Reakcie čitateľov na články o hnutí Nazaret Prišli nám desiatky osobných svedectiev, vybrali sme niektoré z nich

Na články o hnutí Nazaret, ktoré sme publikovali v uplynulých dňoch, naši čitatelia reagovali desiatkami emailov. Mnohé z nich mali formu svedectva o osobnej skúsenosti. Niektoré boli pozitívne, no výrazne dominovali negatívne až tragické.

Vybrali sme niekoľko z nich, publikujeme ich so súhlasom autorov v plnom znení.

Nesloboda v hnutí bola na rozdávanie

Na začiatok priblížim, že som už dospelá, mám manžela a deti, do hnutia Nazaret som sa narodila. Najprv doň vstúpila moja mama a neskôr po svadbe aj môj otec. Boli sme traja súrodenci vyrastajúci v malej dedinke. 

Moje spomienky sú značne ovplyvnené mojím vekom, teda niektoré veci som vnímala cez optiku dieťaťa. 

Hnutie Nazaret fungovalo tak, že niekoľko rodín sa stretávalo spolu s „ujom“ – bol to kňaz, ktorý mal na starosti vedenie rodín. Ako dieťa si na rodiny, ktoré nás navštevovali, spomínam veľmi dobre. Vždy sme sa tešili, keď k nám prišli. Každá rodina mala viac detí, teda bolo sa s kým pohrať.

Ja a moji súrodenci sme boli starší, zvyšné rodinky mali skôr mladšie deti a my sme ich strážili, kým rodičia boli zatvorení v obývačke a rozprávali sa. Na takéto stretnutia zvykli chodiť aj „tety“, ktoré sa o nás starali. Spomínam si, že nie všetky sme mali v obľube, ale niektoré boli veľmi milé. 

Svoje rozprávanie chcem začať práve výchovou, pretože to bol môj prvý kontakt s praktikami hnutia. Prísna výchova sa začala už od malého dieťaťa. V dnešnej dobe dobre známe „obdobie vzdoru“ v hnutí neexistovalo. Mama nám stále vravela, že odpor detí treba zlomiť, že deti iba rodičmi manipulujú. A takto teda „lámali“ aj nás.

Najdôležitejšou cnosťou bola poslušnosť. Poslúchať sme museli na prvé slovo. Akákoľvek námietka či vyjadrenie nesúhlasu sa prísne trestalo – varechou, šli sme do kúta a mali sme zdvihnuté ruky, rodičia sa s nami nerozprávali alebo sme mohli zjesť iba suchý chlieb a piť vodu.

Hnutie vychovávalo pre hnutie, a nie pre život. Z poslušných detí sa stanú poslušní dospelí, ktorí budú poslúchať „uja“ na slovo. Tí potom budú vychovávať ďalšie poslušné deti. Pri výchove sa nebral ohľad na individualitu dieťaťa. Každé dieťa sa vychovávalo rovnako. Poznatky psychológov o vývinových obdobiach neexistovali. „Ujovia“ a „tety“ vedeli najlepšie, ako treba vychovávať.

Našim rodičom vytýkali aj to, že si príliš často chodíme pýtať jesť. Vyčítali aj to, keď môj malý brat (mohol mať štyri roky) neprišiel privítať „uja“ a hral sa ďalej na pieskovisku. Pri privítaní ste museli „ujovi“ podať ruku, po katolícky sa pozdraviť a pozerať pritom do očí.

Keď bol „ujo“ v kuchyni a niečo rozprával, každý bez ohľadu na vek musel počúvať a pozerať do očí. Kto to nerobil, dostal upozornenie. „Ujo“ sa nikdy nezdravil ako prvý, lebo bol v hierarchii vyššie a najprv sa musela pozdraviť rodina, ku ktorej prišiel na návštevu. 

Sekta alebo Božie dieloHnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Imrich Gazda

Najťažším hriechom v hnutí bolo šieste Božie prikázanie. O ňom rozprávali úplne každému a pri každej vhodnej a nevhodnej príležitosti. Áno, aj na primičnej svätej omši. 

Deti sa, samozrejme, viedli k Bohu. Modlili sme sa každé ráno a každý večer s rodičmi. Večer sme si robili spytovanie svedomia. Mali sme povedať, čo sme urobili zlé a čo dobré. Lenže o našom milujúcom Ockovi reč nebola. Boh bol vykresľovaný ako prísny sudca a policajt, ktorý striehne na každé, aj to najmenšie pochybenie.

