Bývalí členovia hnutia Nazaret Nemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Počas nedávneho stretnutia so zástupcami cirkevných hnutí a spoločenstiev pápež František upozornil na riziko budovania uzavretých ohrád, v rámci ktorých sa ľudia stanú väzňami vlastných skupín a vlastnej spirituality.

Touto negatívnou skúsenosťou si počas uplynulých desaťročí prešli aj mnohí členovia hnutia Nazaret, ktoré sa v 70. a 80. rokoch sformovalo okolo charizmatického kňaza a tajného saleziána Jána Beňa.

Po páde komunistického režimu sa hnutie dočkalo cirkevného uznania zo strany banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža (na území jeho diecézy malo hnutie svoje sídlo), no začiatkom milénia sa situácia otočila: Konferencia biskupov Slovenska vzniesla voči hnutiu viaceré výhrady a biskup Baláž sa ho pokúsil zakázať.   

Tomu, kto vlastne bol Ján Beňo, ako vzniklo a vyvíjalo sa hnutie Nazaret a čo je s ním dnes, sa venujeme na inom mieste.

Sekta alebo Božie dieloHnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Imrich Gazda

V tomto článku približujeme príbehy dvoch laikov a jedného kňaza, ktorí boli v minulosti členmi hnutia Nazaret, no neskôr ho opustili alebo boli z neho vylúčení. Na budúci týždeň však čitateľom ponúkneme aj príbehy tých, ktorí sú v hnutí Nazaret stále aktívni a na mnohé veci majú opačný pohľad.

A ešte jedna poznámka na úvod. Pre citlivosť témy sme zmenili mená prvých dvoch respondentov. Neuvádzame ani mená tretích osôb, ktoré spomínajú, ale redakcia ich má k dispozícii.  

Chýbala mi dôvera a vnútorná sloboda

Andrej pochádza z malej obce v Prešovskom kraji. Narodil sa v druhej polovici 90. rokov a vyrastal vo viacpočetnej rodine. Rodičia sa spoznali vďaka hnutiu Nazaret – otec v ňom vyrastal odmala, mama sa k nemu dostala počas štúdia na strednej škole.

„Som sangvinik, takže mnoho vecí, ktoré som zažíval v hnutí, som bral s humorom. Aj pri spätnom pohľade sa snažím vidieť najmä to pozitívne,“ začína Andrej svoje rozprávanie. „Boli sme veľká rodina. Rodičia sa o nás snažili postarať nielen z materiálnej, ale aj z duchovnej stránky. Kňazi z hnutia, ktorých som zažil, sa o nás živo zaujímali, aj vďaka nim som spoznal veľa nových ľudí.“

Jedným dychom však dodáva, že sám pozná viacerých bývalých členov, ktorí sa k svojej skúsenosti s „beňovcami“ odmietajú vracať alebo o tom, čo zažili, rozprávajú so zatrpknutosťou a s hnevom.

„Mám kamarátku, ktorá má aj po rokoch problém prijať samu seba ako ženu, pretože doma od otca dookola počúvala, že ony sú tie horšie, že môžu za prvotný hriech. Neskôr odišla z domu, no nie je schopná vytvoriť si normálny partnerský vzťah s nejakým mužom,“ hovorí Andrej, ktorému v hnutí najviac chýbala dôvera a vnútorná sloboda.

Naopak, medzi členmi bolo až príliš veľa posudzovania a odsudzovania.

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou.

Podobnú skúsenosť má mladá mamička z Trenčianskeho kraja. Hovorí, že bez „uja“, ako v hnutí Nazaret nazývali kňazov, by sa vzťah jej rodičov rozpadol. „Mama je dodnes za hnutie vďačná a v dobrom naň spomína. Osobne poznám aj viacero ďalších manželstiev, ktoré to mali nahnuté, ale ,ujovia‘ ich vedeli správne usmerniť,“ vraví tridsiatnička Miriam.   

Vyzdvihuje, že kňazi zásobovali rodiny náboženskou a výchovnou literatúrou, ktorá bola počas komunistického režimu ináč nedostupná, viedli ich k spoločnej modlitbe a rozjímaniu, organizovali duchovné cvičenia a výlety pre deti. „Bolo to dobré myslené a malo to zmysel, ale len dovtedy, kým sa do toho nezačalo miešať obmedzovanie osobnej slobody,“ domnieva sa mladá žena.

Bublina, v ktorej dovtedy žila, praskla, keď začala navštevovať základnú školu. „Každé dievča chce byť pekné, no ja som chodila oblečená ako bezdomovec v šatách po starších bratoch. Keď som od niekoho dostala krajšie tričko, ktoré bolo trochu obtiahnuté, rodičia mi ho zakázali nosiť. Nemohla som chodiť na školské výlety ani do kina. Prežívala som strašný pocit menejcennosti.“

K tomu sa pridalo vysmievanie zo strany spolužiačok a šikanovanie zo strany chlapcov. „Bála som sa chodiť do školy, pretože som nevedela, za ktorým rohom si ma počkajú.“ Keď sa s tým zdôverila rodičom, poradili jej, že má podľa vzoru Ježiša, ktorý sa nechal za ľudí ukrižovať, nastaviť aj druhé líce. Od „ujov“ zasa počúvala, že má byť pekná predovšetkým zvnútra, nie zvonku.

Pre tento prístup sa rodičom odcudzila a začala rebelovať. „S mamou sme sa začali hádať pre veci, ktoré sa mi v hnutí nepáčili. Veľakrát si poplakala a modlila sa, aby som sa vrátila na správnu cestu.“    

Okrem „ujov“ vstupovali do výchovy detí aj „tety“, teda zasvätené ženy zo sekulárneho inštitútu Betánia, ktorý je súčasťou hnutia. Bývali spolu v „domčekoch“, pre deti organizovali výlety, divadielka, ale na výpomoc prichádzali aj domov do rodín.

„Niektoré ,tety‘ nám zakazovali nosiť dlhé vlasy a zaväzovať si ich do copu, aby sme obnaženými krkmi neprivádzali chlapcov k nečistým myšlienkam. Mojej kamarátke ,teta‘ dokonca povedala, nech nechodí na bicykli, aby sa na sedadle sexuálne nevzrušila. Normálnej žene by čosi také ani nenapadlo,“ krúti hlavou Miriam.     

