Väzni v neslobodnej krajine ŠtB v 50. rokoch Beňa pritlačila k výpovediam, neskôr ho to veľmi mrzelo

Zakladateľ hnutia Nazaret Ján Beňo ako saleziánsky odchovanec študoval v rokoch 1947 – 1950 teológiu v saleziánskom ústave vo Sv. Kríži nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom). Po barbarskej noci v apríli 1950, počas ktorej štátne orgány vtrhli do mužských kláštorov a rehoľníkov násilne previezli ho centralizačných kláštorov, bol internovaný v Podolínci.

Po prepustení v septembri toho roku bol spolu s mnohými ďalšími rehoľníkmi zaradený na základnú vojenskú službu do pomocných technických práporov (PTP), kde boli kňazi a politicky nepohodlní ľudia, ktorí boli síce súčasťou armády, ale neboli vyzbrojení a vykonávali väčšinou ťažkú a nebezpečnú manuálnu prácu.

V PTP mal „nepriaznivý“ vplyv na mládež

Počas služby v PTP sa mu podarilo vybaviť si priepustku a na základe pokynov Františka Valábka a Viliama Vagača v Rožňave 6. januára 1951 prijal tajnú kňazskú vysviacku z rúk biskupa Róberta Pobožného.

V PTP bol až do konca roka 1953. Následne sa zamestnal ako stavebný robotník vo Zvolene, kde pracoval až do svojho zatknutia v roku 1955.

Od svojej vysviacky vyvíjal tajnú náboženskú činnosť. Štátne orgány v PTP si všimli, že „nepriaznivo“ pôsobí na mládež, preto ho veľmi často prekladali na rôzne miesta po Československu. Spolu bol presunutý takmer 30-krát.

Po zaradení do robotníckeho zamestnania sa tajne staral o duchovné potreby saleziánskych odchovancov a mládeže, koordinoval vytváranie menších skupín, ktoré sa pravidelne schádzali.

Odchovanci, ktorí sa chceli stať kňazmi, sa aj na jeho pokyn presťahovali do Bratislavy, kde ich vedenie prevzali iní rehoľní bratia. Podobné skupiny vznikli aj v Žiline či aj v samotnom Zvolene a Žiari nad Hronom, kde ich vedenie prevzal samotný Beňo.

Jednotlivé skupiny boli – napriek rastúcemu brutálnemu tlaku komunistického režimu – v náboženskej činnosti veľmi aktívne, najmä v rozširovaní náboženskej literatúry. Historik Juraj Kováč v podrobnej štúdii o súdnych procesoch so saleziánmi v 50. rokoch 20. storočia uvádza, že Beňo organizoval aj duchovné cvičenia a mesačné duchovné obnovy.

Sekta alebo Božie dieloHnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Imrich Gazda

Štyri veľké súdne procesy proti saleziánom

Komunistické štátne orgány považovali cirkev za hlavnú prekážku svojho nástupu k totálnej moci, hlavne na Slovensku, kde mala širokú ľudovú základňu. Činnosť saleziánov kvalifikovali ako „podvratnú“ a „velezradnú“, sledovali ich a postupnými krokmi voči nim zasiahli, čo napokon viedlo k štyrom veľkým súdnym procesom. Okrem nepovolených náboženských aktivít ich vinili z nedovolených stykov s Vatikánom a organizovania odchodov do „kapitalistického“ zahraničia, ktoré boli bez povolenia štátu vtedy zakázané.

Najpočetnejšia saleziánska skupina, súdená pod názvom Titus Zeman a spol., bola zatknutá v apríli 1951, vo februári 1952 v nej bolo Štátnym súdom v Bratislave odsúdených 20 ľudí na 2 až 25 rokov odňatia slobody. Členov skupiny Viliam Vagač a spol. orgány zatkli vo februári, v marci a apríli 1952, Štátny súd v Bratislave v októbri 1952 odsúdil 7 osôb na 4 až 18 rokov odňatia slobody.

