Sekta alebo Božie dielo Hnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Hnutie Nazaret je pre mnoho slovenských katolíkov známym pojmom. Nečudo. Súčasťou života tunajšej cirkvi je už niekoľko desaťročí. Na svojom vrchole malo niekoľko stoviek členov, cez ktorých sa do kontaktu s ním dostali ďalšie tisícky ľudí.

Jeho priaznivci oceňovali prepracovaný duchovný systém a starostlivosť o rodiny, kritici poukazovali na prehnané zdôrazňovanie postavenia duchovných vodcov, ktorí vstupovali aj do najintímnejších manželských sfér.

Asi najviac sa o Nazarete hovorilo pred dvadsiatimi rokmi, keď sa zakladateľ hnutia, saleziánsky kňaz Ján Beňo, dostal do otvoreného konfliktu s banskobystrickým diecéznym biskupom Rudolfom Balážom, ktorý sa ho pokúsil zakázať.

A naozaj, medzi mnohými veriacimi aj dnes prevláda dojem, že „beňovci“ boli oficiálne zakázaní. Lenže nie je to tak. Hnutie je na viacerých miestach stále aktívne, patria k nemu aj kňazi vo vyšších pozíciách, i keď počet radových členov sa výrazne scvrkol. Pred časom vystúpilo z akéhosi dobrovoľného exilu aj zriadením internetovej stránky.

Redaktori Sveta kresťanstva, ku ktorým sa táto téma opakovane dostávala z rôznych strán, sa preto rozhodli bližšie pozrieť na tento duchovný fenomén. V uplynulom období sme sa stretli s viacerými súčasnými i bývalými členmi hnutia, kňazmi aj laikmi, priateľmi aj kritikmi Jána Beňa a v rozhovoroch s nimi sme strávili desiatky hodín.

Zároveň sme sa ponorili do množstva dokumentov a materiálov – od samizdatov cez zväzky ŠtB až po diplomové práce a odborné publikácie –, ktoré sa venujú hnutiu Nazaret.

V nasledujúcich týždňoch si tak v denníku Postoj budete môcť prečítať sériu článkov, ktoré sú výsledkom nášho skúmania a v ktorých sa pokúsime odpovedať na otázku, či hnutie Nazaret bolo a je Božím dielom alebo, naopak, nebezpečným spoločenstvom, pred ktorým sa treba mať aj dnes na pozore.

V tomto texte sa bližšie pozrieme na osobnosť Jána Beňa, zrod a vývoj hnutia Nazaret a jeho súčasné cirkevnoprávne postavenie.

Z PTP do kňazstva

Ján Beňo sa narodil 12. októbra 1921 v Prestavlkoch (okres Žiar nad Hronom) ako tretie zo šiestich detí manželov Ladislava a Veroniky, ktorá sa aj za slobodna volala Beňová. Nebolo to nič výnimočné, toto priezvisko je v obci dodnes veľmi rozšírené.

Dvaja starší aj dvaja mladší súrodenci zomreli v detskom veku, spolu s Jánom prežil len najmladší brat Jozef.

O prijatie do rehole saleziánov požiadal už ako 14-ročný. Napriek viacerým prekážkam vstúpil v roku 1940 do noviciátu v Hronskom Svätom Beňadiku a po úspešnej maturite pokračoval v rehoľnej formácii.

Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950 zastihla mladého klerika vo Svätom Kríži nad Hronom (neskorší Žiar nad Hronom), kde absolvoval teologické štúdiá. Po štyroch mesiacoch v sústreďovacom tábore v Podolínci nasledovalo ďalších štyridsať mesiacov v pomocných technických práporoch (PTP) v rôznych častiach republiky.

Za kňaza ho počas dvojdňovej priepustky spolu s ďalším saleziánom Miroslavom Kyselom tajne vysvätil biskup Róbert Pobožný. Stalo sa tak 6. januára 1951 v nemocničnej kaplnke v Rožňave, kde bol biskup internovaný. Prvú svätú omšu slúžil na druhý deň v krajčírskej dielni svojho známeho v Strašiciach v západných Čechách.

Ján Beňo ako maturant v roku 1944 a po prepustení z väzenia v roku 1959. Foto: hnutienazaret.sk

Po prepustení z PTP na konci roku 1953 sa vrátil k matke vdove do rodičovského domu v Prestavlkoch a zamestnal sa v Stavoindustrii vo Zvolene. Popri zamestnaní začal nadväzovať kontakty s mladými a systematicky sa im venoval.

Po zatknutí Titusa Zemana, Ernesta Macáka a ďalších rehoľných spolubratov sa stal „jednou z vedúcich osobností v saleziánskom prostredí“, konštatuje Annamária Adamčíková v štúdii Činnosť saleziána Jána Augustína Beňa v ilegalite v 50. rokoch minulého storočia (2023).

