Psychologička o hnutí Nazaret Vracia sa mentalita, keď chcú ľudia čierno-biele odpovede a na všetko mať pravidlá

V uplynulých dňoch sme zverejnili viacero článkov o hnutí Nazaret – svedectvá bývalých aj súčasných členov, ako aj historický pohľad na životný príbeh zakladateľa, saleziána Jána Beňa. 

V seriáli pokračujeme rozhovorom so psychologičkou Janou Bieščad Vindišovou, ktorá približuje dôsledky fenoménu hnutia Nazaret v životoch ľudí, ďalej upozorňuje, na čo si dať pozor pri výbere duchovného sprievodcu, a hovorí aj o tom, aký postoj by mali voči bývalým „beňovcom“ zaujať tí, ktorí v hnutí Nazaret neboli.

V našom minuloročnom rozhovore o škrupulozite sme sa dotkli toho, že takéto problémy môžu spôsobiť niektoré náboženské hnutia, takisto to naznačujete aj vo svojich prednáškach a článkoch. Vzhľadom na náš seriál o hnutí Nazaret to môžeme rozobrať otvorene. Čo teda predstavuje hnutie Nazaret z pohľadu vašej práce? 

Ako veriaci človek som sa nestretla s hnutím Nazaret, respektíve len veľmi marginálne z rozprávania svojich rodičov o tom, že niečo také existovalo. Hnutie Nazaret ku mne začalo prichádzať cez ľudí – klientov, ktorí mali problémy skombinované s duchovným životom a ktorým veľmi záležalo, aby si našli kresťanského psychológa. 

Títo ľudia trpeli zväčša patologickou škrupulozitou a veľkými duchovnými úzkosťami alebo išlo o ženy so sexuálnymi dysfunkciami, prípadne o ľudí, ktorí majú problémy vo vzťahoch. Týchto klientov spájala otázka, ktorú v niektorej fáze terapie položili: A viete, čo bolo hnutie Nazaret? 

Aj po sérii článkov v Postoji sa viacerí ozvali. Niektorých prekvapilo, aká je táto rana stále živá. To, že niekoho články vyrušia, zväčša znamená, že skúsenosť ešte nebola dostatočne spracovaná.

Mali ste teda vo svojej psychologickej praxi klientov, ktorí boli priamo členmi hnutia? 

Nie vždy boli zasiahnutí priamo, mala som aj prípady, keď ich rodičia alebo starí rodičia boli v Nazarete a vychovávali ich spôsobom, ktorý bol ovplyvnený hnutím.

Taktiež som sa stretla s prípadmi sexuálneho zneužívania v rodinách, kde existovalo prepojenie s hnutím Nazaret. Vzhľadom na diskrétnosť to však nebudem bližšie špecifikovať. 

Aký typ problémov je spoločný pre ľudí, ktorí si prešli týmto hnutím?

Keby sme mali nájsť spoločného menovateľa, je to určite veľká úzkosť a strach umocnený tým, že ide o strach z večného zatratenia. Keby sa bál človek len smrti, tak po nej nie je nič, ale keď sa bojí zatratenia – ktoré hrozí, ak sa nebude správať podľa prísnych, často iracionálnych zásad –, miera úzkosti bude extrémne vysoká.

Bývalí členovia hnutia NazaretNemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Imrich Gazda

Takýto strach sa potom prelieva do rozličných oblastí, najmä kde je človek zraniteľnejší. U niekoho sú to psychosomatické ťažkosti, u iného škrupulozita, obrovský strach z toho, že nechce spáchať hriech, prípadne iný typ úzkostnej poruchy.

Takisto môžeme hovoriť o vyhýbaní sa vzťahom. Jedna žena sa vyjadrila, že keby jej bol býval niekto v mladosti povedal, že nie všetko je zlé, čo sa týka sexuality, tak by sa určite bola vydala. Nevydala sa aj preto, že mala v sebe úzkosť z toho, koľko hriechov možno napáchať v oblasti manželskej sexuality.

V úvode ste zvlášť spomenuli ženy so sexuálnymi dysfunkciami. 