„A tak keďže som nemohla byť pekným dievčaťom, začala som zo seba robiť chalana. Ostrihala som sa úplne nakrátko, začala som posilňovať, chodila som na drevo, robila chlapskú robotu, obliekala a správala som sa ako oni.“

Priateľke som musel napísať, že sa rozchádzame

Keď Andrej v čase dospievania rodičom navrhol, že by chcel začať chodiť k saleziánom v Michalovciach, reagovali spôsobom, aby nešpekuloval, že to najlepšie dostal doma a teraz to má odovzdávať ďalej. „Pamätám si, ako mi otec zdôrazňoval: ,Ukáž mi, ktorý kňaz vo farnosti príde v nedeľu k tebe domov a bude sa s tebou tri hodiny rozprávať o tvojom duchovnom živote‘,“ spomína mladý muž.

Tieto rozhovory sa nazývali duchovné vedenie a konali sa spravidla raz mesačne, keď k nim domov v nedeľu popoludní zavítal kňaz z hnutia, ktorý mal ich rodinu na starosti. Momentálne pôsobí vo farnosti blízko Košíc a je stále aktívny v Nazarete.

Ako vyzerali tieto stretnutia? Rodičia sa s kňazom zavreli v izbe, kde mu rozprávali o svojom duchovnom živote počas uplynulého mesiaca, ale aj o praktických veciach, ako bola finančná situácia rodiny či vzájomné spolužitie. Deti si medzi seba zavolali len vtedy, keď sa riešilo niečo vážnejšie.

„Napríklad moja frajerka,“ ilustruje s úsmevom Andrej. „Spoznal som sa s ňou online, asi na Facebooku, ku ktorému som mal prístup v škole. Ale rodičom som, samozrejme, tvrdil, že sme sa stretli v autobuse. ,Ujo‘ mi na to povedal, že som na vzťah ešte primladý a mám ho ukončiť. Ešte v ten deň som jej musel poslať esemesku, že spolu končíme.“

Po týchto osobných rozhovoroch s kňazom nasledovala svätá spoveď, ku ktorej pristúpili rodičia aj deti, ktoré už boli na prvom svätom prijímaní. Keďže „ujovia“ väčšinou bazírovali najmä na šiestom Božom prikázaní, Andrej nemal tieto spovede rád a hľadal spôsoby, ako sa im vyhnúť.

Pomôckou pri stretnutiach v rámci duchovného vedenia boli osobné denníky, do ktorých si rodičia a staršie deti každý deň po rannej modlitbe a rozjímaní z kníh Jána Beňa zapisovali, čo ich oslovilo a aké z toho vyplývajúce predsavzatie do dňa si dávajú.

„Večer si potom rodičia spolu s nami deťmi sadli k spytovaniu svedomia, počas ktorého sme vyhodnocovali, čo sa nám cez deň podarilo a čo zasa nie. Potom sme v modlitbe poďakovali za to dobré a odprosili za to, čo bolo zlé,“ opisuje Andrej. 

Výsledkom tohto vynúteného systému bolo, že po odchode z domu na vysokú školu sa Andrej prestal modliť a chodiť do kostola. Konečne nemusel. Chvíľu dokonca koketoval s protestantizmom, na ktorom ho priťahovala duchovná voľnosť. „Až teraz v manželstve si nanovo nachádzam vzťah k duchovnému životu. Ale stále neznášam čokoľvek si zapisovať,“ hovorí s úsmevom.

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou.

Podobne ako Miriam musel aj Andrej čeliť rôznym zákazom a obmedzeniam. Mobil, ktorý dostal od starej mamy, mu rodičia vzali. Starý notebook, ktorý dostali od známych, bol skrytý pod posteľou v spálni a vytiahol sa len vtedy, keď bolo potrebné vypracovať nejaké zadanie zo školy. Televízor doma nemali, v rádiu počúvali len Rádiožurnál alebo nahrávky „beňovských“ kňazov na kazetách. Modernú hudbu tak počúval len potajme.

Spomína si aj na spolužiačky z hnutia, ktoré ráno odchádzali z domu v šatách, aké im nakázali rodičia. Po príchode do školy sa však na toaletách prezliekli do normálneho oblečenia a po skončení vyučovania zasa naspäť. Obmedzenia sa však netýkali len dievčat – chlapci napríklad nesmeli nosiť rifle. Vraj sú príliš moderné a spôsobujú neplodnosť.

„Z mnohých detí tak vyrastali klamári a špekulanti. Keď potom odišli na strednú alebo vysokú školu do väčšieho mesta, zrazu sa pred nimi otvoril nový nepoznaný svet. Niektorí ten nával slobody zvládli, no iní nie a dopadli napríklad zle vo svojich vzťahoch,“ zamýšľa sa Andrej, ktorý je dodnes neplavcom. Zakázaný bol totiž aj plavecký výcvik a kúpaliská.

Do rúk mi podáva Kódex čistoty – brožúru z roku 1940, ktorej autorom je blahoslavený Alfredo Ildefonso Schuster (1880 – 1954), taliansky benediktínsky mních a kardinál. Materiál, ktorý hnutie vydalo v roku 2003 pre vnútornú potrebu, mal rodičom pomôcť previesť deti nástrahami 21. storočia.

Alfredo Ildefonso Schuster: Kódex čistoty (úryvky z kapitol)

IX. Ženy v mužskom oblečení

„Sama prirodzenosť, a teda pozitívny Boží zákon v Novom i v Starom zákone poukazujú na vážnu neprijateľnosť pomužšťovania ženy. Žene najviac prislúcha cudnosť, uzobranosť, utiahnutosť v tieni svätyne domáceho života aj preto, aby odstránila v slabšom pohlaví tieto drobné nebezpečenstvá mravného poriadku. Pre ženu je teda neprijateľné obliekať sa a strihať si vlasy ako muži. A takisto jej nepristane mužské správanie alebo mužské práce.“

X. Milosti kresťanského manželstva; XI. Druhotný cieľ manželstva

„Podľa svätých kníh manželstvo má dva ciele: prvotný a druhotný. Prvotný cieľ je plodenie detí, keď rodičia spolupracujú so Stvoriteľom pri odovzdávaní života bytiu, ktoré je určené na večnú slávu. (...) Druhotným cieľom manželstva je aj utíšenie žiadostivosti: milosť sviatosti ju usmerňuje ku vznešenejšiemu cieľu, pred Bohom veľmi hodnotnému a milému.“

XVIII. Večerné stretnutia

„Kto za skorého večera vyjde do okrajových štvrtí našich veľkých miest, stane sa svedkom nechutných scén proti dobrým mravom. Polícia už nestačí zabraňovať rôznym škandálom, ktoré robia dvojice, či už idúc pešo, alebo v aute pri zhasnutých svetlách. Konajú tak s bezočivou drzosťou, ktorá smutne dokumentuje nemorálnosť, do ktorej smeruje naša spoločnosť. (...)

