Cesta do krajiny viery Čo znamená byť kresťanom

My Európania sme udomácnení v kultúre a dejinách, ktoré sú do veľkej miery ovplyvnené kresťanskou vierou. Sme obklopení kresťanstvom a jeho stopami. Kedysi sa hovorilo aj o „kresťanskom Západe“. Dnes sa však zdá, že sa z neho stáva len „Západ“.

„Svetielka kresťanstva“ pomaly, ale hrozivo dohárajú. Avšak ešte stále majú svoj vplyv politické strany, ktoré sa označujú „kresťanskými“. Stále je tu kresťanské myšlienkové bohatstvo, kresťanské náboženské vyučovanie, kresťanstvom spoluformované hodnoty a normy. A v západných krajinách je aj relatívne celoplošná prítomnosť veľkých ľudových cirkví. Cirkvi sa síce mnohí odcudzili, ale zatiaľ sú na ňu – aj keď s určitým odstupom – dosť napojení.

Táto ešte všade rozpoznaná prítomnosť kresťanstva vzbudzuje otázky typu: Je skutočnosť byť kresťanom otázkou prostredia?

Mnohí majú dojem, že sú vlastne v kresťanstve akoby doma. Nič proti tomu, že vaša mama možno spievala v cirkevnom spevokole a že vaša rodina možno patrí už dlhé generácie do niektorej z kresťanských cirkví. Nič proti tomu, keď ste presvedčení o kresťanských hodnotách alebo uznávate kresťanské učenie. Ibaže to všetko z vás ešte nerobí kresťana či kresťanku.

Ktosi raz povedal: „Kto náhodne zbadá svetlo v garáži, nestáva sa z neho automaticky auto.“ Kto vyrastá v kresťanstvom ovplyvnenom svete, nie je preto hneď kresťanom.

Z rozbušky je vyhorená nábojnica

Príslušnosť k cirkvi je možné prenášať z generácie na generáciu, je možné odovzdávať ju ako dedičstvo. Za odovzdávanie tradície treba byť vďačný, ale tradícia z nás neurobí kresťanov. Status „byť kresťanom“ nie je možné zdediť ako napríklad farbu očí alebo materské znamienko. Kdesi som čítal peknú vetu: „Boh má vždy len deti – nikdy vnúčatá.“ A Božím dieťaťom sa človek stáva tým, že sa „znovu narodí“.

Zdedené dary viery kresťanských predkov – keď si ich človek vie osvojiť – si treba, samozrejme, vážiť. Ale to ešte neznamená, že z nás automaticky spravia kresťanov. Pojem „byť kresťanom“ prežíva na Západe určitú infláciu. Určite viete, že počas inflácie peniaze strácajú svoju hodnotu. Bankovky sú síce ešte v obehu, ale človek si za ne môže kúpiť vždy menej a menej.

Hovorí sa o kresťanskej výchove, kresťanskom myslení alebo o kresťanských hodnotách. Len keď sa človek opýta, čo to vlastne presnejšie znamená, dostane spravidla veľmi obšírnu a nejasnú odpoveď. Padajú výrazy ako „solidarita“, „láska k blížnemu a spolupatričnosť“ – akoby práve toto bolo špecifikom kresťanstva.

Najčastejšie mnohí očakávajú humanitu. Kto by vlastne mal niečo proti spolupatričnosti? S pojmom „byť kresťanom“ sme dopadli tak ako s ojazdenými pneumatikami: stratili na hodnote – opotrebovali sa.

Cesta do krajiny vieryJe Boh len zrkadlový obraz našej túžby? 

Burghard Krause

V minulosti to však bolo inak. Byť kresťanom v prvotnej cirkvi – to človeka niečo stálo. Priznať sa k Ježišovi, tomu Ukrižovanému a Zmŕtvychvstalému, človeka neraz stálo samotný život.

V raných časoch cirkvi kresťania vzbudzovali verejné pohoršenie alebo ich verejne odsudzovali. Pripisovala sa im nadávka christanoi. Nie preto, že sa angažovali za humánnejší svet, to vlastne nikoho nevyrušovalo. Pohoršujúco pôsobilo ich vyznanie, ktoré v krátkej forme znelo: Jesus Kyrios. V preklade: Ježiš je Pán. Kto sa priznal k Ježišovi, bol vystavený nebezpečenstvu. Kto ho nazval Pánom, ten musel počítať s masívnym tlakom.

V prostredí starého Ríma, kde si cisári udeľovali tituly Božský alebo Pán, sa takéto vyznania trestali smrťou. Všetci poddaní rímskeho impéria museli pred sochami cisárov padnúť na kolená. Kresťania to však odmietali robiť. Boli označovaní za „ateistov“, keďže neuctievali panteón rímskych bohov. A pretože pre kresťanov bol bezkonkurenčne dôležitejší ich Pán, hádzali ich do rímskych arén ako potravu levom alebo sa museli skrývať v katakombách.

To je niečo, čo si na našom znudenom „kresťanskom Západe“ už vôbec nevieme predstaviť: že byť kresťanom bolo v minulosti nebezpečné, pretože za vieru sa kládol aj život. Slovo kresťan pôsobilo ako rozbuška. Kedysi bolo „značkou“. Oproti tomu sa dnes z výbušného slova kresťan stala vyhorená nábojnica. Kresťanom sa môže nazývať každý, kto chce – aj keď už nikto nevie, čo to vlastne znamená.

Radikálna zmena

Proces, ako sa stať kresťanom, Biblia chápe ako hlboký zárez do života človeka. Keď Ježiš kázal o prichádzajúcom Božom kráľovstve, hneď k tomu dodal: „Čiňte pokánie a verte v evanjelium“ (Mk 1,15). V kresťanstve ide o obrat v myslení a konaní, o odklonenie sa od doterajšej cesty a nasmerovanie na cestu Božieho zasľúbenia a vedenia.

Život bez Ježiša sa končí a začína sa život s ním. „Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové“ (2K 5,17).

Skutočnosť „stať sa kresťanom“ Biblia prirovnáva k novému narodeniu, pri ktorom človek vo viere v Ježiša Krista akoby opäť uzrel svetlo sveta. „Ježiš mu odpovedal: Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie“ (J 3,3).

Úryvok z knihy Cesta do krajiny viery, ktorú preložil a vydal Východný dištrikt ECAV.

Vysvetlenie k titulnému obrázku: Najstaršie zobrazenie ukrižovania Ježiša z 2. – 3. storočia. Grafika ukazuje človeka, ktorý dvíha ruky k ukrižovanej osobe s hlavou osla. Grécky názov v preklade znie: „Alexamenos uctieva svojho boha.“ Ide o posmech istému Alexamenovi za jeho kresťanskú vieru. V Rímskej ríši sa šíril hoax, že židia a kresťania uctievajú osly. Grafiku objavili v Ríme v roku 1857.