„Takto sedávali povstalci všetkých čias. Stali sme sa nimi aj my, aby sme každodenným drobným bojom pripravovali prevrat vo svojich vlastných dušiach a v dušiach tých, ktorí si ešte dosiaľ neuvedomili, že sme Boží, a preto ustavične obliehaní,“ vravieval pri ohni účastníkom tajných duchovných cvičení (táto aj ďalšie citácie sú zo životopisu Jána Beňa, ktorý je v online podobe dostupný na internetovej stránke hnutia Nazaret a v roku 2008 vyšiel aj knižne pod názvom Po strmých chodníkoch).

„Na nás je rad... Kto sa cíti, kto má Boha rád, podá ruku a stane si medzi nás odhodlane, bez strachu,“ burcoval Ján Beňo mládežníkov.

Zároveň sa intenzívne podieľal na formácii saleziánskeho dorastu (v roku 1954 prijal do noviciátu napríklad ďalšieho známeho saleziána Ivana Grófa), takže aj vďaka jeho úsiliu mala rehoľa po štyridsiatich rokoch totality približne rovnaký počet členov ako pred nástupom komunistického režimu.

Vo väzení

Beňove aktivity však neušli pozornosti ŠtB, ktorá ho v roku 1955 zatkla a viac ako rok držala vo vyšetrovacej väzbe v Banskej Bystrici, na „Februárke“ v Bratislave aj na pražskom Pankráci. V rovnakom čase boli zadržaní aj ďalší saleziáni: provinciál Jozef Bokor, František Valábek, Ján Mikes, Alojz Masný a Ľudovít Žilka, ktorý neskôr zomrel na následky zlého zaobchádzania.

A hoci všetkým obvineným Krajský súd v Bratislave vymeral tresty vo výške od 1,5 do 6 rokov väzenia (Beňo dostal tri roky), Najvyšší súd v Prahe, na ktorý sa odvolali, tieto sadzby znížil a napokon dokonca všetkých prepustil. Stalo sa tak zrejme pod vplyvom udalostí spojených s maďarským povstaním v roku 1956.

Po prepustení na slobodu sa don Bokor odhodlal na nečakaný krok – zakázal Beňovi stretať sa s ostatnými rehoľnými spolubratmi. Dôvodom bola provinciálova opatrnosť a obava z ďalšieho zatýkania.

„Donovi Beňovi toto obmedzenie nepadlo ľahko, lebo mal veľkú lásku k saleziánskej spoločnosti a videl, ako je v najmladšej generácii bratov ohrozená jej budúcnosť, ak sa neposkytne účinná pomoc. Veril však, že aj s týmto má Pán svoj plán. Keďže sa už nevenoval formácii bratov, mal viac času a spolu s tými, čo mu pomáhali, sa mohol znova venovať mládeži, ktorá čakala na ich služby,“ píše sa v životopise Po strmých chodníkoch.

Avšak podľa interpretácie v Adamčíkovej štúdii boli dôvody Bokorovho rozhodnutia oveľa závažnejšie: Ján Beňo počas vypočúvania údajne prezradil viaceré mená – napríklad vypovedal, že v prípade jeho a Mikesovho zatknutia mal vedenie saleziánskeho dorastu v Bratislave prebrať Jozef Izakovič –, takže provinciál sa obával, aby neohrozil ďalších tajných rehoľníkov.  

„Ujo Janko“ pri práci a počas oddychu v prírode. Foto: hnutienazaret.sk

Bokor, Valábek, Beňo a ďalší na slobode dlho nepobudli. Po potlačení maďarskej revolúcie došlo k revidovaniu rozhodnutia o ich prepustení z výkonu trestu a odsúdení saleziáni museli opäť nastúpiť do väzenia.

Po definitívnom prepustení v roku 1959 sa Ján Beňo zamestnal v Lesnom závode v Žiari nad Hronom a v rodných Prestavlkoch sa pustil do stavby domu, v ktorom by sa okrem bývania pre neho a jeho ovdovenú matku nachádzali aj priestory na pastoračné aktivity. 

Počas Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) patril medzi prvých koncilových priekopníkov na Slovensku: informoval o jeho priebehu, prekladal a komentoval prijaté dokumenty a zapojil sa aj do vznikajúceho Diela koncilovej obnovy. 

Ján Beňo: Bratia, už je čas... (úryvok z diela)

V samizdatovej publikácii z roku 1967 autor komentuje dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis (1965).

Niektorí robotníci sa z času na čas podrobujú zdravotnej kontrole, lebo sú zamestnania, ktoré spôsobujú určité choroby, známe ako choroby z povolania.

Ani robotníci vo vinici Pánovej nie sú mimo nebezpečenstva. Aj oni mávajú svoje choroby z povolania – rozumie sa choroby v prenesenom význame. Potrebujú pravidelnú a solídnu sebakontrolu a z času na čas vhodné bratské upozornenie.

Jednou z týchto chorôb kňazov je dogmatizmus.

Kňaz je alebo by aspoň mal byť odborníkom vo svätých náukách. To je pravda. Aj to je pravda, že mnohé vieroučné články sú dogmy. Podáva ich preto tak, ako ich sám prijal, úplne presvedčený o ich pravdivosti.