Lak ružových nechtov, krátke sukne, s jedovatými sľubmi sa vkrádajú ku každému mladému bez rozumu ako k volovi, keď ho vedú na jatku! Buďte pozorní, rodičia, a bedlite nad svojimi deťmi, keď hovoria, že idú do farnosti kvôli mariánskemu mesiacu. Neverte im: bedlite nad nimi a sledujte ich. Skúsenosť nás učí.“

Intímny život pod drobnohľadom

Na duchovné vedenie, v rámci ktorého sa „ujo“ staral aj do chodu domácnosti, si spomína aj Miriam. „Rodičia museli referovať nielen o svojich príjmoch, ale pýtať si súhlas aj na to, keď chceli niečo väčšie kúpiť, napríklad nový nábytok či koberec. ,Ujovia‘ niektorým rodinám odporúčali aj to, aby sa presťahovali do rodinných domov, aj keď na to vôbec nemali predpoklady a okolo domu nevedeli nič spraviť.“

Miriam si myslí, že normálne by bolo, keby sa rodina s finančnými problémami zdôverila s týmto problémom kňazovi. Alebo by mala finančný prebytok a chcela by niekomu pomôcť. „Ale aby kňaz vedel, čo si kto kúpil z výplaty, to mi pripadalo pritiahnuté za vlasy,“ hodnotí s tým, že duchovné vedenie kládlo na rodiny také nároky, akoby to boli zasvätené osoby, ktoré majú žiť v chudobe, čistote a poslušnosti.

„Presadzoval sa prístup, že na prvom mieste je Pán Boh, potom hnutie a až potom vlastná rodina,“ hovorí Miriam, ktorá ako dieťa vnímala, že na rodinných oslavách neraz chýbali jej starší súrodenci. Dôvod? Boli na stretnutiach alebo na brigádach u iných členov hnutia, ktoré mali prednosť.

„Brigády pritom bývali takmer každý víkend. Na jednej strane to bolo fajn, pretože keď prišli brigádnici pomôcť na rodičovský dom, urobilo sa za krátky čas veľa práce. No počas nasledujúcich víkendov práce na dome stáli, pretože súrodenci už museli pomáhať inde.“  

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou.

Na starších súrodencoch Miriam mohla vidieť aj to, ako vyzerá „randenie“ v hnutí. „Chlapec s dievčaťom nemohli byť ani na chvíľu sami, vždy musel byť pri nich niekto tretí. Nehovoriac o zákaze držať sa za ruku či nebodaj sa pobozkať. Ja som takto robila ,krovie‘ staršiemu bratovi. Až tak som však na nich pozor nedávala. Vzala som si psa a išla ďaleko pred nimi, aby sa mohli porozprávať,“ usmieva sa Miriam.

„Mladí sa nemali ako spoznať, takže ani poriadne nevedeli, koho si vlastne berú. No a potom po svadbe prišiel plač a búchanie dvermi, lebo až vtedy človek zrazu zistil, že manželský partner je niekým úplne iným, ako sa javil na mládežníckych stretnutiach či brigádach.“

Svoju skúsenosť pridáva aj Andrej: „Na jednej strane nám odporúčali, aby sme si za manželku vyhliadli nejaké dievča z hnutia, na druhej strane, keď sme chceli mať spoločné chlapčensko-dievčenské stretká, aby sme sa vzájomne poznali, tak nám to nechceli umožniť.“

O tom, že by „ujovia“ a „tety“ mladým dohodovali manželstvá, Miriam nepočula, ale – rovnako ako Andrej – osobne vie o radách a odporúčaniach, ktoré mladým dávali. „,Ujo‘ povedal sestre, že prvý chlapec, s ktorým chodila, nie je pre ňu, že nech si to ešte rozmyslí. V podstate ho poznal lepšie ako ona, ale konečné rozhodnutie nechal na ňu. Sestra sa s ním napokon rozišla a dobre urobila, lebo neskôr sa z neho vykľul alkoholik.“

Toto sa však už Miriam netýka. Hnutie opustila vo svojich 18 rokoch. Otvorene priznáva, že pre pokrivenú predstavu o ženskosti mala neskôr problém nájsť si manželského partnera.

Napokon si vzala pokrsteného, ale nepraktizujúceho chlapca, vďaka ktorému sa paradoxne znova dostala bližšie k Bohu. „Jeho vzťah k viere bol úplne iný, než na aký som bola zvyknutá v hnutí. Aj keď nechodil do kostola, vedel, že Boh ho má rád a nestojí nad ním ako policajt,“ hovorí mladá mamička a odľahčene dodáva: „Manžel napokon na mne oceňuje aj to, že nenosím nalakované nechty a viem natrieť plot či narúbať drevo, keď treba.“

Stále však nevie premôcť averziu voči rôznym hnutiam a spoločenstvám v cirkvi. Pozvania, ktoré dostala, vždy rázne odmietla. „Dokonca bolo obdobie, keď som mala problém modliť sa za svätú Katolícku cirkev a neklamať pritom Pána Boha. Ale časom som sa naučila brať to tak, že naozaj verím vo svätú cirkev, v ktorej sa však dejú aj špinavosti.“ Bol to ten lepší prípad, lebo pre iných odchod z hnutia znamenal zároveň aj odchod z cirkvi.

Pri spätnom pohľade si myslí, že hnutie Nazaret narobilo veľa zla, ale to dobré, čo v ňom zažila, si chce zobrať ďalej. „Svojím svedectvom som nechcela nikoho ohovárať. To, čo som zažila, som vyrozprávala len preto, aby iní ľudia nemuseli utrpieť psychickú ujmu, ktorú som zažila ja,“ uzatvára svoj príbeh Miriam.  

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou.

Andrej, ktorý Nazaret opustil pred niekoľkými rokmi, ale má tam ešte kontakty zo starých čias, si myslí, že v hnutí by už aj chceli robiť veci ináč, ale nemajú s kým.