Ďalšiu skupinu Ernest Macák a spol. zatkli štátne orgány postupne od júla do decembra 1952, Krajský súd v Bratislave v septembri 1953 v nej odsúdil 9 osôb na 2 až 15 rokov odňatia slobody.

Beňo patril do poslednej súdenej skupiny Jozef Bokor a spol. pomenovanej podľa Jozefa Bokora, ktorý bol od roku 1939 predstaveným saleziánov na Slovensku. Okrem neho a Beňa skupinu tvorili ešte František Valábek, Ľudovít Žilka, Ján Mikes a Beňov bratranec Alojz Masný.

Voči skupine podal prokurátor Štefan Ozimý dve verzie obžaloby. V skoršej z 25. apríla 1956 ich vinil, že sú členmi „ilegálnej saleziánskej organizácie, ktorí na území Slovenska v záujme Vatikánu prevádzali pod rúškom náboženstva podvratnú činnosť“, čo kvalifikoval ako trestný čin združovania proti republike. V druhej verzii ich činnosť už charakterizoval tvrdšie ako pokus o zničenie ľudovodemokratického zriadenia, čo kvalifikoval ako velezradu.

Po trinástich mesiacoch vo vyšetrovacej väzbe sa napokon 5. júla 1956 Krajský súd v Bratislave priklonil k miernejšej kvalifikácii a obvinených odsúdil za združovanie proti republike. Ján Beňo dostal trest vo výške troch rokov odňatia slobody s konštatovaním, že v súdenej skupine bratov bol najaktívnejším členom. Najnižší trest dostal Masný (1,5 roka), najvyšší Valábek (6 rokov).

Skupina sa odvolala, Najvyšší súd v Prahe napokon 14. novembra 1956 rozsudok krajského súdu zrušil a vyniesol miernejšie rozhodnutie. Valábkovi a Beňovi tresty znížil na 3 a 2,5 roka, kvalifikáciu zmiernil na trestný čin marenia dozoru nad cirkvami. Bokora, Masného a Mikesa dokonca prepustil na slobodu. Pojednávanie sa konalo v politickom odmäku po smrti Stalina a Gottwalda, podľa spomienok saleziána Andreja Dermeka bola jeho miernosť ovplyvnená aj povstaním v Maďarsku, ku ktorému došlo v tom istom roku.

Faktom však je, že keď bolo povstanie potlačené, 27. júna 1957 prezídium Najvyššieho súdu v Prahe zasadlo k tomuto prípadu opäť. Na základe sťažnosti generálneho prokurátora – napriek zvyklostiam o nemennosti rozhodnutia najvyššieho súdneho orgánu – prezídium rozsudok Krajského súdu v Bratislave obnovilo.

Obal vyšetrovacieho spisu ŠtB vedeného na Jána Beňa. Zdroj: archív ÚPN

Vyšetrovanie

Na priblíženie charakteru tohto obdobia a počiatku životnej dráhy Jána Beňa sa k vyšetrovaniu ešte vráťme.

Keď sa saleziánski bratia po rozhodnutí Najvyššieho súdu v Prahe usadili do vlaku, don Jozef Bokor svojim spolubratom ďakoval za to, čo pre saleziánsku spoločnosť vykonali a zatiaľ pretrpeli. Medziiným povedal: „Som na vás hrdý a pôjdeme ďalej tak, ako sme doteraz šli.“

No neskôr Bokor Beňovi zakázal, aby sa stretával s inými bratmi, bál sa, aby neprezradil pri prípadnom ďalšom zatknutí vyšetrovateľom aj iné mená.

Ján Beňo totiž počas vyšetrovacej väzby prezradil mená saleziánov, ktorí viedli bratov v Bratislave, či povedal, kto má v prípade jeho zatknutia prevziať formáciu rehoľného dorastu v Bratislave.

V čase, keď bol Beňo vypočúvaný, si ŠtB priznania vynucovala, nie raz krutým psychickým aj fyzickým mučením, bitkami, psychickým nátlakom a podobne.