Ale je zlé, naozaj zlé, ak si osvojuje neomylnosť a nárokuje vieru poslucháčov aj vo veciach, v ktorých sa dosť nevyzná, a ak mu niekto zaprotirečí, pociťuje to ako nedostatok úcty k svojej službe a k svojmu stavu.

Kto dobre pozoruje, zbadá, aké časté sú u kňazov prejavy tejto choroby z povolania. Dve jej modifikácie označil koncil slovami klerikalizmus a paternalizmus. Pri stále rastúcej špecializácii je dnes už veľa oblastí, kde sú duchovní laikmi, oblastí, v ktorých im treba viac pozorne počúvať než hovoriť.

Zdroj: Rudolf Lesňák: Listy z podzemia. Kresťanské samizdaty 1945 – 1989. Bratislava 1998, s. 318 – 319.

Rozpory medzi saleziánmi

V roku 1968 vystriedal dona Bokora na čele slovenských saleziánov Andrej Dermek, s ktorým Ján Beňo sedel vo väzení vo Valdiciach. Po istom váhaní sa nový provinciál rozhodol, že bývalého spoluväzňa vymenuje do provinciálnej rady a zverí mu formáciu nových spolubratov.

Zakrátko sa však obaja dostali do vzájomných sporov, keďže ich vízia smerovania rehole sa odlišovala: kým Dermek kládol dôraz na priamu prácu s mládežou, Beňo sa chcel k mladým dostávať cez rodiny, v ktorých vyrastali.

Keď po skončení šesťročného funkčného obdobia provinciála Dermeka najvyššie vedenie saleziánov rozhodovalo, kto prevezme štafetu, Ján Beňo bol jedným z horúcich kandidátov. Napokon však voľba po druhýkrát padla na Dermeka, ktorý sa napokon rozhodol odobrať Beňovi zodpovednosť za formáciu rehoľného dorastu.

Radoví saleziáni sa na Beňov pastoračný zápal a úspechy pozerali síce s obdivom, na druhej strane im prekážali „novoty“, ktoré zavádzal. Jednou z nich bolo zapájanie žien do formácie.

„Boli prítomné na formačných stretnutiach, oťukávali bratov a potom hovorili Beňovi, či sa tento hodí za saleziána alebo nie. Pritom v stanovách nemáme, že má byť pri formácii niekto zvonka. Saleziánov formujú saleziáni,“ hodnotí pre denník Postoj vtedajšiu situáciu súčasný provinciál saleziánov Peter Timko.

Andrej Dermek (vľavo) a Ján Beňo (vpravo) počas audiencie u pápeža Pavla VI. v januári 1969. Foto: hnutienazaret.sk

Don Beňo dokonca pod vplyvom koncilu a obnovy rehoľného života vytvoril zmiešanú komunitu v Ružomberku, kde v jednom byte spolu žili dvaja-traja spolubratia s dvoma-troma zasvätenými ženami. No fungovalo to asi len pol roka.

„Mnohí bratia proti tomu protestovali a hovorili, že my už nie sme saleziáni, že to už vytvárame niečo iné,“ vraví don Timko, podľa ktorého Beňovi vyčítali aj to, že mladým bratom zakazoval stretať sa so staršími spolubratmi, aby sa „nenakazili“ ich manierami.

Ján Beňo sa tak na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia definitívne vydal vlastnou cestou. Čoraz viac sa obklopoval vysokoškolákmi, diecéznymi kňazmi, bohoslovcami a mladými rodinami. Títo všetci tvorili zárodok budúceho hnutia Nazaret.

Rozchod s Juklom a Krčmérym

Vráťme sa však ešte do 60. rokov, počas ktorých Ján Beňo nadviazal kontakty aj s „generálmi tajnej cirkvi“ Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym.

„Na rozdiel od ostatných kňazov bol odvážny a navzdory ďalšiemu prenasledovaniu cirkvi dal sa do práce s ľuďmi. Bol to jeden z mála kňazov, ktorý v tej dobe vyvíjal aktivitu. Ostatní sa po väzení zväčša stiahli. Janko mal v sebe apoštolský elán a horlivosť, odvahu ísť druhýkrát do basy. Nebál sa okolo seba zgrupovať laikov, ktorým sa duchovne venoval,“ spomína Jukl v knihe Jána Šimulčíka Zápas o nádej (2002).

„Skupina okolo Janka Beňa bola veľmi aktívna. Panovali v nej pekné vzťahy, súdržnosť. A Janko staval latku náročnosti vysoko, čo nám imponovalo. Až s odstupom času sa ukázalo, že nároky staval vysoko aj v oblastiach, kde sme cítili, že to už nie je prirodzené. To sa neskoršie stalo príčinou stretov našich pohľadov,“ opisuje svoje skúsenosti Vladimír Jukl.