„Väčšina mladých, ktorí vzišli z ,beňovských‘ rodín, si už dávno ide svojou vlastnou cestou. Tí niekoľkí, ktorí v hnutí ostali, sa stretajú s troma-štyrmi mladými kňazmi, ktorí však vystupujú úplne ináč ako ich predchodcovia,“ hovorí Andrej. „Jednému z nich som bol aj na vysviacke. Keď som sa ho pýtal, či mu mám odteraz už hovoriť ,ujo‘, tak sa len zasmial.“

Zmenili sa aj mladšie „tety“. Jedna z nich dokonca pred niekoľkými rokmi dala medzi dievčatami kolovať psychologickú knihu o vnútorných zraneniach, ktorá mnohým z nich otvorila oči. S tým, čo sa v nej dozvedeli, začali konfrontovať svojich rodičov a bol z toho riadny „poprask“.

„Viacerí reagovali spôsobom: ,Všetci ste tu dnes pozraňovaní, a pritom my sme vám chceli len dobre.‘ No pravdou je, že mnohí sa naozaj ťažko vyrovnávajú s tým, čo zažili, sú nahnevaní alebo, naopak, zahanbení,“ hodnotí Andrej.

On sám si však na svojich rodičoch váži, že hoci z hnutia odišiel a oni zostali, majú spolu dobrý vzťah. „Záleží im len na tom, aby som si zachoval živú vieru.“ Andrejova mama dokonca začala chodiť na podujatia projektu Godzone a vnímať aj iné formy spirituality. „Minule ma pobavila, keď mi povedala: ,Vieš, my sme boli naučení makať, aby sme si zaslúžili Božie požehnanie. A oni sa len pomodlia a dostanú, čo chcú‘,“ hovorí so smiechom Andrej.

Ale na konci rozhovoru už s vážnou tvárou dodáva: „Každý, kto si prešiel čímsi podobným ako ja, by mal vedieť, že v tom nie je sám. Nebojte sa o tom rozprávať s druhými, mne to veľmi pomohlo. Ak je to potrebné, vyhľadajte aj psychológa. A nevzdávajte to: duchovný svet je omnoho pestrejší ako len to, čo ste zažili v hnutí Nazaret. Nebojte sa nájsť si vlastnú cestu.“

Ďalšie svedectvá môžu záujemcovia nájsť v diplomovej práci Moniky Dodokovej Spoločenstvo Nazaret – reflexia dopadov pastorácie (2020), ktorá je voľne dostupná v Centrálnom registri záverečných a kvalifikačných prác. Vo výpovediach 16 respondentov sa objavujú vety ako „čím sme boli divnejší, tým sme boli lepší“, „nakoľko si bol poslušný, natoľko hlbokú vieru si mal“ alebo „cítili sme sa uväznení“.

Za všetky tieto svedectvá aspoň jedno: „Môj duchovný vodca hneď volal našim, že ma vyhodil. Kým som prišla domov, otec mi zbalil veci a povedal mi, že už nemôžem bývať doma. Kufre ma čakali pred domom a domov ma nepustil. Aby ich z hnutia nevyhodili, vyhodil on mňa. Nemala som kam ísť. Prvé dve noci som spala v hoteli, potom som si ťažko našla malý byt v meste.

Do týždňa dostal padáka z hnutia môj brat a situácia sa opakovala. Zavolal mi, či mu nemôžem pomôcť, tak som zasa hľadala väčšie ubytovanie a pomáhala bratovi, kým nedokončil strednú školu. Bolo to drastické.“

Skúsenosť kňaza

Členom hnutia Nazaret bol v minulosti aj farár v Krupine Marián Bublinec, ktorého vzťah so zakladateľom Jánom Beňom sme už sčasti priblížili v predchádzajúcom článku. 

Pri spätnom pohľade na činnosť hnutia vníma niekoľko problémov. V dôsledku toho, že „niektorí kňazi a zasvätené ženy boli pápežskejší od pápeža a beňovskejší od Beňa“, bola pôvodná vízia dona Beňa postupne deformovaná. „A to až tak, že ak by človek chcel naďalej žiť v pôvodnom duchu Nazareta, musel by z hnutia odísť,“ konštatuje 58-ročný Bublinec, podľa ktorého to podobne kriticky vnímali aj iní.

Ďalším problémom bolo, že „hnutie si svoju izolovanosť z obdobia komunistického režimu prenieslo aj do slobodných čias“.

Ako chybu vníma aj to, že členky sekulárneho inštitútu Betánia mali na Jána Beňa väčší vplyv ako samotní kňazi. „V rodinách, do ktorých ,tety‘ chodievali, sa dostávali k mnohým informáciám, no k donovi Beňovi sa neraz dostávali už skreslené. A on sa nimi nechával manipulovať,“ poznamenáva kňaz, ktorý dlhé roky duchovne viedol mladých z hnutia.

„Ak by mi nejaké dievča z mojej farnosti povedalo, že chce vstúpiť do Betánie, tak by som jej to neodporúčal,“ hovorí s tým, že „iná situácia by bola, keby išlo o dievča priamo z hnutia, ktoré by aspoň približne vedelo, do čoho ide“.

Marián Bublinec. Foto: KN/Lenka Piatrov Horáková

Bublincov vzťah s donom Beňom začal ochabovať začiatkom milénia. „Keďže sme sa čoraz viac dostávali do sporov, prestal som k nemu chodiť na duchovné vedenie. Boli to ťažké roky. Po tom, čo ma spolu s ďalšími kňazmi v roku 2004 vylúčil z hnutia, som sa s ním už nikdy nestretol,“ spomína kňaz, podľa ktorého „je ťažké byť imúnny voči moci a možnosti ovládať druhých. Don Beňo sa, žiaľ, dal uniesť týmto pokušením otca zakladateľa“.

Napriek všetkému je Marián Bublinec presvedčený, že myšlienka sekulárneho inštitútu nielen pre zasvätené ženy, ale aj pre kňazov má svoje opodstatnenie. „Každý z nich si denne robí svoju robotu vo farnosti a raz do mesiaca sa stretnú, aby sa vzájomne povzbudili a posilnili.“

A čo mu táto jeho životná skúsenosť dala do ďalšieho kňazského života? „Že je nevyhnutné vždy v maximálnej možnej miere rešpektovať slobodu druhých ľudí, nezneužívať termín Božej vôle a nemanipulovať. Toto sa však v hnutí nezvládlo,“ uzatvára kňaz.

Výhrady už dávno pomenovali aj biskupi

Príbehy Andreja, Miriam či Mariána nie sú ani zďaleka jedinými. Redaktori denníka Postoj sa rozprávali aj s ďalšími ľuďmi s podobnými skúsenosťami, ktorí však z rôznych dôvodov požiadali o ich nepublikovanie.

