Spisovateľ Puchala Komunistický režim nám vzal vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Po predstavení hnutia Nazaret a osobných skúseností niektorých jeho bývalých členov prinášame rozhovor so spisovateľom Rastislavom Puchalom, ktorý v mladosti vyrastal v prostredí tohto hnutia a pred troma rokmi vydal román Veža zo slonovej kosti, ktorý je voľne inšpirovaný skúsenosťami zo života tajnej cirkvi.  

Kedy ste sa prvýkrát stretli s hnutím Nazaret?

Bolo to niekedy koncom 70. rokov, v čase, keď som začal navštevovať základnú školu. Približne raz za mesiac k nám domov začal chodievať jeden pán, s ktorým sme sa naobedovali alebo navečerali. Vždy vo veľmi príjemnej atmosfére. 

Potom sa s ním rodičia zatvorili do obývačky a spolu sa tam dlho rozprávali. Vysvetlili mi, že je to katolícky kňaz, volá sa ujo Štefan – v tomto hnutí kňazov oslovovali ujo – a rodičom radí v duchovných veciach.

Aké bolo plné meno toho kňaza?

Štefan Živčák, bol to muž svätého života. V tom čase mal odobratý štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, pracoval teda v civilnom zamestnaní. Žiaľ, zomrel niekoľko rokov po páde komunistického režimu.  

On patril do hnutia Nazaret?

Áno, aj keď vtedy sa to ešte takto nenazývalo. Rodičia sa tam dostali cez maminu slobodnú sestru, ktorá sa ako prvá zoznámila so spoločenstvom ľudí vytvoreným okolo saleziánskeho kňaza Jána Beňa. Ich aktívne prežívanie viery oslovilo najprv mamu a cez ňu potom aj otca.

Kde sa spoznali vaši rodičia?

Obaja pochádzali zo spišského vidieka z rodín so živou katolíckou vierou. Starý otec z maminej strany bol kostolník, starý otec z otcovej strany bola zasa gazda, ktorého prenasledovali komunisti.

Otec Milan pracoval ako kardiológ a mama Anna ako hygienická sestra v popradskej nemocnici, kde sa vlastne dali dokopy. Vzali sa v roku 1971 a rok nato som prišiel na svet ako prvé z ôsmich detí. Pamätám si, ako sme každý deň chodievali na svätú omšu do súčasnej Konkatedrály Sedembolestnej Panny Márie v Poprade, kde som aj miništroval.

Otec ako lekár z toho mohol mať nepríjemnosti...

Veď aj mal – šikanovali ho na každom kroku, dokonca ho nechceli pripustiť ani k atestácii, hoci svojimi lekárskymi kvalitami vynikal. Viacerí jeho kolegovia chodievali na omše do Tatier, aby neboli na očiach, ale otec svoju vieru nikdy netajil. Stále nám zdôrazňoval Ježišove slová, že kto ho vyzná pred ľuďmi, toho aj on vyzná pred svojím Otcom. A naopak, kto ho zaprie, toho aj on zaprie.

Otec bol veľmi dobrej, miernej povahy, nebol žiadnym revolucionárom, nezapojil sa ani do novembrových udalostí, ale s režimom odmietal robiť akékoľvek kompromisy. Aj keby ho to málo stáť preradenie niekam na obvod.

Foto: Martin Krystýnek

Vráťme sa k hnutiu Nazaret. Prečo sa rodičia rozhodli stať jeho súčasťou?

Obaja boli hlboko veriaci ľudia, takže ich oslovila najmä možnosť intenzívnejšieho duchovného života. Otec bol navyše intelektuál, vtedajším slovníkom „pracujúca inteligencia“, rád čítal a cez „uja“ Štefana sa mu otvoril prístup k zakázanej náboženskej literatúre.

Spočiatku mal trochu problém s tým, že kňaz prichádzal k nám domov, pretože pre otca bola cirkev odjakživa spojená s kostolom, sviatosť zmierenia so spovednicou, takže sa cítil neprirodzene, keď sa mal spovedať doma v obývačke.

So Štefanom Živčákom však boli takmer rovesníci a veľmi sa spriatelili. Vďaka nemu mohli rodičia absolvovať aj tajné duchovné cvičenia, čo bolo vtedy prakticky nemožné. Takže život v tomto spoločenstve vnímali ako veľké obohatenie.  

Ako ste to vnímali vy?

Pozeral som sa na to najprv detskými očami, no od začiatku mi na tom celom čosi prekážalo. Dodnes mám pred očami obraz, mohol som mať tak 8-9 rokov, ako prišiel „ujo“ Štefan v montérkovom plášti a zobral nám z bytu televízor.