Ide o ženy, ktoré nie sú schopné intímneho spojenia s manželom, prípadne je sprevádzané bolesťou alebo u nich sexuálna túžba úplne vymizla. Telo človeka sa v úzkosti zo zatratenia alebo z neželaného otehotnenia bráni tomu, čo preň bolo prirodzené. 

Mnohé zo sexuálnych dysfunkcií sú výrazne spojené s negatívnymi presvedčeniami o sexualite, najmä s príliš rigidnou výchovou. Uvediem príklad – v Dánsku je výskyt vaginizmu 0,45 percenta, na Slovensku cca 13 percent a v moslimských krajinách až 70 percent. Je pravdepodobné, že výskyt u ľudí z hnutí s radikálne presadzovanou sexuálnou morálkou je výrazne vyšší ako populačný priemer.

Ako si vysvetľujete to, že niektorí ľudia z hnutia Nazaret odišli? Boli to tí „silnejší“ jedinci? 

Vnímam to tak, že tí silnejší dokázali v istej fáze odísť alebo neprijať dané učenie v plnosti, prípadne mali pri sebe ako oporu blízkych ľudí, ktorí si racionálny náhľad zachovali. 

Boli dosť silní na to, aby si uvedomili, že si potrebujú ponechať určitú mieru slobody a autonómie. Pretože ten prvok, kde to hnutie prepísklo, bola strata slobody. 

Vždy keď sa niekde uberá človeku jeho osobná sloboda, zaváňa to niečím nebezpečným. Niekto by možno namietal, prečo to hovoríme len v súvislosti s hnutím Nazaret, no ono je dobrým príkladom, kde sa tento fenomén dá dobre vysvetliť. 

Čo treba vysvetliť? 

Že za dobrým úmyslom môže byť veľká zraniteľnosť, čo spája všetky prípady alebo formy duchovného zneužívania, ktoré sa môže vyskytnúť nielen v rámci nejakého náboženského hnutia, ale aj duchovného vedenia alebo spoločenstva. 

Ak niečo pôsobí dobre, kresťansky a až morálne radikálne, veriaci človek sa dá ľahko namotať. Navyše niekedy sa môže človek dať oklamať aj v tom, že zbaviť sa slobody môže byť pohodlné. Už psychoanalytici hovorili, že človek sa v skutočnosti bojí slobody, niekedy by sme sa radšej dali vodiť za ruku.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa k hnutiu Nazaret. Tí slabší nemali možnosť sa brániť? 

Zoberme si napríklad deti, ktoré si nevyberajú, do akej rodiny sa narodia. Keď boli v hnutí rodičia, čo s tým mali spraviť? Alebo ženy naviazané na manželov taktiež často nemohli len tak odísť.

Keď hovoríme o deťoch, napadá mi ešte jedna vec. U detí, ktoré v hnutí vyrastali od malička, často nebolo možné vytvoriť bezpečnú vzťahovú väzbu. Ľudia vravia, že mali zakázané láskať svoje deti, napríklad keď ich ukladali na noc. Počula som od niektorých, že po tom, čo vstúpili do hnutia a povedali im, že sa to nesmie, už nebol žiadny cumlík, žiadne potúlenie, bozky pred spaním.

Čím to zdôvodňovali? 

Rozmaznávaním. Za komunizmu bolo vo všeobecnosti častejšie používanie metód ako vyplakanie dieťaťa v postieľke, rodiny z hnutia však opisujú riadenú zmenu vo výchovných metódach – napríklad už viac nedávať pusu na dobrú noc.

Vzťah bol následne poznačený emočným chladom, budoval sa najmä cez pravidlá. Ide o narušenie vzťahovej väzby, ktoré je jednou z príčin mnohých psychiatrických diagnóz.

Dochádzalo tu k narušeniu vzťahu na všetkých úrovniach – k sebe (nie som dosť dobrý, som nehodný), k druhým (nikto ma nemá rád, musím mu dokazovať, aký som) a aj k Bohu.

Z prostredia hnutia Nazaret zaznieva, že napriek chybám možno hovoriť o rôznych pozitívach. Vy tam vidíte nejaké pozitíva? 