S mnohými prípadmi sa počas celých 90. rokov stretali aj členovia Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Na 42. plenárnom zhromaždení v Spišskej Kapitule, ktoré sa konalo 4. – 5. júna 2002, sa preto rozhodli vydať stanovisko nazvané Výhrady voči hnutiu Nazaret. Na internetových stránkach KBS je dostupné dodnes, a ako denníku Postoj potvrdila hovorkyňa slovenských biskupov Katarína Jančišinová, tieto výhrady stále platia.

„V hnutí dochádzalo v minulosti k prípadom zneužívania svedomia a duchovného vedenia, a preto je cirkev obozretná, aby prípadným prehliadaním tohto zla nespôsobila ešte žijúcim obetiam novú bolesť či ujmu,“ uviedla hovorkyňa KBS s tým, že „v súčasnosti už nemožno hovoriť o pôvodnej radikálnosti členov hnutia. Treba však s obozretnosťou posudzovať každého z nich, lebo biskupi vedia, že hnutie chybilo nielen v morálnych prejavoch, ale aj vo vierouke“.

Okrem spomenutého verejného stanoviska biskupi nechali Teologickú komisiu KBS vypracovať aj ďalší dokument, ktorý by dôkladnejšie rozpracoval a zdôvodnil jednotlivé výhrady. Autori pri jeho koncipovaní vychádzali z vyše sto materiálov a listov z rokov 1990 – 2002 týkajúcich sa hnutia, ako aj z viacerých osobných svedectiev bývalých členov a znalcov.

„Ich zosumarizovanie nechce podávať celkové hodnotenie hnutia, negovať dobrú vôľu, obetavosť i to dobré, čo sa vykonalo, najmä kým došlo ku kŕčovitému priľnutiu na litere interných materiálov hnutia, ani tvrdiť, že všetci v ňom sa dopúšťajú len a len všetkých týchto chýb. Sú to však nedostatky také rozšírené, že sa stávajú charakteristikou hnutia a nielen omylmi jednotlivcov,“ píše sa v úvode dokumentu, ktorý má redakcia k dispozícii.

Vodca nad svedomie

Jednou z hlavných tém, ktorým sa Teologická komisia KBS venovala, bolo postavenie duchovného vodcu – teda kňaza z hnutia, ktorého si jednotlivec alebo manželský pár vybral, aby ich duchovne sprevádzal. Stretávali sa spravidla raz mesačne – buď doma u vedenej osoby/rodiny, alebo na vopred dohodnutom mieste.

Duchovné vedenie považoval Ján Beňo za „nutný prostriedok pri dosahovaní výchovných a sebavýchovných cieľov“ (V službách rodín). Zdôvodňoval to výrokmi Tomáša Akvinského, Františka Saleského či Jána XXIII., ktorý si do svojho denníka raz napísal: „Môj duchovný vodca (...) je pre mňa prakticky všetkým. Nedovolím si ani tú najmenšiu vec bez jeho rady alebo schválenia (...), jeho slová budú súčasťou môjho svedomia.“

Don Beňo sa odvolával aj na slová Jána Pavla II., ktorý v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete napísal, že zodpovednosť kňazov sa „nevzťahuje len na mravné a liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne problémy“ (čl. 73). Duchovný vodca je tak podľa Beňa „dôležitým interpretom Božej vôle a výdatnou pomocou pri jej spĺňaní“.

Členovia hnutia pri stretnutiach informovali svojho duchovného vodcu podľa stanovenej schémy, ktorú – slovami Jána Beňa – „hnutie zdedilo po veľkom učiteľovi duchovného života, po svätom Františkovi Saleskom a po jeho vernom žiakovi svätom Jánovi Boscovi“.

Táto schéma zahŕňala päť oblastí: zdravotný stav, existenčné zabezpečenie, zamestnanie, kresťanské povolanie a kontakty. „Vzťah k hnutiu vyjadrujú členovia Nazareta aj tým, že informujú svojho vodcu aj o slovách i skutkoch spolučlenov,“ zdôrazňoval Beňo.

Členovia hnutia sa však nemali zdôverovať len duchovnému vodcovi, ale svoje nedostatky referovať aj „bratskému spoločenstvu“, čo Ján Beňo zdôvodňoval slovami z novozákonného Jakubovho listu: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli“ (Jak 5, 16a).

Rodičom pripomínal, že pri svojich dospievajúcich deťoch sa majú „pridržiavať rady svätého Ignáca z Antiochie, podľa ktorého sa v cirkvi nemá uzatvárať manželstvo na základe záľuby, ale na základe vážneho poradenia sa so zodpovednými (porov. List Polykarpovi, N.5, 1-8, 1). Takýmito zodpovednými, keď ide o túto oblasť, sú pre nich po osemnástom roku predovšetkým ich duchovní vodcovia, ktorí ich potom po uzavretí manželstva vedú k úprimnej vzájomnej jednote, k čistému, ale plodnému manželstvu a k starostlivej výchove detí“.

Biskup Rudolf Baláž a arcibiskup Ján Sokol v roku 2003. Obaja sa s Jánom Beňom poznali veľmi dobre. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Voči takémuto spôsobu duchovného vedenia vzniesla Teologická komisia KBS viacero výhrad:

• život členov hnutia je príliš koncentrovaný okolo osoby duchovného vodcu, takže prevláda až totalitný štýl;
• neposlušnosť voči duchovnému vodcovi a bratskému spoločenstvu je prezentovaná ako neposlušnosť voči samotnému Bohu („Hnutie presadzuje názor: ,Kde je duchovné vedenie, tam svedomie musí ísť nabok!‘“);
• chýba primát pôsobenia Ducha Svätého, rešpektovanie slobody pôsobenia Božej milosti i ľudskej odpovede;
• nerozlišuje sa medzi externým a interným fórom, takže spovedník rozhoduje aj o praktických veciach a robí z nich vec svedomia;
• zbožne odôvodňovaný, no tvrdý psychický nátlak vedie niekedy až k zúfalstvu a odpadnutiu od viery.

„Tu korení veľká časť problémov samotných členov hnutia a je v priamom protiklade so všeobecnou skúsenosťou i legislatívou cirkvi,“ píše sa v dokumente KBS, ktorý kritizuje aj zabsolutizovanie spomenutej vety z denníka Jána XXIII.