Prečo?

Lebo tam dávajú nevhodné filmy a programy, ktoré nás odťahujú od Boha a od viery. Pravdupovediac, nebola to pre mňa až taká rana, keďže televízia bola u nás doma okrajová záležitosť. Okrem rozprávok a športu sme v podstate nič iné nepozerali. To, čo ma zasiahlo omnoho viac, bol zákaz miništrovať a zúčastňovať sa na živote farnosti.

Ako som spomínal, dedo bol kostolníkom, takže v sakrálnom priestore som vyrastal od mala. Bol to môj druhý domov, ktorý som miloval. Dokonca som sa chcel stať kňazom. Tento zákaz som nedokázal pochopiť a zmieriť sa s ním. So závisťou som potom z kostolnej lavice pozeral na chlapcov, ktorí stáli pri oltári.

Sekta alebo Božie dieloHnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Imrich Gazda

Dôvod toho zákazu bol aký?

Že oficiálna cirkev spolupracuje s režimom, mnohí kňazi sú v Pacem in terris a lepšie je s nimi sa nepremiešavať. A že máme vlastného kňaza, ktorý k nám chodieva domov.

Hnutie nielen týmto, ale aj ďalšími spôsobmi vykresľovalo oficiálnu cirkev vo veľmi negatívnom svetle a seba samo prezentovalo ako jedinú správnu cestu k Bohu, ako exkluzívny spolok vyvolených ľudí. Takto pomaly začalo vykazovať znaky sekty. Režim nám tak vzal vonkajšiu a hnutie vnútornú slobodu. Aj keď vtedy som to tak, samozrejme, nedokázal pomenovať, uvedomujem si to až spätne.

Najnegatívnejšiu rolu v celom tom uzavretom systéme zohrávali podľa mňa „tety“, teda slobodné ženy, ktoré sa rozhodli pre zasvätený život v rámci hnutia. Hovorili do výchovy rodičom mnohopočetných rodín, šírili nielen klebety, ale aj úmyselné nepravdy. Takto deformovali pohľad vedenia hnutia na jednotlivé rodiny. Skupina žien, ktorými sa Ján Beňo obklopil, ho ovplyvňovala veľmi negatívnym spôsobom.

Ako nadobudli takúto moc?

Ich dominantné postavenie bolo skutočne paradoxné, keďže hnutie ako také bolo absolútne mačistické. V rodine bola žena len nástrojom na rodenie detí. Jediné slovo mal muž. Aj ženy mali v podstate vyzerať ako muži – nesmeli mať dlhé vlasy, maľovať sa, mali nosiť nohavice alebo dlhé sukne, takže všetky vyzerali ako cez kopirák.  

„Tety“ boli aj pri súkromných stretnutiach manželských párov, kde sa rozprávalo o dôverných až intímnych veciach, takže vedeli toho naozaj veľa. Neboli však kňazmi, nemali zmysel pre diskrétnosť ani záväzok spovedného tajomstva.

Kto potom vlastne riadil hnutie? Ony alebo Beňo?

Mám dojem, že on bol síce hlavou, ale ony boli krkom. Aj keď samotný Beňo by si to zaiste nikdy nepripustil.

Foto: Martin Krystýnek

Stretli ste sa s Jánom Beňom aj osobne?

Áno, ale asi len dvakrát. Mohol som mať 11-12 rokov, keď prišiel na návštevu do nášho novopostaveného domu v Spišskej Sobote. Bol som vo veľkom očakávaní, keďže legendy ho predchádzali.

Aké legendy?

Beňo bol od začiatku nezdravo glorifikovaný. Vykresľovali ho ako mučeníka režimu a budúceho svätca, pri ktorom si treba zapisovať všetko, čo povie, lebo raz to bude potrebné pri procese jeho svätorečenia.

Pred tým, ako mal prísť, ma rodičia poslali kúpiť tokajské víno, ktoré obľuboval. Malo vraj pozitívne účinky na jeho žalúdočné problémy, ktoré si priniesol z väzenia. 

Ako prebehlo samotné stretnutie?

Bol to elektrizujúci zážitok, pretože ten človek mal obrovskú charizmu. Zároveň vystupoval veľmi priateľsky. Keď som mu povedal, že chcem byť kňazom, vystískal ma. Mal som pocit, že som našiel nového veľkého kamaráta.

Aj preto sa ma neskôr dotklo, keď po odchode našej rodiny z hnutia šíril o nás informácie, že sme slobodomurári a podobne. Ako sme zistili neskôr, podobne reagoval aj na odchod iných ľudí.