Neustále nám bolo pripomínané robiť dobré skutky. Na každom hriechu pracovať. Veľmi často sme boli strašení peklom. Doteraz si pamätám, že sa mi o pekle často snívalo. Tieto sny odišli, keď sme už neboli v hnutí. Keďže sme nemohli mať televízor, mama nám púšťala životopisy svätých nahrané na kazete. Často to boli mučeníci, ktorí sa pre Boha nebáli ani strašného mučenia a bolesti. 

Samostatnou kapitolou bolo oblečenie a hračky. Nemohli sme nosiť nič moderné, odhaľujúce, obtiahnuté ani červené. Parametre hnutia, čo je slušné, však boli na míle vzdialené tomu, čo myslíme dnes pod pojmom slušný. Rifle sme mali oblečené prvýkrát, až keď sme z hnutia odišli. Šaty museli byť pod kolená, aj keď sme si sadli. Stále hovorím o deťoch.

Vlasy sme mali ostrihané nakrátko, čo moja staršia sestra znášala veľmi zle. Chcela byť pekná, lenže to by sa už podľa hnutia starala viac o telo ako o ducha. Pamätám si, ako jedno dievčatko sedelo v kočíku, nemalo ani rok, bolo leto a rodičia mu dali „bodynko“ s odhalenými plecami. Krátko nato boli upozornení a už sa to viac neopakovalo.

Neboli povolené ani niektoré druhy hračiek. Barbiny sme mali zakázané. Keďže sme ich dostávali od sesternice, mali sme ich skryté, kým neodišla návšteva z hnutia. Potom sme sa s nimi hrali. 

Hnutie prísne kontrolovalo aj školské aktivity. Na školské výlety sme nemohli chodiť, rovnako ani na karneval. Keď sa nás spolužiaci pýtali, prečo nejdeme, nemohli sme im to prezradiť. 

Najdôležitejšou cnosťou bola poslušnosť. Poslúchať sme museli na prvé slovo. Akákoľvek námietka či vyjadrenie nesúhlasu sa prísne trestalo.

Asi najviac bolestivá spomienka je na moje prvé sväté prijímanie. V hnutí nechodili deti na prijímanie so svojimi rovesníkmi z farnosti, ale k „ujovi“ na faru, kde v sprievode rodičov, prípadne ešte ďalších rovesníkov, prijali prvýkrát Ježiša. Aby sa deti lepšie pripravili, táto sviatosť bola odkladaná, dokiaľ to „ujo“ nepovolil. Poznám prípad, keď to trvalo dva roky. 

Aj napriek tomu, že som zvládla skúšky u pána farára z našej farnosti, na prijímanie so svojimi spolužiakmi som ísť nemohla. Vedieť katechizmus od a po z bolo vysoko priorizované. Spomínam si, že som veľmi plakala, keď mi nedovolili ísť s mojimi spolužiakmi na prijímanie. Farár z farnosti nedovolil, aby som šla na prijímanie k inému kňazovi, povedal, že Boh je rovnaký v každom kostole.

Šla som teda až o rok neskôr do mojej farnosti, kde ma ľudia poznali zo školy a nechápali, prečo idem až teraz. Mysleli si, že som neurobila skúšky. Nikomu som nemohla povedať, aký bol skutočný dôvod. 

Postoj hnutia k ženám bol veľmi neúctivý. Ich potreby neboli až také dôležité. Žena musela hlavne poslúchať manžela a duchovného vodcu. Jej úlohou bolo slúžiť manželovi, rodiť a nesťažovať sa, pretože to by bol prejav nedôvery v Boha.

Úprimne, neviem si predstaviť, ako vnímali intímne spolužitie s manželom, každé tehotenstvo, pôrod a následnú starostlivosť o toľko detí a do toho „uja“, ktorý im vraví, že ešte majú málo detí. Hnutie z ich výzoru dokázalo dostať aj najmenší náznak ženskosti. Mali krátke vlasy, dlhé sukne s tričkom či blúzou. Aj krátke tričká mali mať potrebnú dĺžku rukávov, ktoré prekrývali plecia. Nemohli sa maľovať, farbiť si vlasy, nosiť bižutériu.

Celé toto nastavenie došlo do krajnosti, keď sa rodiny kontrolovali navzájom a akože „bratsky“ upozorňovali. Rodina napísala list „ujovi“ o inej rodinke, ktorá bola na návšteve, o tom, čo ich pohoršilo. Samozrejme, potom sa s nimi „ujo“ porozprával a nasmeroval ich na „správnu“ cestu. 