V životopise Beňa čítame, že on sám o mučení vo väzení nikdy nehovoril, a ani nie je známe, či on sám bol mučený.

Beňo však vo svojej knihe Rehabilitácia opisuje mučenie iných, ktorého bol svedkom, preto možno predpokladať, že sa nevyhlo ani jemu.

Zo zápisnice z vypočúvania a ďalších spisov ŠtB sa dozvedáme, že tajná služba nasadila do Beňovej cely spoluväzňa agenta, ktorý na neho donášal. Rovnako urobila aj ďalším spoluobvineným. Beňo sa svojmu spoluväzňovi sťažoval, že referent si na výsluchoch píše, čo chce, a nie to, čo vypovedá, preto sa stalo, že nepodpísal zápisnicu.

Beňove vypočúvania podľa zápisníc často trvali celý deň, od rána do večera s krátkou pauzou počas obeda.

Fakulty Františka Valábka udelené Jánovi Beňovi a Jánovi Mikesovi nájdené počas domovej prehliadky u Jána Beňa. Zdroj: archív ÚPN

Zatknutie za kontakty so spolubratmi

Návrh na zatknutie Jána Beňa bol vydaný 7. októbra 1955 a ešte v ten istý deň bol zadržaný. Bezpečnosť zatknutie odôvodňovala tým, že Beňo „počas základnej vojenskej služby nadviazal spojenie so saleziánskym kňazom Ernestom Macákom, ktorý sa na území ČSR pohyboval ilegálne pod krycím menom Jozef Ochaba a na pokyn Vatikánu organizoval medzi členmi saleziánskeho rádu vykonávajúcimi vojenskú službu u PTP protištátne skupiny a úteky do zahraničia“.

Ďalším dôvodom zatknutia bolo, že Beňo Macáka podporoval a podľa jeho usmernení organizoval medzi katolíckou mládežou krúžky.

„Cieľom týchto krúžkov malo byť okrem výchovy mládeže k aktívnemu náboženskému životu aj odpor voči ľudovodemokratickému zriadeniu a schopných jednotlivcov použiť k špionáži,“ píše sa v príkaze na zatknutie Beňa.

Obviňovali ho aj z toho, že „udržiava široký okruh stykov, používa krycie adresy a rozširuje tlač závadného obsahu“.

V príkaze na zatknutie sa píše aj to, že keď v roku 1952 zatkli Macáka a ďalších saleziánov, protištátna činnosť Beňa sa neodhalila. ŠtB vedela, že Beňo po návrate z PTP v roku 1954 organizoval skupiny bohoslovcov a ďalších osôb, čo sa považovalo za protištátnu činnosť.

Skupina mala na Beňov pokyn „rozmnožovať protikomunistickú tlač, rozširovať ju medzi ľuďmi a tak sa ich snažiť odtrhnúť od politického diania v ČSR a získať ich na stranu reakčnej politiky Vatikánu“.

Obvinenia, na základe ktorých ŠtB Beňa zatkla, boli založené aj na výpovediach dvoch žien, ktoré s Beňom spolupracovali a ktoré svedčili, že vykonával tajné náboženské obrady a mal v byte vatikánsku encykliku, ktorá kritizovala pomery v ľudovodemokratickom zriadení.

Beňovi hneď po zatknutí urobili domovú prehliadku vo Zvolene aj u rodičov v Prestavlkoch. Pri prehliadke mu zobrali množstvo náboženskej literatúry, ale aj fotoaparát, príslušenstvo na vyvolávanie fotografií či písací stroj.

Prvá strana prepisu encykliky pápeža Pia XII. Prepis bol zhabaný počas domovej prehliadky u Jána Beňa. Zdroj: archív ÚPN 

Pri vypočúvaní si najprv vymýšľal, potom prístup zmenil

Beňo od začiatku odmietal, že by bol vykonával niečo protištátne, priznal náboženské rozhovory, ktoré „nemôžu byť považované za protištátnu činnosť“.