Kedy ste odišli z hnutia?

Oficiálne vylúčenou bola naša rodina až v roku 1991. Ale k tomuto rozchodu nedošlo zo dňa na deň, tiahlo sa to niekoľko rokov. Najväčšiu nevôľu som prejavoval ja s bratom, ktorý je mladší len o jedenásť mesiacov. Bolo to v čase nášho dospievania, koncom 80. rokov.

Čo vám prekážalo?

Bolo toho veľa. Napríklad nezdravé bazírovanie na šiestom Božom prikázaní. Rôznymi výstrahami a zákazmi bolo obmedzované všetko – od chodenia chlapca s dievčaťom až po manželskú sexualitu. Keď o tom dnes niekomu rozprávam, chytá sa za hlavu.

Rande mohlo byť len v trojici, aby dvaja osamote nezhrešili napríklad tým, že idú spolu do kina alebo sa chytia za ruku. Bola to takmer mníšska príprava na manželstvo. Nehovoriac o odporúčaniach „ujov“ a „tiet“, kto sa ku komu hodí a kto nie, kto si má koho vziať a koho nie. Bolo to na úrovni duchovného inžinierstva.

A to vravím ako človek, ktorému veci týkajúce sa čistoty boli prirodzene blízke, keďže otec aj mama boli veľmi mravní, až prudérni ľudia. No v hnutí sa na tieto témy tlačilo tak, že z ľudí vychovávali absolútnych škrupulantov.

Začal som sa vyhýbať aj túram do Tatier, kam nás brávali starší beňovskí chlapci. Až neskôr sme zistili, že viacerí z nich boli tajnými kňazmi. Počas výletov som totiž musel neustále počúvať výčitky, aký som zlý, hriešny, že mám niečo so sebou robiť, lebo ináč sa nedostanem do neba. Dokonca nám s bratom zakazovali, aby sme na túry chodili spoločne.

Prečo?

Lebo robíme zlobu. Na jednej strane zdôrazňovali význam a dôležitosť rodiny, na druhej strane od seba odtŕhali rodných bratov. Vnášať do rodín takéto rozdelenie, to nemohlo byť od dobrého.

Foto: Martin Krystýnek

Ako na to reagovali vaši rodičia?

Mama videla, ako trpíme, a bála sa, že pre praktiky hnutia stratíme vieru. A pre ňu na prvom mieste bola viera, nie hnutie. Práve ona bola skutočnou trpiteľkou – a sväticou. Rovnako ako mnohé ďalšie matky v hnutí, ktoré museli znášať podobné veci.

Až neskôr nám povedala o tom, ako raz nachytala niektoré „tety“ priamo pri šírení lží vrátane jednej vysokopostavenej. Za to, že ich s tým konfrontovala, bola potrestaná tým, že nemohla ísť na duchovné cvičenia. 

Čo na to váš otec?

Po rokoch manipulácií, keď bolo do ľudí vtláčané, že dôležitejší ako manželka či manžel je názor duchovného vedenia, sa len ťažko vyrovnával so sklamaním. Bol však múdry a zbožný muž. Jeho vierou to nijako neotriaslo. Veľmi si vážim, že napokon chlapsky priznal, že uplynulé roky boli veľkou chybou, a všetkým sa nám za to ospravedlnil.

V tom čase sme už boli s bratom dospelí a s hnutím sme nechceli mať nič viac spoločné. Vedenie si po tom všetkom predvolalo rodičov, aby im oznámilo, že všetci sme vylúčení. To bola asi tá najlepšia vec, ktorá sa našej rodine mohla stať.

Veža zo slonovej kosti (ukážka z diela)

Z mamy sa za tých pár rokov v Spoločenstve stala akási druhoradá osoba, podobne ako z ostatných matiek v tejto tajnej pospolitosti. Na jej vrchole stál vodca, zakladateľ ujo Jožko, pod ním ostatní ujovia, mnoho kadejakých slobodných tiet, čo sa vyznali vo všetkom, od výchovy detí, ktoré samy nemali, až po teológiu, hudbu a ďalšie vedy.

Prostredníctvom nich sa do rodín šírili pokyny z najvyššieho vedenia, literatúra, novinky a zaručené správy o ujovi Jožkovi, pre mnohých už v podstate mýtickej osobe, sídliacej tam kdesi na Olympe v strede Slovenska. A rovnako vďaka nim sa naspäť do ústredia dostávali informácie z rodín. Ako žijú, s čím zápasia, a najmä, v čom zlyhávajú. Pravdaže, odovzdané s patričným komentárom a podfarbené podľa potreby. (...)