Vedenie hnutia bolo obdarené aj vysokým citom pre estetiku. Pokiaľ ste mali v dome niečo, čo pôsobilo ako paráda, muselo to ísť preč. Máme predsa žiť v skromnosti. 

Spisovateľ PuchalaKomunistický režim nám vzal vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Imrich Gazda

Deti po dosiahnutí veku dospelosti sa mali rozhodnúť, či chcú v hnutí pokračovať. Poznám rodinu, ktorej dve deti ako dospelé odišli. Hnutie teda vylúčilo ich pôvodnú rodinu s odkazom, že nezvládli výchovu svojich detí. 

Odchod z hnutia nebol jednoduchý, pretože ste museli pretrhnúť väzby s rodinami, s ktorými ste sa stretávali. Keďže sme takmer všetok čas trávili ľuďmi z hnutia, bolo ťažké nadväzovať vzťahy so širšou rodinou a hľadať si nových kamarátov, keďže ste o všetkých prišli. 

Nesloboda v hnutí bola na rozdávanie. Moji rodičia bývali v byte, no hnutie im odporučilo ísť bývať do domu na dedine, lebo tam je menej pokušenia.

Hnutie sialo u všetkých členov názor, že iba jeho členovia sa môžu dostať do neba, že toto je jediná správna cesta. Sama som ako dieťa verila, že som niečo lepšie ako ostatní. Nás čaká nebo, iných nie.

Literatúra či audionahrávky, ktoré rodiny počúvali, boli výlučne z produkcie hnutia Nazaret. 

Často som si kládla otázku, prečo sme v hnutí boli tak dlho, ako mohli rodičia dopustiť, aby nás ovládal duchovný vodca. Odpoveď nie je jednoduchá. Hnutie vás dokázalo presvedčiť, že toto je jediná cesta do neba. A kto nechce ísť do neba?

Hnutie sa postupne radikalizovalo. Kto bol väčší extrémista, ten bol svätejší. Prejavovalo sa to škrupulozitou svedomia aj sledovaním chýb druhých. Pri stretnutí s niekým z hnutia ste kontrolovali jeho vzhľad, oblečenie, výchovu detí a ich poslušnosť. 

Hnutie Nazaret pôsobilo v rámci celého Slovenska. Zážitky ľudí sa môžu líšiť. Veľmi to záviselo od duchovného vedenia. Boli „ujovia“ prísnejší, ale aj ľudskejší. Aj v rámci nášho kraja boli rodiny s miernejším vedením. Bývalí členovia sa teda nemusia plne stotožňovať s mojimi spomienkami a skutočne mohli zažívať iné postoje. 

Jedna vec sa však nemení a je stála. Boh dokáže premeniť každú bolesť na radosť. Žehnám každému človeku, ktorému bolo ublížené v tomto hnutí, aby pocítil skutočnú Božiu lásku. Lebo iba on dokáže zotrieť každú slzu z očí.

Eva, Košický kraj

Áno, aj toto bolo hnutie Nazaret

„Ty chceš ísť na vysokú školu? A načo ti to bude, Veronika? Nechceš sa vydať, mať rodinu? Bude lepšie, ak by si išla do práce, naučíš sa variť, šiť a budeš si šetriť peniaze.“ To bola moja posledná skúsenosť s hnutím Nazaret, z ktorého som sa prihláškou na vysokú školu vlastne sama vylúčila.

Nikdy som nechápala, prečo som mala prepichnuté ušné dierky, ale náušnice som mať nemohla. A tak som si ich potajomky vždy pred zrkadlom prepichovala ihlou, aby mi nezarastali.

Hoci som nechodila na štátnu školu, nemohla som chodiť na duchovné akcie. Doteraz si pamätám, že riaditeľka volala domov, že mi zaplatí poplatok 50 korún, aby som mohla ísť na duchovnú obnovu. Avšak nebola to otázka peňazí.

Vlasy ostrihané na hríbik, sukňa minimálne desať centimetrov pod kolená, čím škaredšie a nevýraznejšie sa obliecť, tým lepšie. Nemohla som nosiť červený kostým, lebo to bola príliš výrazná a dráždiaca farba. Ak sme chceli ísť do mora počas púte v Ríme, museli sme ísť oblečení, tak ako sme boli, vyhrnuté nohavice a tričká. Ak sa nám tričká náhodou premočili alebo boli čo i len trošku zafŕkané vodou, okamžite sa prezliecť, aby sme nebudili pohoršenie.