Keby som mala prihliadať na to, že počas totality bola cirkev prenasledovaná a ľudia mohli nachádzať útočisko v tajných hnutiach, tak táto prvotná idea bola zrejme dobrá a lákavá, možno na určitý čas, ale v kontexte dlhodobých následkov bývalých členov tam skutočne neviem nájsť pozitíva. 

Možno sa ich niektorí ľudia formovaní hnutím snažia vidieť, otázkou je, či by ich život nebol býval slobodnejší, ak by boli v rodine dostali kresťanskú formáciu v slobodnom ovzduší, čo však nevedia porovnať.

Takže žiadne? 

Zrejme je ten celkový obraz tak veľmi prevážený na druhú misku váh, že by bolo ťažké niečo prijímať len preto, že to možno prinieslo aj nejaké pozitívum. Jedine to, že išlo o kresťanskú vieru, na ktorej hnutie vyrástlo, ale prísne iracionálne pravidlá a strata slobody pôvodné ideály znehodnotili. 

Poznáme prípady, keď boli problémy v rôznych hnutiach, či už so zakladateľom, alebo správaním členov, aj vo svete. Ako sa s tým majú vyrovnať ľudia, ktorí sú členmi hnutia Nazaret dnes?

Voči ľuďom, ktorí tam boli, teraz si nesú následky a zároveň žiadajú, aby sa k tomu niekto vyjadril, by bolo poctivé povedať, že to nebolo dobré, alebo aspoň uviesť, čo konkrétne nebolo správne, aby to počuli a mohli to v sebe uzavrieť. Lebo to, čo je jasne pomenované, sa rieši ľahšie. 

Ak je niekto stále členom, má na to určite nejaké svoje dôvody. Možno ide o rodinné spoločenstvá, ktoré z toho benefitujú, stretávajú sa a zdieľajú o viere, a pokiaľ tam nie sú prítomné prvky zneslobodňujúceho vedenia, v zásade by bolo ťažké niečo tomu vyčítať. To by bol však ideálny prípad.

Problém nastáva, ak sa niekto nachádza veľmi hlboko v niečom, čo ho duchovne ovláda. Ťažko si sám od seba uvedomí, že to nie je v poriadku, možno skôr ďalšia generácia, ktorá môže získať kritický pohľad na prežívanie viery rodičov.

Členovia hnutia NazaretZa chyby sa ospravedlňujeme. No veríme, že sme Božím dielom

Imrich Gazda

Stretla som mladého človeka, ktorého rodičia sú stále členmi Nazareta. Má ich rád, býva s nimi, na druhej strane vidí nedostatky a aký to má efekt na jeho psychické zdravie, lenže vidí to len on a možno súrodenci. Ešte sa nedokáže osamostatniť od rodičov ani im to otvorene komunikovať. Je to zvláštne prežívanie, že na jednej strane rodičia žijú niečo kresťanské, no zároveň si uvedomuje, že je škrupulózny, má úzkosti a nemá s rodičmi taký blízky vzťah ako rovesníci.

Stretol som sa s názorom, že po skúsenosti s hnutím duchovné vedenie nikdy viac. Na čo si treba dať pozor, ak chceme, aby nás niekto viedol v duchovnom živote? 

Teraz sa znovu dostáva do popredia, že najmä mladí ľudia, ktorí sa snažia žiť aktívne vieru, by chceli mať duchovné vedenie. Neraz sa na to pýtajú. 

Sama si dávam pozor na slová duchovné vedenie alebo vodca. Radšej by som hovorila o sprevádzaní. Podľa mňa to viac vystihuje podstatu toho, čo by sa tam malo diať. 

O sexuálnom zneužívaní sme v spoločnosti už začali hovoriť, ale duchovné zneužívanie a zneužívanie svedomia – aj pápež František pred tým varuje – je ešte verejnosti dosť neznáme. 

Je to ovládanie druhých vďaka postaveniu osoby, ktorá má duchovnú moc (napríklad kňaz, predstavený), ktorej sa nemožno postaviť, absolutizácia schopnosti správne rozlišovať, používanie náboženského jazyka na dosiahnutie vôle duchovnej autority, ako aj spiritualita založená na výkone. Mnohé z uvedeného charakterizovalo spôsob narábania s mocou v hnutí. 

Kde sa môže odohrávať duchovné zneužívanie? 