Niektoré veci si v prvých týždňoch vypočúvania aj vymýšľal, 14. októbra však svoj prístup upravil.

„K celému môjmu vyšetrovaniu podotýkam, že niektoré moje výpovede, ktoré som doposiaľ urobil, som nevypovedal pravdivo, ale vedome som sa veci snažil prekrútiť, niektoré som zamlčal. Teraz som sa však rozhodol vypovedať pravdivo a úplne o všetkých veciach týkajúcich sa mojej trestnej činnosti, ako aj činnosti iných osôb,“ uvádza sa v zápisnici.

Ako prvé Beňo upravil svoju výpoveď o tom, ako bol vysvätený za kňaza. Pôvodne tvrdil, že svätenie prijal v Plaveckom Mikuláši v malej kaplnke. Vysvätil ho podľa jeho slov biskup Pavel, o ktorom vraj nič viac nevedel.

Neskôr vyšetrovateľovi prezradil, že k vysviacke došlo cez saleziána Jozefa Ochabu, s ktorým sa zoznámil v Podolínci, kde boli internovaní rehoľníci po barbarskej noci.

Keď bol Beňo na vojne a pôsobil aj v Strašniciach, Ochaba mu priniesol lístok so súhlasom na vysviacku od predstaveného dona Babjaka.

Beňo sa s Ochabom dohodol, že mu napíše, kedy bude mať dovolenku, a Ochaba mal v tomto čase zabezpečiť vysviacku u biskupa Pobožného v Rožňave.

Beňo dostal dovolenku po Novom roku 1951 a hneď vycestoval do Rožňavy. Na stanici ho čakal Ochaba, ktorý ho doviedol k biskupovi Pobožnému. Beňo sa s sním krátko pomodlil, vyspovedal sa a biskup ho vysvätil medzi ôsmou a deviatou večer. 

Aj keď Beňo vypovedal, že vysviacku mu sprostredkoval Jozef Ochaba, bolo to opäť iba Beňovo krytie. Ochaba bol totiž v tom čase už v zahraničí a na jeho doklady vtedy po Slovensku cestoval Ernest Macák.

Niekedy pri vypočúvaní ŠtB ľudia zamieňali mená a spomínali tých, ktorí už boli v zahraničí, aby tých skutočných chránili.

Beňo následne pod nátlakom prezradil mená bratov, ktorí utiekli z Podolínca, kde boli sústredení rehoľníci po barbarskej noci, a vypovedal aj o menách z iných reholí.

Neskôr priznal aj stretnutie s Macákom a že po ňom poslal predstavenému Jozefovi Bokorovi na posúdenie svoje rozjímania a informoval ho, ako žijú bývalí saleziánski odchovanci. Uviedol tiež, ktorí spolubratia ho požiadali, aby sa venoval bývalým saleziánskym študentom zo Šaštína, ktorým rehoľnú formáciu prerušili komunisti.

Fotografia Jána Beňa a saleziánskych spolubratov z augusta 1955. Zdroj: archív ÚPN

Aj Beňa napokon pritlačili k širším výpovediam

Tvrdé vypočúvacie metódy ŠtB v 50. rokoch sú dnes široko známe a ich používanie zanechávalo na vypočúvaných následky na celý život.

Obzvlášť brutálne si ŠtB počínala pri vypočúvaní Beňovho spoluobvineného Ľudovíta Žilku, ktorý bol už v čase zatknutia chorý na štítnu žľazu a reumatizmus. Aj jemu do cely nasadila spoluväzňa agenta, ktorý sa pred Žilkom vydával za jezuitského kňaza. Psychickým nátlakom a postupnou manipuláciou ho spolu s vyšetrovateľmi presvedčil, že ŠtB o všetkom vie, a preto nemá dôvod zapierať rôzne informácie. Tie Žilka napokon aj poskytol. Raz sa spoluväzňovi dokonca aj vyspovedal, o čom agent nadriadeným hneď referoval. Žilka si následne uvedomil prezrádzanie informácií a v jednej z výpovedí už opísal samého seba ako zradcu.