Niečo také, že žena sa má o seba starať, aby bola pekná, lebo aj svojím výzorom vlastne reprezentuje Božiu krásu, to nehrozilo počuť. Do osemnástky stretávanie sa len s dievčatami, obmedzovanie akéhokoľvek kontaktu s chlapcami. To bolo povolené len počas návštev tých „správnych“ rodín. Ak začnete vnímať starostlivosť o seba ako niečo prirodzené a normálne vo veku 20+, nie je to úplne ideálne.

Bývalí členovia hnutia NazaretNemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Imrich Gazda

Keďže som vždy rada a veľa čítala, vedela som, čo sa nachádzalo v našej knižnici, a tak som objavila aj knihy, ktoré sa mi nikdy nemali dostať do rúk. Tzv. spálňové príručky pre rodičov plné myšlienok, ako sa žena spasí rodením detí, ako si žena nemá hľadať dôvody, prečo „nie“, ale v podstate skoro vždy „áno“. Osobne si myslím, že aj to je jeden z dôvodov, prečo „beňovské“ rodiny mali vždy tak veľa detí.

Nemyslím si, že každá dotyčná žena túžila mať sedem, osem či viac detí. Ak už aj žena padala na „hubu“ a ostala tehotná, vždy sa to bralo tak, že Pán Boh sa postará a dieťa je Boží dar. To, samozrejme, nepopieram, ale často to už bolo na úkor zdravého rozumu a zodpovednosti.

O zodpovednosti som sa v príručkách nedočítala. Všetky boli o vytrhnutí jedného citátu z Písma alebo jedného výroku svätého. A všetko samý negativizmus, všade samá hrozba satana, diabla, vplyv sveta, Západu (ani rifle sa nemohli nosiť, lebo veď Západ = diabol).

Nenormálne delenie kontaktov na svetské, duchovné, povzbudzujúce, negatívne. Škatuľkovanie ľudí. Aj vlastná mama alebo dcéra mohli byť negatívny kontakt. A často boli „ujovia“, „tety“ alebo všeobecne „beňovci“ uprednostňovaní pred vlastnou rodinou. Stále sa pýtam, kde je tam kresťanstvo, resp. iba kus človečiny, a nenachádzam to...

Poznám kamarátku, ktorej vlastná krstná mama („teta“) nezavolá ani si nenájde počas roka na ňu čas, ale na všetkých ostatných, tých „vyvolených“, áno. 

Veľmi ma bolí to, že ak v rodinách bol reálny vážny problém, napr. muž mal sklony k tyranstvu, manipulátorstvu, narcizmu, nikto to neriešil. Nevideli, nechceli vidieť. Ak sa žena sťažovala, nikto ju nepočúval.

Viem o kamarátke, ktorej mama chcela odísť od manžela už po prvom dieťati, lebo vykazoval psychopatické a násilné správanie. V tom čase sa však dostali pod vplyv hnutia Nazaret, kde žene povedali, že hádam by neurobila taký ťažký hriech, ako odísť od muža, a že sa má obetovať a veľa sa modliť. Dnes je z dotyčnej ženy už 40 rokov týraná žena. Áno, aj toto bolo hnutie Nazaret. A presne takéto narušené mužské existencie v hnutí dostali priam pochvalu.

Psychologička o hnutí NazaretVracia sa mentalita, keď chcú ľudia čierno-biele odpovede a na všetko mať pravidlá

Pavol Rábara

Ženy nikdy nepracovali. Ani sa taká možnosť nepripúšťala. Žena sa má starať o kozub domova a má byť slnko rodiny. Ak sa preto žena dobrovoľne a sama rozhodne, nemám s tým absolútne žiadny problém. Lenže ak je žena skoro 20 – 25 rokov doma s malými deťmi, kde si vo vyššom veku nájde prácu? Máloktorá našla odvahu. A tak je vlastne celý život závislá, aj finančne, len od muža s vidinou minimálneho dôchodku.

Samozrejme, nie všetci muži boli takíto. Česť výnimkám, ktoré používali zdravý rozum, niektoré veci brali s mierou a svoje ženy naozaj chránili, ľúbili a nechceli im nikdy ublížiť.

Samozrejme, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Moje najlepšie kamarátky sú práve z týchto ponurých čias, doteraz spolu držíme a pomáhame si. Som vďačná za to, že som mohla spoznať veľa skvelých ľudí, naozaj úžasných a úprimných kňazov. A práve títo boli „ujom Jankom“ vyhodení.

