sníva o rodičoch a súrodencoch, snaží sa predstaviť si, ako vyzerajú, nahovára si, že otec a matka možno ešte žijú. 

Na vysokom kopci oproti sirotincu dieťa každodenne vidí nádherný zámok. Často sa vo svojej fantázii šplhá cez múr, ktorý ohraničuje sirotinec, zakráda sa k zámku, kráča cez dlhé chodby a veľké miestnosti, dýcha slobodu a veľkosť zámku – ale predsa vie: nikdy tam nedôjdem, nikdy tam nebudem môcť bývať. 

„Vždy keď dieťa upadne do bezútešného pocitu siroty, mu kráľ s láskou pripomenie jeho nové postavenie.“

Neostane mu nič viac ako spálňa sirotinca a jeho neprekonateľné múry. Pri hre s inými deťmi sa hrá na kráľovské dieťa, ktoré býva v tom nádhernom zámku. Užíva si kráľovskú slobodu, je zvyknuté na slávnostné stolovanie. Rado by sa stalo skutočným kráľovským dieťaťom, ktoré čaká bohaté dedičstvo. Ale to, čím je – tým aj zostáva: dieťaťom bez rodičov.

Jedného dňa sa však v sirotinci objaví niekto cudzí. Prichádza k dieťaťu, priateľsky sa na naň pozrie, podá mu ruku, ako keby sa poznali už dlho. „Odteraz máš nový domov,“ povie cudzí človek. Dieťa to nechápe. „Už viac nie si sirotou.“ Ešte stále nerozumie. „Vidíš ten zámok na tom kopci oproti?“ pýta sa ten cudzí muž. Dieťa pokýve hlavou. „To je tvoj nový domov. Bývam tam. A ty smieš odteraz bývať so mnou. Ja som kráľ a vybral som si ťa, aby si býval so mnou. Už viac nie si sirota. Odteraz si mojím dieťaťom,  kráľovským dieťaťom. Páči sa ti to?“

Dieťa neverí vlastným ušiam. Kráľovské dieťa? Pozrie sa na svoje odreté, od hry zaprášené oblečenie. Nevníma na sebe nič kráľovské. Nepozná žiadne kráľovské maniere, nerozpráva jazykom, akým sa rozpráva na zámku. Je to dieťa zo sirotinca. Nevie, ako sa pohybovať po zámockom dvore.

A predsa je z neho kráľovské dieťa. Jeho situácia sa nečakane zmenila – zvonku, bez jeho pričinenia. Dieťa pre to neurobilo nič. Niečo sa s ním udialo.

Zrazu je v úplne inej pozícii. Iste ubehne veľa, veľmi veľa času, kým sa zžije so svojou novou existenciou, kým stratí pocit siroty, kým sa naučí zaobchádzať so svojou novou slobodou, kým pochopí kráľovské mravy a zvyky a kým samo nadobudne vzťah ku kráľovi, ktorý si ho adoptoval a urobil z neho svoje dieťa, svojho dediča. 

Ale kráľ necháva dieťaťu na tento proces dosť času. Ukáže mu krásy, ktoré smie objaviť na zámku a v novej kráľovskej slobode. A vždy keď dieťa upadne do bezútešného pocitu siroty, kráľ mu s láskou pripomenie jeho nové postavenie: „Nezabudni, už viac nie si sirotou. Teraz si kráľovské dieťa.“ 

Pomaly, pozvoľne sa z dieťaťa stáva bytosť, ako o ňom už skôr rozhodol kráľ: dieťa, ktoré je dedičom jeho kráľovstva.

Úryvok z knihy Cesta do krajiny viery, ktorú preložil a vydal Východný dištrikt ECAV.