Cesta do krajiny viery Je Boh len zrkadlový obraz našej túžby?

Kedysi mi napadla myšlienka: „Nie sú obrazy, ktoré si vytvárame o Bohu, predsa len zrkadlovým obrazom našich vlastných snov, túžob a úzkostí?“ Náboženskí kritici, ako napr. filozof Ludwig Feuerbach, to ozaj tvrdia. Principiálne podozrievajú zmienky o Bohu. Hovoria, že Boh je len výplodom fantázie, túžobným želaním ľudí.

Aby podporili túto tézu, argumentujú takto: pretože človek nemôže byť dobrý, túži po Božej dobrote. Pretože tu na zemi panuje nespravodlivosť, vzniká túžba po nebeskej spravodlivosti, ktorá všetko urovná. Pretože nám ľuďom chýba istota, snívame o zachraňujúcom „nebeskom Otcovi“.

Čo sa tohto bodu týka, tvrdia: nie Boh stvoril ľudí na svoj obraz, ako je napísané v biblickej správe o stvorení, ale práve naopak – človek si utvára boha na svoj vlastný obraz. Takpovediac premieta si svoju túžbu po nebesách – ako keď projektor premieta obraz na stenu. A potom sa k tejto projekcii modlí a nazýva ju „bohom“.

Skutočnosť verzus ilúzia

Nesporne všetky naše obrazy Boha obsahujú aj projekcie. Ale je preto Boh sám ilúziou? Keď ste hladní, vaše telo vysiela signál a začnete myslieť na jedlo. Obrazy chutného jedla sa vám preháňajú hlavou. Snívate o ňom. Váš vysnívaný obraz je nereálny. Ale je preto jedlo, potrava sama osebe ilúziou? Predsa práve váš hlad je jasným dôkazom, že niekde musí existovať strava.

Celosvetovo existuje „hlad po Bohu“. Inak nie je možné vysvetliť fenomén náboženstva. Odkiaľ pochádza „hlad ľudí po Bohu“ v tisícnásobných variantoch? Prečo snívali ľudia všetkých epoch, kultúr, národov a náboženstiev až do dnešného dňa, v nespočetných obrazoch a vždy znova, sen o „Bohu“?

Možno ste niekedy v detstve počuli túto vetu: „Sny sú ako pena.“ Hlúpa veta, na ktorú by ste mali hneď zabudnúť. Dnes vďaka psychoanalýze vieme, že sen je rečou našej duše. V snoch sa spravidla objavuje to, čo potláčame v bdelom stave alebo čo si vôbec nepripúšťame. Často obsahujú posolstvá, ktorým by sme mali načúvať.

Cesta do krajiny viery Pokrm, ktorý zasýti

Burghard Krause

Božie slovo je ukazovateľom cesty a prameňom sily, uzdravujúcim a kritickým komentárom k tomu, čo dennodenne robíme.

Čítal som raz o jednej žene, ktorá sa vyhlasovala za ateistku a ktorá sa obrátila na psychoterapeutov s nasledujúcou otázkou: „Môžete mi, prosím, pomôcť? Už dlhé roky som presvedčená ateistka. Neverím v Boha. Mojím problémom je len to, že sa mi o ňom každú noc sníva. Prosím, vysvetlite mi to!“

Neviem, ako odpovedali terapeuti. Ale nemohlo by to byť tak, že sen tejto ženy, ktorý sa objavuje vždy a znova, súvisí s tým, že Boha vytlačila zo svojho života?

Nemôže to byť tak, že je to sám Boh, ktorý sa v našej túžbe po ňom hlási k slovu, aby sa nám opäť pripomenul?

Nemohla by práve túžba po Bohu byť tým správnym impulzom k tomu, že Boh je tu – obrazom hladu po ňom?

Boh ako fatamorgána?

Čo nás skutočne zasýti? Aký chlieb života? Skutočnosť, že si vytvárame falošné predstavy o Chlebe života, nie je dôvodom na to, aby sme ho podozrievali z ilúzie.

Chcel by som vás poprosiť, nepodozrievajte predčasne Boha z ilúzie. Lebo potom sa vám môže stať niečo podobné ako tým „moderným ľuďom“, ktorí poblúdili na púšti. Úplne vysilení vidia pred sebou oázu. „Aha, fatamorgána,“ myslia si, „zrkadlenie vzduchu, ktoré nás chce poblázniť.“ Blížia sa k oáze. Ale tá sa nestratí.

Stále jasnejšie vidia datľové palmy a prameň. „Samozrejme, je to fantázia z hladu,“ povedia si, „ktorá nám zastrela napoly pomätený rozum. Teraz dokonca počujeme zurčať vodu. Halucinácia sluchu!“

O trochu neskôr ich nájdu dvaja beduíni – ale mŕtvych. „Chápeš to? Datle im rastú takmer pred nosom a oni zahynuli. Ležia úplne blízko prameňa a zomreli od smädu. Ako je to možné?“ Druhý odpovie: „Boli to moderní ľudia.“

Úryvok z knihy Cesta do krajiny viery, ktorú preložil a vydal Východný dištrikt ECAV.