V akomkoľvek hnutí, reholi, komunite a spoločenstve. Napríklad tam, kde má celá komunita jedného spovedníka, ktorého si členovia nevyberú. Taktiež v uzavretých kresťanských spoločenstvách s direktívnym vedením a prísnymi morálnymi požiadavkami na členov.

Na čo si dať pozor pri voľbe duchovného sprievodcu? 

Za indikátor by som považovala, či mi duchovný sprievodca necháva slobodu, či necháva konečné rozhodnutie na mňa. Alebo je to tak, že najprv veľmi jasne povie, čo si o danej veci myslí a aké riešenie považuje za správne, a len dodá: „no rozhodni sa ty“ alebo urob, ako chceš.

To je problém?

Svoj názor akiste môže povedať, ale treba si dávať pozor na použitý jazyk. Vo všeobecnosti by dobrý duchovný sprievodca mal viac počúvať ako hovoriť, viac klásť otázky a nechávať človeka, aby hľadal odpovede. A nedávať čierno-biele odpovede v zmysle, že to či ono je hriešne a len to či ono je správne, že len týmto rozhodnutím naozaj plníš Božiu vôľu. 

Môže to nastať aj pri voľbe životného povolania, keď je jedna možnosť ponúkaná ako ušľachtilejšia, prípadne sa na rozhodnutie pre konkrétny stav tlačí.

„V kontexte dlhodobých následkov bývalých členov tam skutočne neviem nájsť pozitíva.“ 

Napokon, kvalita a zdravosť duchovného vedenia sa dajú vidieť aj na základe toho, čo sa stane, ak dôjde k jeho prerušeniu, napríklad po presťahovaní, či človek dokáže fungovať sám. Niekto má s tým problém, aj niektorí, čo odišli z hnutia Nazaret, alebo niektoré sestry po odchode z kláštora majú problém fungovať vo svete. Aj to je dôkaz, že tam nebolo všetko v poriadku. 

Ďalším výkričníkom je, keď sa duchovný vodca pýta na intímne detaily prežívania sexuality až tak, že je to človeku nepríjemné. Alebo keď nastáva to, čo bolo koniec koncov prítomné aj u „beňovcov“ a čo je považované za jeden zo znakov spirituálneho zneužívania, a to miešanie interného a externého fóra.

Môžete to priblížiť? 

Ide o situácie, keď duchovný vodca zasahuje do vecí, ktoré sa riešia externe, vonku. Videli sme to pri hnutí Nazaret, kde riešili televízory, plodenie detí a podobné otázky, ktoré boli kontrolovateľné navonok a súčasne riešené v internom fóre, ako je spoveď či duchovné vedenie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hovorili ste, že duchovný sprievodca by nemal dávať čierno-biele odpovede, ale ľudia bežne kladú konkrétne otázky, aj kňazovi v spovednici.

Ľudia majú veľkú túžbu po jasných odpovediach a instantných riešeniach. Sloboda však nutne so sebou prináša aj ťaživú zodpovednosť. Niektoré z otázok do sviatosti zmierenia doslova nepatria. 

Poviem to na príklade, s ktorým sa stretávam vo svojej profesii – veriaci s kňazom neraz riešia problémy v oblasti duševného zdravia, dokonca sa pýtajú, či môžu užívať lieky alebo ísť na terapiu. 

Ak dostanú nekompetentnú odpoveď, napríklad zriekaj sa tých myšlienok pri úzkostnej poruche alebo „lieky ťa len utlmia“, je to sčasti aj ich chyba. Radili sa totiž na nesprávnom mieste. 

S kňazom sa vo sviatostnom fóre určite neradia o liečbe vysokého tlaku, neraz však zo sviatosti zmierenia robia psychologickú poradňu. Ako veriaci človek si vážim sviatosť zmierenia, preto túžim po tom, aby vynikal jej pravý účel, niečo, čo psychológ dať nemôže, a to odpustenie hriechov.

Neukazuje skúsenosť s hnutím Nazaret a podobnými fenoménmi, že máme byť samostatnejší celkovo? 