Definitívne sa s donom Beňom rozišli v roku 1968. „Niektoré jeho názory, aj názory jeho spolupracovníkov, už išli mimo rámca, ktorý sme mohli akceptovať. Boli to rôzne postoje. Napríklad názor, že ak kresťan neprežíva dôsledne svoj krst, tak možno pochybovať, či bol platný. Alebo keď sa hovorilo o kresťanskom manželstve, prevládal názor, že žena je podriadeným partnerom v manželstve. V manželskom spoločenstve sa môže spasiť jedine poslušnosťou voči mužovi,“ hovorí Jukl, podľa ktorého bolo ženám upierané aj vysokoškolské štúdium.

Prekážalo mu aj to, že Beňo a kňazi, ktorých vyformoval, sa vyjadrovali k detailom manželského života a od partnerov vyžadovali, aby ich počúvali. „Skrátka, dá sa povedať, že to bolo veľmi náročné a veľmi tvrdé duchovné vedenie. Niektorým to vyhovovalo. My so Silvom sme cítili, že to ide dáko pomimo. (...) Aj napriek odchodu vďačíme Jankovi Beňovi za veľkú duchovnú pomoc, ktorú nám poskytol po opustení väzenia,“ hodnotí Jukl.

K tomuto rozchodu nepriamo prispel aj tajný biskup Ján Korec, ktorého prepustili z väzenia na jar 1968. Juklovi a Krčmérymu, ktorý sa s ním poznal ešte z jezuitského noviciátu, z ľudskej aj duchovnej stránky imponoval Korec omnoho viac ako Beňo.

„Postupne sa na začiatku 70. rokov utvorili akoby dve skupiny a dve koncepcie,“ konštatuje Jukl, podľa ktorého stretnutia, ku ktorým došlo medzi Korcovou a Beňovou skupinou, nedopadli veľmi dobre. „Nešlo o nejaký hlučný konflikt, ale o výmenu pohľadov. (...) To neznamená, že by sme prerušili všetky kontakty. Keď sme mali možnosť, navštívili sme Janka Beňa, ale každý išiel už svojou cestou,“ uzatvára Vladimír Jukl.

Vladimír Jukl (na kameni) a Ján Beňo na chate v horách. Foto: filmslobodni.sk

Podobne to vníma aj František Mikloško, ktorý sa s Jánom Beňom zoznámil v roku 1972 počas vojenčiny v Banskej Bystrici. S členmi hnutia potom prichádzal do kontaktu až do polovice 80. rokov, keďže mal na starosti stretnutia bratislavských vysokoškolákov.

„Charakterizoval ich veľký vnútorný zápal, no na druhej strane bola zjavná absolútna podriadenosť duchovnému vodcovi. Keď si napríklad nejaké dievča z našich krúžkov našlo chlapca z beňovského prostredia, muselo od nás odísť, ináč by vo vzťahu nemohli pokračovať. Zdôvodňovalo sa to potrebou jednotného duchovného vedenia,“ hovorí pre denník Postoj poslanec a bývalý disident, podľa ktorého tieto praktiky pokračovali aj po vstupe do manželstva.

„Duchovný vodca svojimi usmerneniami vstupoval do najintímnejších sfér vrátane sexuálneho života, pričom manželka a deti boli v patriarchálnom duchu vedené k podriadenosti svojmu manželovi a otcovi,“ vysvetľuje Mikloško.

Dôsledkom tohto prístupu bol podľa neho vznik jedného veľkého ideového geta s autoritatívnymi prvkami, ktoré vychovávalo nesamostatných jedincov. „Keď niekto našiel odvahu vzoprieť sa, musel čeliť zastrašovaniu, že neposlušnosťou ohrozuje svoj večný život,“ dodáva Mikloško.

Na Sokolovej fare

Po takmer dvoch desaťročiach tajného pôsobenia sa Jánovi Beňovi v roku 1969 nakrátko podarilo získať štátny súhlas na zaradenie do oficiálnej pastorácie – najprv pôsobil ako výpomocný duchovný v rodných Prestavlkoch, neskôr ako kaplán v Topoľčanoch a potom v Jacovciach, rodnej obci budúceho arcibiskupa Jána Sokola, s ktorým sa osobne poznal.

Emeritný trnavský arcibiskup v knihe rozhovorov Je čas mlčať a čas hovoriť (2021) spomína aj túto epizódku:

„Podarilo sa nám prepašovať jeden exemplár strojom napísanej knihy od Janka Beňa, SDB, Počuli sme slovo Pánovo cez Maďarsko do ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Išlo o veľmi kvalitnú knihu, ktorá bola vydaná a vytlačená s podporou slovenských exilových kňazov v Ríme. Potom sa rozličnými spôsobmi dostala na Slovensko. Aktivisti v uvedenej oblasti, ktorí sa zapájali do prenosu tajnej tlačenej literatúry, boli aj salezián Janko Mikes a gymnaziálny profesor Ivan Gróf, tiež tajne vysvätený kňaz, salezián.“

Okrem spomenutej knihy Beňo napísal viac ako dve desiatky ďalších publikácií (ich prehľad ponúka Rudolf Lesňák v knihe Listy z podzemia. Kresťanské samizdaty 1945 – 1989, s. 219 – 221) a nahral viacero audiokaziet, čo z neho robí jedného z najplodnejších samizdatových autorov.

