Radi pozeráte televízor? Zábery z celého sveta jediným šťuknutím vo vašej obývačke – kto by sa toho chcel vzdať? Žiaden strach, nechcem vás odradiť od televízie. Aj ja sám rád pozerám do „debne“.

V mnohých domácnostiach však urobil televízor z kruhu rodiny len polkruh. Umĺkla životne dôležitá komunikácia. Virtuálny svet stále viac vytláča z rodín svet reálny. Naše vnútro je zaplavené zábermi, ktoré nedokážeme spracovať.

Čo očakávame od svojej duše, keď ju zaplavujeme takýmito informáciami? Niekedy sa po dlhom televíznom večeri cítim plný a zároveň prázdny. Poznáte to aj vy?

Keď duša hladuje

Naša duša, náš vnútorný život, naša viera – žijú z uzdravujúcich obrazov a slov. „Človek nežije len samým chlebom, ale všetkým, čo vychádza z Hospodinových úst“ (M 8, 3). Je možné kŕmiť sa aj slovami, ktoré nezasýtia.

Náš vnútorný človek však hladuje po Bohu, pretože sme stvorení pre dialóg s ním. Potrebujeme, aby k nám Boh hovoril, pretože inak by sme spustli. Božie slovo, jeho zasľúbenie a požiadavky sú ako voda pre vyschnutú krajinu, ako chlieb pre nášho vnútorného človeka, ako potrava pre našu vieru.

Zostať pri Kristovi, zostať pri viere znamená tiež nasycovať vlastnú dušu Slovami života. Nechať Božie slovo prehovoriť do každého dňa – posilňujúce, povzbudzujúce, ale aj korigujúce a kritické Slovo.

Cesta do krajiny viery Spoveď – otvorenosť bez obáv

Burghard Krause

Aká škoda, že tak mnoho ľudí vníma neaktuálnu, temnú a nepriateľskú stránku spovede! Spoveď je však predsa niečo úplne iné. Spoveď je Božím pozvaním pre nás, aby sme okúsili jeho dobrotu.

Jedno staré pravidlo o jedení znie: „Mierne, ale pravidelne.“ Je to dobré pravidlo, vhodné aj pre „príjem duchovnej potravy“. Myslím to úplne prakticky.

U nás doma na kuchynskom stole leží malá knižočka s názvom „Heslá“. Nachádzajú sa v nej na každý deň dva krátke biblické texty a krátka modlitba – na ich prečítanie stačia dve minúty. Takto sa môže začať deň, dať Bohu právo na spolurozhodovanie – takpovediac medzi prvou a druhou šálkou kávy pri raňajkách.

Niekedy si uvedomujem, ako toto slovo, ktoré som si ráno prečítal, ku mne prehovorí, ako zmení môj pohľad na ľudí, životné podmienky, rozhodnutia počas dňa.

S jedlom rastie chuť

Nezriedka si tiež uvedomím inú gurmánsku pravdu: „S jedlom rastie chuť.“ A tak si otvorím Bibliu a snažím sa pochopiť prečítané heslo v jeho kontexte. Alebo siahnem po komentári, ktorý mi biblický text vysvetlí a podnieti moje vlastné premýšľanie o tom, čo mi chce Boh povedať.

Existujú rôzne pomôcky v knižnej podobe, ktoré vám uľahčia aplikáciu biblického textu do bežného života. Nechajte si niekedy poradiť v kresťanskom kníhkupectve alebo sa poobzerajte v regáloch s knihami, ktoré sú vo vašom cirkevnom zbore, farnosti.

Viera žije zo skutočnosti, že Boh nás vťahuje do rozhovoru s ním. Jeho Slovo je ukazovateľom cesty a prameňom sily, uzdravujúcim a kritickým komentárom k tomu, čo dennodenne robíme. Mení náš bežný deň. Kto sa nechá osloviť Božím hlasom, nepodľahne tak ľahko iným hlasom, ktoré k nám prehovárajú.

Posadnutosť prácou

Rád by som to ilustroval na jednej téme, ktorá sa týka nás všetkých: je to práca. Každý Nemec má v dome pracovňu, zväčša predimenzovane veľkú. Práca zaujíma v našom živote zvyčajne široký priestor. Nie bezdôvodne sa o nás Nemcoch celosvetovo hovorí ako o „ťažných koňoch“.

Poznáte ten vtip o troch dôchodcoch? Čo robí anglický, francúzsky a nemecký dôchodca, keď ráno vstane? Anglický dôchodca vypije pohárik brandy a ide do svojho klubu. Francúzsky dôchodca si dá jeden koňak a ide za svojou priateľkou. A nemecký dôchodca? Zoberie si tabletku na srdce a ide pracovať.

Jedno staré pravidlo o jedení znie: „Mierne, ale pravidelne.“ Je to dobré pravidlo, vhodné aj pre „príjem duchovnej potravy“. Zdieľať

Čoraz viac ľudí sa stáva „workoholikmi“, závislými od práce. Všetci sme neustále pod tlakom. Odkiaľ pochádza naša túžba po práci? Je vyjadrením nášho skrytého presvedčenia: „Som tým, čo dokážem.“ My, skvele pracujúci, definujeme seba samých cez činy. Pocit sebavedomia si pestujeme svojimi schopnosťami.

Práca je pozitívna hodnota, ale keď je jediným obsahom nášho života, stáva sa aj obsahom našej viery. A tým sa sami ničíme. „Som tým, čo dokážem“ – keď budeme počúvať len tento hlas, bude to začiatok konca.

Stačí, že si

Boží hlas, jeho Slovo nám však hovorí niečo iné: „Si viac ako to, čo dokážeš. Si mnou stvorený a vyvolený. Už predtým, ako si niečo dokázal. Si pre mňa vzácny, aj keď nič (alebo nič, za čo sa dá zaplatiť) nedokážeš. Máš hodnotu, pretože ja, tvoj Boh, si ťa vážim.“

Kresťan preto nespája svoj pocit sebavedomia s tým, čo dokáže urobiť. Preto nezaplatí za každý úspech v povolaní hocijakú cenu. Často pracujeme ako blázni, pretože si myslíme, že inak by si nás nikto nevážil. Kvôli základnému strachu, že nedosiahneme uznanie, po ktorom tak túžime, sme sa zúrivo vrhli do práce.

Božie slovo, od prvej po poslednú stranu Biblie, nás však tohto strachu zbavuje... Musíme to však počuť každodenne, vždy znova a znova. Len pravidelným čítaním Božieho slova získavame uzdravujúci odstup od svojej práce, získavame slobodu.

Úryvok z knihy Cesta do krajiny viery, ktorú preložil a vydal Východný dištrikt ECAV.