Áno, a nielen ako veriaci, ale všeobecne ako ľudia by sme sa mali učiť narábať so slobodou. Viacerí psychológovia sa usilovali vytvoriť profil zrelej osobnosti, pričom v ich teóriách ako kľúčový znak zhodne vychádzala rozvinutá schopnosť tolerovať neistotu. Tá je dôležitým znakom zrelosti. 

Možno by to malo byť ľuďom viac komunikované, že Boh niekedy chce, aby sa jeho dospelé deti rozhodovali odvážne a samostatne, aj keď sa pri tom môžu pomýliť – a potom zodpovedne ponesú následky –, ale nie aby sa 40-ročný človek pýtal na každý krok, čo má spraviť. 

Ukázať krásu slobody pritom nemusí byť nutne prejavom liberalizmu alebo uletením. Skutočná sloboda sa totiž vždy spája so zodpovednosťou.

Máme my katolíci na Slovensku takúto mentalitu neslobody? 

Asi v mnohých oblastiach radšej prijmeme istú mieru neslobody, aby sme mali istotu. 

Príkladom je sexualita. Ľudia chcú v tejto oblasti veľmi často poznať jasnú odpoveď: pokiaľ je to ešte hriech, koľkokrát je to hriech a podobne. Slobodnejšiu odpoveď – a nemyslím tým liberálnu v štýle všetko je dovolené a nič nie je hriech, ktorá nabáda na hriech – nedokáže akceptovať. 

Spisovateľ PuchalaKomunistický režim nám vzal vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Imrich Gazda

Poznáme prípady, keď žena trpí tým, že nevie dosiahnuť sexuálne spojenie so svojím mužom, niekedy aj viac rokov. No keď sa takýmto manželom povie, že v rámci terapie dysfunkcie je naozaj prípustné skúšať aj iné spôsoby nadviazania spojenia (nielen snažiť sa o jeho dokonanie), aby sa žena napokon dokázala uvoľniť a časom dosiahnuť to, po čom obaja túžia – úplné spojenie –, tento spôsob terapie budú prijímať veľmi ťažko. Ako psychológ v takých prípadoch odporúčam konzultáciu s naozaj múdrym kňazom.

Aby sme boli féroví, takéto nastavenie nespôsobuje len hnutie Nazaret.

Určite, toto sa týka všeobecne témy slobody, neslobody. Možno netreba hovoriť o Nazarete, ale všimnúť si tie pravidlá, ktoré až príliš rigidne určovali sexuálnu morálku, a dať pozor, aby sme tieto chyby neopakovali.

Na čo narážate?

Aj dnes existujú na internete stránky, články a odporúčania, kde sú otázky sexuálnej morálky komunikované až podozrivo podobne, hoci sa to nespája priamo s hnutím Nazaret. 

Podľa vás sa teda vracia duch rigidity? Alebo ako by ste to nazvali?

V zmätku a neistote, ktoré prináša sloboda, môže dôjsť k podnieteniu úsilia o jednoznačnosť a radikálnu čistotu vo všetkom, aj vo viere. Vnímam tam akúsi starozákonnosť v zmysle, že nech je radšej pravidiel veľa, aby ošetrili každý aspekt reality. Od obliekania cez manželský život, všetko.

Keď niekto začne takto „pravidlovať“, cesta k opätovnému získaniu slobody je náročná. Príkladom sú mladé ženy, ktoré nikdy neboli spojené s hnutím Nazaret a veľmi striktne si čítajú články o obliekaní, čo sa môže a čo nie, aká dĺžka sukne či rukávov je vhodná. 

Časom túžba obliecť sa stopercentne morálne správne môže zatieniť prirodzenú túžbu byť krásna. Pravidlá si radšej nastaví prísnejšie, napríklad rolák môže byť istotou, že nebude musieť riešiť výstrih.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo pre vás z tohto celého fenoménu vyplýva, čo by s tým mala cirkev spraviť? 

Ako cirkev a spoločnosť by sme sa mali určite vzájomne povzbudzovať k pravej slobode robiť odvážne rozhodnutia, napríklad aj preto, aby sa nestávalo, že mladý človek sa nevie rozhodnúť pre manželstvo alebo zasvätený život a rieši to do štyridsiatky, ale ani to, že sa rozhodne len preto, že niekto ho slobody zbavil a spravil rozhodnutie zaňho. 