„Verejnosti sú najznámejšie jeho predlohy na rozjímanie, ktoré strojopisom a neskôr vydané Slovenským ústavom svätého Cyrila a Metoda v Ríme vychádzali pod pseudonymami Mon Calepin, A. Faudenom či Silvester Bajan. Ide o známe tituly Deň čo deň; Počuli sme slovo Pánovo; Hovor, Pane, tvoj sluha počúva. Vyšli vo viacerých vydaniach, niektoré aj v cudzích jazykoch,“ približuje Monika Kubatková v publikácii Ján Augustín Beňo a činnosť hnutia Nazaret (2009).    

Tajní saleziáni Ján Beňo a Ivan Gróf. Foto: otecivangrof.sk

Ján Sokol spomína aj na to, ako sa v 70. rokoch uňho na fare v Seredi pravidelne stretávala skupina asi dvadsiatich kňazov, ktorým chodil prednášať najprv Ján Korec a neskôr Ján Beňo, ktorý bol v tom čase opäť bez štátneho súhlasu a na predčasnom invalidnom dôchodku.

V tomto okruhu bol aj Július Marián Prachár, ktorý v súčasnosti pôsobí ako farár v Bratislave-Rusovciach. „Pre nás mladých kňazov boli tieto stretnutia veľmi inšpiratívne a duchovne osožné. Niektorí sme postupne boli zasvätení aj do aktivít podzemnej cirkvi,“ spomína pre denník Postoj.  

„Všetko sa to však zlomilo na jednom stretnutí, na ktorom nám Janko Beňo povedal, že sa máme rozhodnúť, či chceme, aby bol naším spovedníkom a duchovne nás viedol. Ja som na to nevidel dôvod, keďže som mal svojho dlhodobého spovedníka a bol som s ním spokojný,“ hovorí Prachár.

„Tým, ktorí to vnímali podobne, následne oznámil, že on sa ďalej bude stretať už len s tými, ktorí si ho vybrali za duchovného vodcu. No aj z nich neskôr viacerí odišli, keď videli, akým smerom sa to celé uberá,“ dodáva rusovský farár.

V Balážovej diecéze

Ešte intenzívnejšie ako Július Marián Prachár sa s Jánom Beňom poznal súčasný farár v Krupine Marián Bublinec. „Ujo Janko“, ako dona Beňa všetci oslovovali, prichádzal k nim domov raz mesačne, keďže jeho rodičom poskytoval duchovné vedenie. A neskôr aj jemu samému.

„Mal som ho rád a viem, že aj on mňa,“ vyznáva 58-ročný kňaz, ktorý po smrti biskupa Rudolfa Baláža viedol Banskobystrickú diecézu ako diecézny administrátor až do vymenovania súčasného biskupa Mariána Chovanca.

Otec Mariána Bublinca sa s Beňom spoznal ešte ako vysokoškolák vo Zvolene, absolvoval s ním aj duchovné cvičenia v Nízkych Tatrách. Horlivý rehoľník si však uvedomoval, že výročné duchovné cvičenia sú pre pravidelný duchovný rast nepostačujúce.

„Prichádzali sme na to, že po čase vzťah ku Kristovi u jeho účastníkov ochaboval. Uvažovali sme, ako ďalej. Nebolo by dobré z času na čas sa stretnúť? Ak sa niekto na mňa s dôverou obrátil s takouto potrebou, povedal som mu – áno, príď sa poradiť. Z toho postupne vzniklo duchovné vedenie,“ spomína don Beňo. 

„Neskôr prichádzali každý mesiac viacerí naraz a mohol som mať pre nich duchovnú obnovu. A potom som im navrhol – čo keby ste sa aj sami stretli raz do týždňa? A čo keby ste sa denne ráno stretli s Božím slovom a večer si zhodnotili deň... Ako sme teda začínali? Pribúdali sme po jednom, tak ako v prirodzenej rodine.“

V životopise Po strmých chodníkoch sa píše, že v roku 1980 dostal Ján Beňo z Ríma ústne usmernenie prostredníctvom poľského biskupa Wacława Skomoruchu a profesora teológie Zbigniewa Zalewského, aby z kňazov, ktorí ho nasledovali, vytvoril sekulárny inštitút s právomocou vychovávať ďalších pre apoštolát medzi rodinami. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov ich bolo naprieč celým Slovenskom vysvätených šestnásť.

Medzi tými, ktorí sa v rámci rodiaceho sa hnutia tajne pripravovali na kňazstvo – popri práci vo zvolenskom Lesprojekte –, bol aj Marián Bublinec. Vysvätený bol však už v slobodných podmienkach v roku 1990.