Avšak to neustále obmedzovanie slobody, bezcitné zasahovanie do tých najintímnejších oblastí, strašenie peklom a budovanie strachu z Boha vo mne doteraz zanechali spomienky. Ak teraz vidím mnohopočetnú rodinu, hneď mi nabehnú otázky, či sa pre to dotyčná žena dobrovoľne rozhodla spolu s manželom alebo jej niekto toto ponúka ako pre ňu jedinú možnú cestu k spáse. Alebo koľko detí je možno počatých zo znásilnenia. Áno, vlastným manželom.

Som veľmi citlivá na akékoľvek snahy o obmedzovanie mojej slobody a veľmi často, možno aj každý deň, zápasím o svoj vzťah s Bohom. Stále sa pýtam, kde je a či je, keď vidím, koľko vecí sa, žiaľ, v mojom okolí dialo a deje akože v jeho mene.

Často mám chuť vystúpiť z cirkvi a stať sa napríklad ateistkou, ale hovorím si, že ateisti, ktorých poznám, žijú omnoho lepšie ako ja. Myslím si, že ešte aj im by som robila hanbu.

A potom sa pozriem do prvých lavíc niektorých kostolov a vidím tam ľudí, ktorí možno majú ukážkový duchovný život v zmysle plnenia odporúčaných duchovných noriem, no ich životy hovoria o úplnom opaku. Akoby si neuvedomovali, že práve táto dvojtvárnosť odrádza množstvo najmä mladých ľudí od viery. Lebo oni ju nechcú žiť len tak. Buď naplno, alebo vôbec.

Verím, že moji rodičia robili a snažili sa najlepšie, ako vedeli, ale myslím si, že boli manipulovaní a mnoho z ich rozhodnutí nebolo v podstate ich. A tie následky na ďalších pokoleniach v mnohých rodinách sú veľmi rozsiahle...

Veronika, Bratislava

Náročný duchovný život nás posúva stále dopredu

Manželmi sme 35 rokov a presne toľko rokov sme aj členmi hnutia Nazaret. Ako mladí manželia sme túžili duchovne rásť, a preto sme hľadali nejaké vtedy dostupné kresťanské spoločenstvo, kde by sa naše duše nestratili vo svete, ale stále rástli v láske voči Bohu i ľuďom. Prešli sme hádam všetky, ktoré sme stretli vo svojom okolí.

Najviac nás upútali a oslovili „beňovci“ – keďže ešte žiadne meno nemali, volali ich takto. Prečo práve oni, keď sme o nich počuli aj negatívne postoje? Šli sme sa presvedčiť, či sú tie reči pravdivé, a zistili sme, že ich spôsob života nás priťahuje pre svoju duchovnú náročnosť. Presne toto sme hľadali. Radosť a pokoj, ktoré z nich vyžarovali, sa nedali prehliadnuť. Tu sa ide do hĺbky.

Denné rozjímanie skoro ráno – ešte pred nástupom do zamestnania – v rodinách sme obdivovali a túžili nasledovať. Neostávalo to však iba pri rozjímaní, večer si sadli a porozprávali sa, čo sa im počas dňa podarilo a čo zanedbali, snažili sa z toho poučiť a v budúcnosti sa svojich omylov chrániť.

Postupne sme sa dozvedeli viac, aj to, že máme možnosť vybrať si svojho kňaza, ktorý nás bude sprevádzať po duchovnej ceste. Vďaka Bohu za túto možnosť. Bez neho by sme tápali a nerozumeli si navzájom. Kňaz nám pomáhal, radil, čo je z Božieho pohľadu lepšie, hľadal spolu s nami, čo je prospešné pre našu večnosť a čo nemusí byť práve najlepšie.

Za 35 rokov svojho manželstva sme sa nikdy nestretli s tým, aby nás kňaz do niečoho nútil či niečo prikazoval. Iba poradil, vysvetlil dôvody a rozhodnutie nechal na nás. 

Pri výchove detí sme dbali, aby deti sa stávali lepšími a robili radosť Bohu i ľuďom okolo nás. Pamätali sme na dušu dieťaťa a tú sme sa snažili chrániť a rozvíjať. Všetok svoj voľný čas sme venovali deťom a snažili sme sa dať im to, čo potrebujú. Svoju lásku, pozornosť, rozhovory, spoločne sme sa s nimi hrali. 