Najdôležitejšie je sa rozhodnúť, a to aj keď nebudem mať stopercentnú istotu, a následne prijať zodpovednosť.

Takisto potrebujeme budovať vzájomnú lásku a prijatie, lebo násilné delenie na „my a oni“ je v niečom sektárske. Ak sa v nejakom hnutí alebo myšlienkovom prúde začneme cítiť lepší ako tí ostatní, niečo nie je v poriadku. Elitárstvo prináša rozdelenie a v cirkevnom prostredí živnú pôdu pre tzv. spirituálny narcizmus.

Ako vnímate, že až na výnimky zostávajú členovia a predstavitelia hnutia Nazaret stále „v utajení“? 

Keď chýba transparentnosť, aj to signalizuje niečo podozrivé. Utajovanie vedie k pocitu určitej exkluzivity. Pápež však právom hovorí o cirkvi ako o „dome zo skla“. 

Nemôže však pri tom ich anonymnom prístupe dnes zohrávať rolu aj fakt, že pojem „beňovci“ je vnímaný ako negatívna nálepka a možno sa niektorí obávajú reakcií okolia? 

Rozumiem. Ak však vnútri cítia, že niečo nie je v poriadku, že nie som v živote spokojný, tak je dôležité ísť na svetlo a prehovoriť. Z tej druhej strany, „nebeňovskej“, je zasa veľmi dôležité budovať prijatie a porozumenie. 

„Ak sa v nejakom hnutí alebo myšlienkovom prúde začneme cítiť lepší ako tí ostatní, niečo nie je v poriadku.“ 

Po sérii článkov v denníku Postoj môžu mať podľa mňa určitý strach ľudia, ktorí boli v hnutí v minulosti, no ešte to svojmu okoliu nepovedali. Trebárs ani v kňazských kruhoch to nemusí byť celkom príjemné priznať, môže to byť určitá stigma. Ísť na svetlo môže byť bolestivé, ale oslobodzujúce. 

Ako si predstaviť prijatie, o ktorom hovoríte, že ho majú spraviť tí, čo neboli v hnutí?

Mňa to učia najmä klienti, najmä tí s diametrálne odlišnými hodnotami či prežívaním viery alebo v neobvyklých životných situáciách. Základom prijatia je snaha o pochopenie človeka. V pozadí toho, čo sa ťažko prijíma, je neraz jeho životný príbeh, rodina či prežité utrpenie. Ak skúsime porozumieť, je už len krôčik k úcte a rešpektu, ktoré sú základom bezpodmienečného prijatia. 

Ja napríklad pociťujem veľkú úctu voči ženám, ktoré vstúpili do vybratého zväzku, nie sú v ňom šťastné, no nechcú to iba pretrpieť, ale snažia sa budovať nejaký most k manželovi, hoci je to veľmi ťažké. 

Rovnako si veľmi vážim rodičov, ktorí chcú vystúpiť z výchovného nastavenia v Nazarete, v ktorom boli formovaní, a svojim deťom ponúknuť vzťah založený na láske a dôvere. Niekedy sú to príklady svätého života a výsledky uzdravujúceho procesu, do ktorého sa rozhodli vstúpiť.

Môže byť aj takáto negatívna skúsenosť v duchovnom živote nakoniec príležitosťou na rast? Veď niekto môže mať zase opačný príbeh, že bol v partii, ktorá bola laxná, uvoľnená.

Každá negatívna skúsenosť, ak je správne pomenovaná a prijatá ako výzva, sa môže stať príležitosťou na rast. Odkedy sa s fenoménom Nazaret a jeho dôsledkami v životoch ľudí stretávam, pociťujem ako morálnu kresťanskú i psychologickú povinnosť pomáhať týmto ľuďom a naprávať škody, nie ich odsúdiť. 

Je takisto dôležité, aby sa ľudia nebáli hľadať pomoc, aby našli miesto, kde o tom môžu hovoriť bez obáv, kde sa dokonca môžu aj hnevať na cirkev bez toho, aby sme popierali jej zmysel a hodnotu.

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu svetkrestanstva@postoj.sk.