Ján Beňo počas stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II. Foto: hnutienazaret.sk

„Biskup Baláž si Jána Beňa veľmi vážil, a preto sa po páde komunistického režimu rozhodol všetkých kňazov vysvätených tajne v rámci hnutia Nazaret prijať do Banskobystrickej diecézy,“ ozrejmuje pre Postoj Marián Bublinec, ktorý istý čas fungoval ako priama spojka medzi Balážom a Beňom a počas svojich štúdií na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme v prvej polovici 90. rokov sprevádzal Jána Beňa pri návštevách vatikánskych úradov.

„Jedným z jeho najväčších podporovateľov bol poľský arcibiskup a neskorší kardinál Stanisław Ryłko, ktorý najskôr pôsobil ako sekretár a neskôr aj predseda Pápežskej rady pre laikov,“ približuje Bublinec.

Prvýkrát bol na Štátny sekretariát Svätej stolice Beňo pozvaný už krátko po Novembri, aby podal informáciu o hnutí, ktoré sa postupne začalo šíriť aj do okolitých krajín.

„Po oboznámení sa so situáciou arcibiskup Francesco Colasuonno, ešte za totality poverený kontaktom s cirkvou u nás, odporučil donovi Beňovi postarať sa o právne uznanie troch zložiek tohto diela, ktoré zakrátko cirkevní predstavitelia spolu s jeho zakladateľom nazvali hnutím Nazaret. Hnutím preto, lebo rozvíjajúca sa skupina niesla znaky tohto javu v novodobých dejinách cirkvi, a Nazaret preto, lebo jeho hlavným cieľom bol apoštolát rodiny, ktorá sa inšpirovala od tej nazaretskej,“ píše sa v Beňovom životopise.

Najprv oficiálne uznanie, potom zákaz

Na základe odporúčania Vatikánu biskup Baláž v priebehu rokov 1990 – 1992 postupne zriadil tri zložky hnutia Nazaret: kňazské združenie (dekrét č. 830/1990); združenie slobodných žien (dekrét č. 1299/1991) spolu so skupinou pridružených v zmysle kánonu 725 Kódexu kánonického práva (dekrét č. 1425/1993); a združenie rodín (dekrét č. 2141/1992).

Neskôr v roku 1996 biskup Baláž po konzultáciách s Kongregáciou pre spoločnosti apoštolského života a inštitúty zasväteného života transformoval združenie slobodných žien na sekulárny inštitút Betánia (dekrét č. 1552/1996).

Už v takejto inštitucionalizovanej podobe členovia hnutia vedení svojím zakladateľom putovali v roku 1998 do Ríma pri príležitosti prvého Svetového kongresu cirkevných hnutí a nových spoločenstiev. Vo viacerých turnusoch putovali do Večného mesta aj v Jubilejnom roku 2000 či v roku 2006, keď sa konal druhý Svetový kongres cirkevných hnutí a nových spoločenstiev.

V tom čase sa podľa štatistík zverejnených v brožúre Jána Beňa V službách rodín (2001) k Nazaretu hlásili stovky osôb najmä na Slovensku, ale aj v Poľsku, Česku, na Ukrajine či v Rusku.

Konkrétne 44 slovenských kňazov (ďalších 16 v Poľsku, sedem na Ukrajine a šesť v Rusku), 29 seminaristov (ďalších 15 v Poľsku, štyria na Ukrajine a jeden v Česku), 56 členiek Betánie (ďalších 16 na Ukrajine, 12 v Poľsku, päť v Rusku a jedna v Kazachstane) a 204 manželských párov (ďalších 45 v Poľsku, 13 na Ukrajine, sedem v Rusku a tri v Česku).

Členovia hnutia Nazaret počas púte do Ríma v roku 2006. Foto: hnutienazaret.sk

Postupne sa však čoraz častejšie začali objavovať výhrady voči fungovaniu hnutia, ktoré sa dostali až na stôl Konferencie biskupov Slovenska (KBS).

„Činnosťou hnutia Nazaret sa prvýkrát zaoberala Konferencia biskupov Slovenska na svojom zasadaní 11. novembra 1997 a nedala odporúčanie pre schválenie hnutia Svätou stolicou. Po krátkej dobe v marci 1998 sa znovu preberala táto otázka, a nakoľko biskupi nepostrehli žiadnu zmenu na hnutí, znovu zopakovali svoje stanovisko,“ píše Monika Kubatková v publikácii Ján Augustín Beňo a činnosť hnutia Nazaret. Námietky biskupov v liste Jánovi Beňovi zhrnul vtedajší spišský pomocný biskup Andrej Imrich (č. 1033/98).   

K téme sa KBS opätovne vrátila na svojom plenárnom zasadaní v júni 2002 v Spišskej Kapitule, kde prijala tentoraz už verejný dokument Výhrady voči hnutiu Nazaret. (Viac sa problematickým aspektom fungovania hnutia budeme venovať v jednom z ďalších článkov.)