Chodievali sme na výlety, túry, čas trávili na chatách, spoznávali sme krásy Slovenska a snažili sme sa, aby mali kamarátov a čo najviac času trávili s nimi. Prázdniny sme im vypĺňali tak, aby boli šťastné a mali kopec zábavy a zážitkov. Raz naša dcéra prišla zo školy s tým, že jej spolužiačky závidia, aké mala krásne prázdniny, kde všade bola, a ony sú len doma alebo idú iba raz za rok k moru.

Členovia hnutia NazaretZa chyby sa ospravedlňujeme. No veríme, že sme Božím dielom

Imrich Gazda

Ako v každej rodine, aj v tej našej sa vyskytli trenice, nezhody, každý z nás má svoje nedostatky, s ktorými sa boríme. Riešili sme ich najprv rozhovorom, vysvetľovaním, trpezlivosťou a modlitbami. Ak to nepomohlo, poslednou možnosťou bol prísnejší prístup, ale vždy s tým, čo na koho najviac zaberá.

Za výchovu detí sú zodpovední rodičia a my sme chceli vychovať svoje deti čo najlepšie. Múdry rodič nedá batoľaťu nôž, lebo vie, že si ním ublíži, ešte ho nevie používať, musí dorásť, aby vedelo, ako ho použiť a neporezať sa. Takto sme pri výchove postupovali aj my a, vďaka Bohu, neľutujeme.

Sme šťastní, že žijeme tento náročný duchovný život, ktorý nás posúva čoraz viac dopredu, čoraz bližšie k Bohu a ľuďom okolo nás. Prajeme všetkým vnútornú radosť, ktorá sa nedá ničím nahradiť. Boh nás napĺňa šťastím, lebo sa snažíme hľadať najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné dostávame navyše.

manželia Miro a Majka, Prešovský kraj

Radikálna prevencia vo výchove človeka sprevádzaná láskou

Hnutiu Nazaret vďačíme za veľa. Na prvom mieste nás naučilo ráno denne rozjímať nad Božím slovom a večer po prežitých udalostiach dňa uzavrieť deň formou ich hodnotenia pred Pánom Bohom. Podľa možností byť denne účastní na svätej omši.

Pred 47 rokmi sme uzavreli sviatostné manželstvo a počas týchto rokov nás hnutie Nazaret sprevádzalo. V slobodnom rozhodnutí sme od Pána prijali sedem detí. Deti sme vždy prijímali ako Boží dar. Ich výchovu sme uživotňovali podľa charizmy zakladateľa a to je: radikálna prevencia vo výchove človeka. Táto výchova bola podopretá bratským spoločenstvom, duchovným vedením i za pomoci sestier zo SI Betánia. Z rodiny si Pán povolal kňazov a ostatné deti žijú vo sviatostných manželstvách.

Na začiatku nášho sviatostného manželstva sa nám dostalo poznanie, aká je naša úloha v rodine. Ako manželka a matka som pochopila svoje materské povolanie (byť naplno manželkou a matkou a naplno sa venovať našej rodine = ostať doma a nenastúpiť do práce). Nebolo to ťažké rozhodnutie preto, lebo zodpovednosť za výchovu nebola len na mne, ale v spoluzodpovednosti aj na manželovi.

Najdôležitejšou oblasťou apoštolskej pôsobnosti manželov tohto združenia je ich rodina. O dôslednú kresťanskú výchovu svojich detí sme sa usilovali predovšetkým vlastným príkladom. Ako manželia hnutia Nazaret sme sa plne vložili do výchovy v rodine. 

K pestovaniu čností a motivácií, ako konať dobro, sme deti vychovávali pomocou vybraných rozprávok, bájok, životopisov svätých a biblických katechéz. Hlavne v čase komunizmu, nedostatku náboženskej literatúry, a aj neskôr v čase slobody sme si podávali praktickú pomoc pri získavaní výchovných materiálov a hľadaní spôsobov, ako deťom odovzdávať vieru.

Výchovu vlastných detí sme pokladali za svoju prvoradú povinnosť a za svoje neodcudziteľné právo pred Bohom, pred cirkvou a občianskou spoločnosťou. No tešili sme sa pritom každej ponúknutej pomoci v tejto náročnej úlohe, najmä v rokoch dospievania našich detí.

Sme vďační hnutiu Nazaret, že i v pokročilom veku s Božou pomocou pracujeme na prehlbovaní svojho vzájomného vzťahu prejavmi lásky a na osobnom pokání, keď nie je láska dostatočná. To nás vedie povedať si „odpusť, prepáč“, „aby slnko nezapadlo nad naším hnevom“.

manželia Ján a Mária, Košický kraj

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu svetkrestanstva@postoj.sk.