„Duchovné vedenie detailne o všetkom rozhoduje, napr. o tom, čo kúpiť do domácnosti, kde sa zamestnať, kde bývať. Istá rodina so šiestimi deťmi musela ,pre duchovné dobro‘ odísť zo svojho ťažko postaveného rodinného domu tam, kde to určilo spoločenstvo. Proklamovanou hlavou rodiny nie je v konečnom dôsledku muž, ale duchovné vedenie,“ pokračuje dokument, podľa ktorého takýto spôsob duchovného vedenia vedie neraz k vnútorným zraneniam i psychickým poruchám.

„Vzniká tak spoločenstvo ľudí, ktorí sú pozbavení svojej slobodnej vôle (a ktorých hnutie potrebuje), a títo potom robia to, o čom rozhodnú hlavní kňazi a niektoré ženy blízke najvyššiemu vedeniu,“ uvádza dokument.

Strach z diabla, Boha i zo samého seba

Vážnym problémom podľa Teologickej komisie KBS bolo, že „duchovní vodcovia nepestujú, ale spochybňujú hlas svedomia vedeného človeka častým zneistením, či nejde o hlas diabla“.

Dokument uvádza aj konkrétny príklad zo života: „Keď sa jedno dievča z hnutia stretávalo s chlapcom – bývalým členom hnutia, ktorý dokázal odtiaľ odísť –, bolo jej to zakázané. Dievča sa nesmelo naňho ani pozrieť, ani ho pozdraviť a bolo jej nanútené myslieť si, že je v ňom diabol (pritom tento mládenec chodil denne na sväté prijímanie). Podľa náuky hnutia všetci tí, ktorí z hnutia Nazaret odišli, konali pod vplyvom diabla. Ak sa im prihodilo niečo zlé, členom hnutia sa to taktne interpretovalo, že je to trest za odchod z hnutia.“

Rovnako ako strach z diabla bol šírený aj strach z Boha, a to prehnaným zdôrazňovaním jeho sudcovskej a trestajúcej úlohy. „Hnutie Nazaret je bez lásky. Je založené na tvrdej spravodlivosti bez milosrdnej lásky,“ konštatuje dokument a pridáva ďalší príklad: „Neraz sa stalo, že keď sa mladý muž zdôveril svojmu duchovnému vedeniu, že sa mu páči nejaké dievča, duchovná rada znela: ,Pretrhnúť kontakt!‘ Dôvod: čo ak má kňazské povolanie a ona by ho mohla zviesť? Takto sú mladí ľudia vedení k citovej nezrelosti.“   

Prezentované boli len dve životné cesty: buď sviatostné manželstvo, alebo zasvätený život. „Psychický nátlak bol umocňovaný aj prostredníctvom kazety, na ktorej sa okrem iného hovorilo, že mladý človek musí zistiť, kam patrí, či do manželstva alebo do duchovného stavu, lebo ak sa rozhodne zle, ohrozuje svoju spásu.“

Naopak, rozvíjané bolo „samospasiteľné zmýšľanie“, akoby spása závisela od samotného človeka a jeho dobrých skutkov. „Hnutie sa pokladá za výnimočnú elitu, jedinú cestu, cez ktorú sa človek isto dostane k Bohu,“ konštatovala Teologická komisia KBS.

Ilustračný obrázok vygenerovaný umelou inteligenciou.

Obzvlášť veľká pozornosť bola venovaná šiestemu Božiemu prikázaniu – napríklad aj na úkor ôsmeho prikázania –, „kde sa už aj drobný nedostatok považuje za ťažký hriech“.

„Na veriacich sa viažu ťažké až neúnosné bremená: bez povolenia nemôžu vlastniť televízor, deti a žiaci nemôžu chodiť na plaváreň ani v rámci školy, žiaci a študenti musia mať na telesnej výchove iba tepláky a nie trenírky alebo krátke rukávy, obyčajné podanie rúk nie je odporúčané, aby z toho nevzniklo zmyslové pokušenie. (...) Prísne a zdeformované ,nanormované‘ vzťahy oberajú človeka o slobodu – člen hnutia potom už nie je slobodným Božím dieťaťom,“ píše sa v dokumente, podľa ktorého „zodpovednosť za možné pohoršenie v pohlavnej oblasti je často zvaľovaná výlučne na ženy (oblečenie, zvádzanie)“.

Usmernenia sa týkali aj takej intímnej oblasti, akou je manželská sexualita, ktorá bola takmer výhradne spájaná s mnohopočetným potomstvom. Ako píše Ján Beňo v brožúre V službách rodín, manželia podnecovaní „prirodzenou radosťou z plodenia“ sa mali usilovať o väčší počet detí, čo zároveň malo slúžiť ako prevencia proti „dnes už tak veľmi rozšíreným hriechom proti manželskej čistote“.

Podobne ako viackrát citovaný dokument Teologickej komisie KBS, aj don Beňo si pri svojej argumentácii pomáhal častými príkladmi zo života.

Napríklad: „Keď sa jeden kňaz pýtal manželov tohto hnutia, ktorí zamýšľali splodiť už jedenáste dieťa, či budú vládať všetky uživiť i vychovať, dostal od manželky odpoveď: ,Sme síce chudobní, to je pravda, ale Pán Boh má viac, ako rozdal. A potom, u nás je to tak, že staršie deti učia tie najmenšie hovoriť, chodiť, poslúchať, baviť sa i riešiť si svoje detské spory... A mne sa niekedy zdá, akoby som zas nemala čo robiť.‘“

Teologická komisia KBS tento prístup definuje ako „nekontrolovateľné plodenie detí“ s tým, že táto „zdeformovaná ,otvorenosť počatiu‘ skĺzla až do odmietania prirodzených metód, čo je priamym protirečením náuky Svätého Otca“.

Rovnako kritizuje aj „bezmedznú podriadenosť ženy voči mužovi“, keďže Ján Beňo zdôrazňoval, že táto podriadenosť je súčasťou Božieho poriadku a učenia cirkvi, pričom odkazoval na dokumenty Leva XIII., Pia XI. a Pia XII.

Opäť si pritom pomáha svedectvom dvoch manželov, ktorí túto podriadenosť vnímajú takto: „,Nie je ťažké poslúchať toho, o kom viem, že ma má rád,‘ povedala ona. ,A nie je ťažké mať rád tú, ktorá ma poslúcha,‘ odvetil on.“

Alebo iná príhoda zo života, ktorú uvádza don Beňo: „Matku šiestich detí pozvala priateľka z vysokej školy na týždenný oddych do príjemného horského prostredia. Muž súhlasil a sľúbil, že sa s dorastajúcimi deťmi postará, aby si manželka mohla po pätnástich rokoch konečne dopriať zaslúžený odpočinok.