Dva roky nato, v auguste 2004, sa banskobystrický biskup Rudolf Baláž za prítomnosti vtedajšieho apoštolského nuncia na Slovensku Henryka Józefa Nowackého stretol s kňazmi hnutia Nazaret, kde im – ako uviedol samotný Baláž – po predchádzajúcich konzultáciách s Pápežskou radou pre laikov dali „jasné smernice pre ďalšiu spoluprácu hnutia s hierarchiou. Nasledovalo viacero stretnutí zakladateľa tak so mnou, ako aj s otcom nunciom a zdalo sa, že všetko sa bude sľubne rozvíjať“.

Následne biskup prostredníctvom vtedajšej hlavnej zodpovednej zvolal podobné plenárne zasadnutie sekulárneho inštitútu Betánia, čo – opäť slovami Rudolfa Baláža – „ona v spolupráci so zakladateľom a jeho hlavnými radkyňami odmietla a členkám prikázala nezúčastniť sa na tomto stretnutí“. Pre nesúhlas s týmto postupom viaceré členky následne Betániu opustili.

„Na veľké prekvapenie všetkých zainteresovaných a v priamom rozpore s našimi osobnými dohovormi zakladateľ zarážajúcim spôsobom dňa 7. novembra 2004 osobným listom vylúčil z kňazského združenia a z hnutia Nazaret 14 kňazov vrátane hlavného zodpovedného a dve tretiny hlavnej rady, ktorí boli právoplatne zvolení podľa stanov napísaných samotným zakladateľom. A tiež kňaza, ktorého som ja na určitý čas v zmysle kán. 318 § 1 Kódexu kánonického práva poveril, aby bol v pravidelnom kontakte s erigujúcim biskupom za kňazské združenie hnutia,“ konštatoval vtedy biskup Baláž.

Spomínaným kňazom povereným komunikáciou s biskupom bol práve Marián Bublinec.

Bývalí členovia hnutia NazaretNemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Imrich Gazda

V reakcii na Beňove kroky a po porade s ostatnými biskupmi, na ktorých území hnutie pôsobilo, sa biskup Baláž 17. januára 2005 rozhodol vydať dekréty, ktorými zrušil všetky tri zložky hnutia Nazaret (kňazi, pridružené ženy, rodiny) a na Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života podal žiadosť o zrušenie sekulárneho inštitútu Betánia (dekrét č. 38/2005).

Rozhodnutie biskupa Baláža na plenárnom zasadnutí KBS v novembri 2005 umocnili ostatní diecézni biskupi (Sokol, Tkáč, Tondra, Kojnok, Baláž, Judák, Rábek, Babjak, Chautur) spoločným vyhlásením, ktorým vyjadrili nesúhlas s činnosťou Nazaretu a Betánie na území ich diecéz.

Rok nato, 21. septembra 2006, Ján Beňo vo veku 84 rokov zomrel na zlyhanie srdca. „Zmierený s Bohom i ľuďmi, zaopatrený sviatosťami cirkvi, v pokoji odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi,“ píše sa v závere biografie Po strmých chodníkoch.

Zrušené či nezrušené?

Aké boli ďalšie osudy hnutia po smrti jeho zakladateľa? Kto by si myslel, že rozhodnutie biskupa Baláža znamenalo jeho definitívny koniec, bol by na veľkom omyle.

Cirkevný právnik Radoslav Šaškovič upozorňuje, že v zhode s kánonickým právom bola zrušená len jedna zložka hnutia – a to kňazské združenie (dekrét č. 34/2005).

„Kňazom Banskobystrickej diecézy, ktorí (...) ostali tvrdošijne pod vplyvom zakladateľa dona J. A. Beňa, SDB, a jeho hlavných poradkýň z SI Betánia, zakazujem vykonávať nimi usmerňovaný apoštolát v rodinách i medzi klerikmi a mládežou kdekoľvek. Podobne konajúcim kňazom z iných diecéz zakazujem takúto činnosť na území Banskobystrickej diecézy. Taktiež donovi Jánovi A. Beňovi, SDB,“ uviedol biskup Baláž vo svojom vyhlásení, ktoré obsahovalo aj (nezverejnený) menoslov kňazov, ktorých sa zákaz týka.

Marián Bublinec si spomína, že išlo len o niekoľkých jednotlivcov, ktorí sa následne presunuli z Banskobystrickej najmä do vtedajšej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy.

Hrob Jána Beňa v Prestavlkoch, pri ktorom sa každý rok v septembri stretajú jeho nasledovníci, a detail náhrobnej fotografie. Foto: Postoj

„Dekrét, ktorým chcel biskup zrušiť združenie rodín a bol vydaný pod č. 35/2005, Pápežská rada pre laikov vyhlásila za nulitný, a to dňa 9. decembra 2005 pod č. 2365/05/S-61/B-85,“ konštatuje Šaškovič.

Keďže o zrušení sekulárneho inštitútu Betánia nemohol rozhodnúť Baláž, ale len Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, biskup im aspoň zakázal činnosť na území Banskobystrickej diecézy (dekrét č. 39/2005).