Až potom v hierarchii nasledovali rodiny, v ktorých vládol neúprosný patriarchát. Posledné slovo mal vždy muž, ženy mali počúvať a rodiť deti. Koľko len šlo. Navyše ich zbavili všetkej ženskosti.

Aký vplyv malo vylúčenie na vašu rodinu?

Opäť sme objavili vnútornú slobodu, napravili sa vzťahy medzi rodičmi aj medzi rodičmi a nami deťmi. Najmä vzťahy s otcom. Dovolím si povedať, že keby sme v hnutí ostali dlhšie, tak sa naše vzájomné väzby rozpadnú a rozídeme sa nielen fyzicky, ale aj mentálne.

Beňovského dedičstva, teda deformovaného pohľadu na vieru, cirkev, človeka, vzťahy či sexualitu, sme sa zbavili pomerne rýchlo. Aj keď priznávam, že so škrupulantstvom zápasím dodnes. Občas sa ma kňazi pri spovedi pýtajú, či som nebol v hnutí Nazaret.

Neotriaslo to všetko vašou vierou?

Nie, lebo zdravé základy som dostal ešte pred tým, ako sa naša rodina ocitla v hnutí. Odchod moju vieru neoslabil, ale – práve naopak – oslobodil ju a posilnil. No poznám aj prípady ľudí, ktorí v hnutí vyrastali od narodenia a neskôr odišli nielen z neho, ale aj z cirkvi, keďže cirkev, to bolo v ich ponímaní hnutie Nazaret.

Foto: Martin Krystýnek

Čo vám tie roky v hnutí dali?

Len Pán Boh vie, prečo som si musel prejsť touto skúsenosťou. Možno aj preto, aby som dnes mohol varovať iných. Prirovnal by som to k chorobe, ktorá môže človeka zabiť, ale po prekonaní v ňom môže vyvolať aj imunitu do budúcnosti. Verím, že pre mňa platí to druhé. 

Viacerí ľudia, s ktorými sme sa rozprávali po ich odchode z hnutia Nazaret, nám povedali, že napriek všetkému tam boli prítomné aj dobré veci. Súhlasíte s nimi?

Môžete mať plnú fľašu pramenitej vody, ale keď do nej dáte kvapku jedu, bude celá otrávená. A v hnutí Nazaret bolo toho jedu a lží naozaj veľa. V Jánovom evanjeliu sa píše, že otcom lži je diabol. Dedičstvo hnutia Nazaret považujem nielen za zlé, ale priamo za nebezpečné.  

Bývalí členovia hnutia NazaretNemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Imrich Gazda

Súčasní členovia a sympatizanti tohto hnutia by vám asi povedali, že áno, chyby sa stali, ale došlo k sebareflexii, to, čo bolo zlé, odstránili a dnes nadväzujú už len na to, čo bolo dobré. Pripúšťate to? 

Žiadnu ich sebareflexiu nevidím. Dôkazom je už len to, že chcú Jána Beňa blahorečiť. Jedinou správnou sebareflexiou by bolo, keby sa na kolenách ospravedlnili a hnutie rozpustili. Za našou rodinou však nikto taký neprišiel. Okrem jednej osoby, ktorá predtým hnutie tiež opustila.

Sám ste však v rozhovore ocenili silnú charizmu Jána Beňa, povedali ste, že zo stretnutia s ním ste boli unesený. Nie sú za neskoršie chyby zodpovední skôr niektorí jeho nasledovníci a nasledovníčky ako on sám?

Nad každou rehoľnou spoločnosťou, hnutím či dielom sa vznáša charizma jeho zakladateľa. Dobrú alebo zlú kvalitu charizme prisudzujú až skutky jej nositeľa, spôsob jej použitia. Charizmatickými mužmi boli nielen zakladatelia západného mníšstva či neskorších rehoľných diel a spoločností, ale aj Árius, Pelágius, Donát, Kalvín, Luther a mnohí ďalší.

Charizma Jána Beňa priniesla zlé ovocie. On sám ešte za svojho života mohol vidieť plody svojej práce: skrachované rodiny, psychiatrické diagnózy, odpadnutia od viery, rozbroj so slovenskými biskupmi a mohol by som pokračovať.

Hovorím to veľmi nerád a zaiste by som neprivolil ani na tento rozhovor, keby som nevnímal, že sa podľa mňa veľmi nebezpečné a manipulatívne hnutie znova preberá k životu.

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu svetkrestanstva@postoj.sk.