Keď ju už na tretí deň privítali doma, vysvetlila svoj predčasný návrat: ,Neviem prečo, ale ustavične som na vás myslela. Stále ma znepokojovala otázka, či vám niečo nechýba...‘ ,Nič nám nechýbalo,‘ ozvala sa najstaršia dcéra, ,len ty, mama.‘ Vzájomné srdečné úsmevy dopovedali ostatné.“

Duchovná verzus fyzická rodina

Tieto milé príklady zo života však podľa biskupov neraz narážali na každodennú prax spočívajúcu v nedôvere k vlastným deťom (od školských čias až po výber životného partnera) a v uprednostňovaní duchovnej rodiny pred fyzickou, ako to ilustrovali aj príbehy Andreja a Miriam. Za tzv. prekážajúci kontakt boli neraz označované práve najbližšie osoby.

„Hnutie systematicky rozbíja prirodzené vzťahy a nahrádza rodinu. Veď po pretrhnutí všetkých kontaktov s príbuznými zostane len spoločenstvo ako jediný zdroj vzťahov, čím vzniká nezdravé ,sektárske‘ naviazanie a otrocká závislosť od neho,“ konštatuje dokument teologickej komisie, ktorá dokonca používa prirovnanie k Moonovej sekte, v ktorej manželské páry nevznikajú prirodzeným spôsobom, ale priradením zhora.

Ján Beňo sa zdraví s manželským párom počas púte do Ríma v roku 2006. Foto: hnutienazaret.sk

Dokument kritizuje pretŕhanie vzťahov nielen s pokrvným príbuzenstvom, ale aj s farským spoločenstvom a diecézou: „Hnutie vytvára ,cirkev‘ v cirkvi. (...) Zabúda, že najväčšími dobrodincami človeka – po Pánu Bohu – sú rodičia, a nie ich spoločenstvo.“

O to ťažšia je potom pozícia tých, ktorí hnutie z nejakých dôvodov opustili. „Kto odišiel alebo bol vylúčený, ostal často sám, izolovaný od diania v cirkvi, od pokrvnej rodiny, od všetkých dovtedajších známych. Tento ich traumatizujúci stav umocňuje často aj to, že od iných sú naďalej považovaní a odmietaní ako ,beňovci‘,“ konštatuje Teologická komisia KBS.

„Toto hnutie, ktoré malo na začiatku nádherné ideály, nadobúda postupne mnohé charakteristiky sekty. Je tu spustený mechanizmus prísnej kontroly, kde každý kontroluje každého a ten, kto je radikálnejší, je chápaný ako ,lepší‘,“ uzatvára dokument z roku 2002, ktorý dospieva k nasledujúcemu rezultátu:

„Chýba oficiálne priznanie omylov. Doterajšie konkrétne pripomienky boli prijaté nanajvýš ako chyby jednotlivcov, ktoré nemožno pripisovať hnutiu, no hnutie ako celok sa s nimi nedokázalo vysporiadať. Z dôvodu týchto nedostatkov – vážnych svojou podstatou i mierou rozšírenia – nemožno odporúčať schválenie hnutia Nazaret zo strany KBS.“

Aká bola reakcia hnutia

Na výhrady Konferencie biskupov Slovenska reagovalo hnutie Nazaret rozsiahlym dokumentom, v ktorom predložilo svoju obhajobu. Denník Postoj o jeho poskytnutie požiadal vedenie hnutia, ktoré však našej požiadavke nevyhovelo s odôvodnením, že nechce otvárať staré veci a nanovo oživovať spory.

Poskytlo nám však Formačný program, ktorý vypracovali kňazi z hnutia a ktorý schválil zakladateľ Ján Beňo 6. januára 2005. Teda len niekoľko dní predtým, ako banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž vydal dekréty, ktorými chcel hnutie zakázať.

Ako sme však spomenuli v predchádzajúcom článku, v zhode s kánonickým právom bola napokon zrušená len jedna zložka hnutia – združenie kňazov –, kým v prípade združenia rodín a sekulárneho inštitútu Betánia sa Svätá stolica postavila na ich stranu a zákaz biskupa Baláža anulovala.

„Formačný program zohľadňuje pripomienky Pápežskej rady pre laikov hnutiu Nazaret zo dňa 18. 3. 2003 a 3. 12. 2003 a inštrukciu banskobystrického diecézneho biskupa Mons. Rudolfa Baláža zo dňa 27. 8. 2004. Okrem toho tento text spripomienkovali: Mons. ICDr. Peter Holec, Ing. Ján Holbík, Ing. Jozef Remenec, Mgr. Klement Rečlo a PhDr. Štefan Hanakovič,“ informuje dokument.

Na internetovej stránke hnutia sa navyše uvádza, že Pápežská rada pre laikov „viackrát ocenila pozitívne prvky a snahy hnutia a udelila mu veľa povzbudení a rád“ a „pomáhala aj reagovať na výhrady KBS a vyjsť, ako viackrát hovorila, z ,detských chorôb hnutia‘“.

Práve na podnet kardinála Stanisława Ryłka, predsedu Pápežskej rady pre laikov, bol vypracovaný aj spomínaný Formačný program, ktorý sa „mal prijať na stretnutí všetkých kňazov hnutia v Badíne 27. 8. 2004 ako nový začiatok obnoveného hnutia. Žiaľ Bohu, tento zámer sa už nenaplnil v hnutí ako celku“.

K augustovému stretnutiu Rudolfa Baláža s kňazmi hnutia síce došlo, ale namiesto finalizácie dokumentu biskup vo forme inštrukcie predložil ďalšie pripomienky, ktoré žiadal zapracovať. Nasledovali ďalšie stretnutia, až kým v novembri nedošlo k zlomu – don Beňo vylúčil viacerých kňazov z hnutia a následne v januári 2005, ako sme už spomenuli vyššie, sa biskup Baláž pokúsil hnutie zakázať.

Ján Beňo s biskupom Rudolfom Balážom. Foto: archív F. Z.

Formačný program aj v súčasnosti slúži ako základný dokument pre členov hnutia. Čo sa v ňom teda nachádza?

Charizmu hnutia definuje slovami „radikálna prevencia vo výchove človeka“, ktorá podľa dona Beňa nie je nejakou náboženskou exkluzivitou, ale základným kresťanským pravidlom.