„Zákaz činnosti sekulárnemu inštitútu Betánia na území Banskobystrickej diecézy bol však následne zrušený Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, a to dňa 26. júla 2005 pod č. 5722/05,“ ozrejmuje cirkevný právnik.

Dodáva k tomu, že „od 2. februára 2011 sekulárny inštitút Betánia podlieha priamo Apoštolskej stolici, i keď naďalej ostáva inštitútom diecézneho práva“. Jeho sídlo sa nachádza v Bratislavskej arcidiecéze, a to na základe dekrétu č. 878/2017 zo dňa 3. marca 2017.

„Z pohľadu kánonického práva teda zaniklo len združenie kňazov. Ostatné dve zložky hnutia Nazaret – združenie rodín a sekulárny inštitút Betánia – naďalej fungujú,“ konštatuje cirkevný právnik Šaškovič, podľa ktorého právo na zákaz činnosti na území diecézy prirodzene vychádza z kompetencií diecézneho biskupa a v tomto zmysle sa k biskupovi Balážovi v súlade s kánonickým právom pripojili aj ostatní diecézni biskupi, každý pre územie svojej diecézy.

„Právna ochrana združenia či inštitútu ako celku je však prirodzene v rukách najvyššieho veľkňaza, ktorý ju vykonáva prostredníctvom svojich dikastérií. A tie si zámer banskobystrického diecézneho biskupa neosvojili,“ konštatuje Šaškovič.

Napriek spomenutému právoplatnému zrušeniu združenia kňazov hnutie Nazaret na svojej internetovej stránke stále deklaruje, že ono je naďalej jeho súčasťou. Ako je to možné?

Tak, že kňazi, ktorí sú v hnutí stále aktívni – podľa informácií denníka Postoj sú ich tri desiatky –, 18. novembra 2013 založili nové združenie na základe spoločnej súkromnej dohody podľa kán. 299 Kódexu kánonického práva. „Návrh štatútu bol predložený arcibiskupovi Mons. Stanislavovi Zvolenskému na preskúmanie,“ píše sa na stránke hnutia. A hoci odvtedy uplynulo už viac ako desať rokov, rozhodnutie stále nepadlo.

Môže za to najmä skutočnosť, že slovenskí biskupi majú k hnutiu naďalej rezervovaný prístup. „Výhrady k hnutiu Nazaret z roku 2002 stále platia,“ reagovala hovorkyňa KBS Katarína Jančišinová na otázku, či spomínané kritické stanovisko biskupov spred dvadsiatich rokov je stále platné.  

Zároveň však dodala, že KBS je otvorená každej pozitívnej zmene zo strany súčasných členov hnutia Jána Beňa. „V hnutí dochádzalo v minulosti k prípadom zneužívania svedomia a duchovného vedenia, a preto je cirkev obozretná, aby prípadným prehliadaním tohto zla nespôsobila ešte žijúcim obetiam novú bolesť či ujmu,“ vysvetlila pre Postoj Jančišinová.

K istému posunu počas uplynulých dvoch desaťročí podľa nej predsa len došlo. „V súčasnosti už nemožno hovoriť o pôvodnej radikálnosti členov hnutia. Treba však s obozretnosťou posudzovať každého z nich, lebo biskupi vedia, že hnutie chybilo nielen v morálnych prejavoch, ale aj vo vierouke,“ dodala hovorkyňa KBS.

Ako je to dnes

Kto by sa chcel o súčasných aktivitách hnutia Nazaret a jeho vedení dozvedieť z internetovej stránky www.hnutienazaret.sk, nepochodil by.

Posledná správa v časti Aktuality pochádza z augusta 2022 a hovorí o odhalení pamätnej tabule na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde Ján Beňo maturoval.

Záujemca sa nedozvie ani to, kto v súčasnosti vedie jednotlivé zložky hnutia. Pre komunikáciu s verejnosťou sú zverejnené len tri všeobecné emailové adresy ([email protected]; [email protected]; [email protected]) a korešpondenčná adresa Prestavlky 183, 966 01 Hliník nad Hronom. Ide o rodinný dom, ktorý svojho času postavil Ján Beňo pre seba, svoju matku a potreby spoločenstva.

Rodinný dom v obci Prestavlky, ktorý postavil Ján Beňo a dodnes slúži pre potreby hnutia Nazaret. Foto: Postoj

Naopak, na stránke prevažujú informácie o osobe zakladateľa a ďalších zosnulých kňazoch hnutia, jeho dejinách a charizme, ako aj zamyslenia z pera Jána Beňa.

To, čo zaujme, je modlitba za Beňovo blahorečenie, ako aj ospravedlnenie „za chyby a nesprávne praktiky niektorých členov, čo spôsobilo bolesť, škodu a zranenie tých, ktorí buď z hnutia odišli, alebo trpne znášali takéto mylné alebo chybné interpretácie niektorých zásad a princípov hnutia“.

Práve im bude venovaný ďalší článok, ktorý v denníku Postoj vyjde v najbližších dňoch.

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu [email protected].