„Je celkom správne, ak tu pod prevenciou rozumieme zamedzovanie mravného zla prv, než by sa v niekom uplatnilo, a to predovšetkým vytváraním pozitívneho výchovného prostredia. Táto prevencia je vo svojom výmere poznačená radikalizmom – dôslednosťou pri predbežnom poučovaní, ale aj pri odstraňovaní tých príležitostí, v ktorých sa zlo rodí, a ešte viac pri vytváraní príležitostí pozitívne dobrých,“ píše sa v úvode dokumentu, ktorý za najlepší čas pre „úspešnú radikálnu výchovnú prevenciu“ považuje obdobie detského veku.

Dvadsaťtristranový materiál, ktorý je rozdelený do troch hlavných častí (Antropológia, Manželstvo a rodina, Duchovné vedenie), už prirodzene reflektuje výhrady biskupov spred troch rokov.

Uznáva, že príslušnosť k hnutiu je len jednou z duchovných ciest, a pripomína dielo Koncepcia z roku 1978, v ktorom Beňo napísal, že pre hnutie „je cťou, ak z neho niekto odchádza preto, že si našiel osobne vhodnejšiu cestu k Bohu“.

Na tom istom mieste konštatoval aj to, že hnutie všetkých bývalých členov „pokladá naďalej za predmet svojho záujmu, aspoň v modlitbách“ a v bežnom styku im prejavuje takú bratskú lásku ako všetkým ostatným kresťanom. „Ak tu členovia hnutia robili v minulosti chyby, chcú sa ich odteraz dôsledne vyvarovať,“ dodáva Formačný program.

Podriadenosť v manželstve má byť vzájomná

Hnutie reagovalo nielen na výhrady k svojmu elitárstvu, ale aj na kritiku „bezmedznej podriadenosti ženy a nekontrolovateľného plodenia detí“.

Formačný program konštatuje, že muž aj žena boli stvorení na Boží obraz, a preto majú rovnakú dôstojnosť, v rodine rovnakú zodpovednosť, pričom sú si navzájom podriadení a nikdy nesmie jeden ovládať druhého. Odvolávajúc sa na viaceré dokumenty a vyhlásenia pápeža Jána Pavla II., v materiáli sa píše:

„V tomto vzťahu žena prejaví svoju podriadenosť manželovi tým, že ho prijme ako hlavu rodiny rešpektovaním jeho opodstatnených rozhodnutí. A podriadenosť muža voči svojej manželke bude mať zas podobu spĺňania jej duchovných i materiálnych potrieb, ako aj duchovných a materiálnych potrieb rodiny, s ktorou je ona bytostne spätá (porov. FC 25; Ef 5, 25).“

Prípravu na manželstvo vníma Formačný program ako ďalšiu „veľmi vhodnú príležitosť na uplatnenie radikálnej prevencie“, no zároveň dodáva, že spôsob zoznamovania odporúčaný hnutím je len ponukou a dvojica si „môže slobodne zvoliť aj iný spôsob“.    

Dokument opakovane spomína, že „rodiny z hnutia sú známe značným počtom detí“, pretože sa nezdráhajú prijať Božie prianie: ploďte a naplňte zem. „A to i napriek ťažkostiam, ktoré dnes vyplývajú z plodenia, je učiacej cirkvi vďačné za pravý pojem tej lásky, ktorej je plodenie dôsledkom.“

Väčšina týchto rodín „býva na vidieku, kde spája rodičov s deťmi a deti navzájom vlastný dom, dvor, záhrada i živý záujem o malé hospodárstvo“ a drží sa preventívneho obmedzovania technických prostriedkov, ktoré spôsobujú odcudzovanie sa človeka človeku.

„Pokiaľ ide o vysokoškolské štúdium dievčat smerujúcich do manželstva, hnutie Nazaret inšpirované Jánom Pavlom II. oceňuje postoj žien, ktoré sa kvôli rodine dokážu zriecť kariéry (porov. Pôstne posolstvo Jána Pavla II., 2004), no dievčatá, ktoré sa pre takéto štúdium rozhodli, nevylučuje zo služby duchovného vedenia a zo spoločenstva,“ uvádza hnutie v súvislosti s ďalšou kontroverznou témou.

Ján Beňo v staršom veku. Foto: hnutienazaret.sk

Formačný program pomocou dokumentov pápežov a vyjadrení cirkevných učiteľov (kritizovaný výrok Jána XXIII. už medzi nimi chýba) obhajuje potrebu duchovného vedenia, no podľa dokumentu nejde o absolútnu, ale morálnu nutnosť.

„Duch Svätý predsa môže viesť dušu aj priamo. Robí tak v prípadoch duší, ktoré bez vlastnej viny nemajú duchovného vodcu, hoci po ňom túžia. A pravdou je aj to, že nie všetci ľudia rovnako potrebujú duchovného vodcu, ba ani potreba toho istého človeka nie je vždy rovnaká. No predsa svätci dávnej i nedávnej minulosti nám ho odporúčajú z vlastnej skúsenosti a robia tak aj pápeži posledných storočí,“ píše sa v texte, ktorý obsahuje aj 12 konkrétnych vlastností, ktorými by mal duchovný vodca disponovať.

Napríklad: má sa pokladať len za nástroj Ducha Svätého; nemá budovať pocit exkluzivity; má byť diskrétny; k vonkajším životným oblastiam sa má vyjadrovať len vtedy, ak sú neoddeliteľne spojené s vnútornými; nemá vstupovať do všetkých detailov; nemá pestovať paternalizmus ani gurizmus.

„Hnutie Nazaret pripisuje duchovnému vedeniu veľkú dôležitosť a domnieva sa, že ak duchovní vodcovia tohto hnutia budú mať v dostatočnej miere všetky spomenuté vlastnosti, vedeným stačia iba dve: rodinná úprimnosť a vieryplná učenlivosť,“ dodáva Formačný program.

Aj laický pozorovateľ si môže všimnúť, že pri zachovaní duchovného radikalizmu hnutie vo svojom kľúčovom dokumente obrúsilo niektoré hrany a priznalo pochybenia svojich členov. No (nielen) príbehy Andreja a Miriam sú dôkazom, že chyby sa diali aj naďalej.

Odpoveď na otázku, či hlavným dôvodom je celkové učenie a prax hnutia alebo len zlyhania jednotlivcov, závisí od toho, komu ju položíte. Už na budúci týždeň dostanú priestor na vyjadrenie tí, ktorí odpovedajú jasným spôsobom: tým, že sú v hnutí stále aktívni a donovi Beňovi sú za mnohé vďační.

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu svetkrestanstva@postoj.sk.