ŠtB ho psychickým mučením priviedla do takého stavu, že z 80 kilogramov vážiaceho chlapa sa počas vyšetrovania stal 30-kilogramový muž. Spoluobvinení neskôr s hrôzou svedčili, že keď ho priviedli na pojednávanie, bol už „nepríčetný“. „Chodiť už nevládal, pohľad mal tupý, z úst mu trčala dlhá slina a kričal: ‚Nie, nechcem!‘“ Pre zlý zdravotný stav bol vylúčený na samostatné pojednávanie a dva mesiace po svojom procese v októbri 1957 zomrel.

Naopak, najmenej z obvinených vypovedal František Valábek, ktorý nedôveroval ani svojmu spoluväzňovi a takmer vôbec s ním nekomunikoval.

Beňo po týždňoch vypočúvania na výsluchoch vysvetľoval, odkiaľ mali saleziáni v ilegalite peniaze na podporu spolubratov. „Peniaze na to boli brané z vlastných zárobkov jednotlivých členov.“ Rehoľníci ich posielali do Bratislavy jednému spolubratovi a ten ich rozdeľoval bývalým saleziánom aj chovancom saleziánskych ústavov, aby si zaplatili bývanie, šaty, topánky a podobne.

Beňo spomenul aj svoj neskorší návrh, aby financie kvôli bezpečnosti nezhromažďoval jeden brat, pre prípad, že by ho zatkli, ale aby sa ukladali na zvláštnu vkladnú knižku, odkiaľ by si každý bral, koľko potreboval.

Počas výsluchu 11. novembra 1955, teda vo vyšetrovacej väzbe bol už viac ako mesiac, sa vyšetrovateľ pýtal Beňa na to, kto je tajný biskup Pavel a odkiaľ ho pozná.

Beňo predtým tvrdil, že o ňom nič nevie, no teraz prezradil, že ide o Pavla Hnilicu, s ktorým sa v roku 1950 spoznal v Podolínci. Hnilica ho mal vysvätiť, ak by sa to nebolo podarilo biskupovi Pobožnému.

Biskup Hnilica bol v čase Beňovej výpovede už v Ríme. Beňo však prezradil vyšetrovateľovi aj mená ďalších tajne vysvätených saleziánov s tým, kde pracujú a bývajú. Uviedol tiež, kto viedol rehoľu po internácii Bokora. Opísal fungovanie kléru vo Zvolene, priblížil, ako vyzerali duchovné obnovy v byte a podobne.

Pri výsluchu sa ho ŠtB pýtala aj na zloženie saleziánskeho podzemia.

„V roku 1950 pozostávalo ilegálne saleziánske podzemie s nasledujúcich osôb: vedúci bol Viliam Vagač, ktorý riadil celkové ilegálnu činnosť. Ďalej bol Ernest Macák, ktorý sa zdržoval v ilegalite a riadil a usmerňoval bývalých chovancov v ilegálnej činnosti. Pri ilegálnej činnosti bol Vagačovi nápomocný Ján Chrenko a Jozef Kusička, ktorí organizovali bývalých chovancov študujúcich v Bratislave pod vedením Vagača,“ čítame v zápisnici.

Plán vyšetrovania Jána Beňa. Zdroj: archív ÚPN

Beňa označili aj za biskupa

Vyšetrovanie Beňa bolo ukončené 21. apríla 1956, spis mal 252 strán.

ŠtB vypočúvala aj ďalších ľudí. Zaujímavosťou je, že Beňo vyšetrovateľom tvrdil, že s donom Macákom dôverné styky neudržoval, podľa jeho slov „najmä preto, že Macák mi po osobnej stránke neimponoval“. No ŠtB mala v spisoch poznamenané, že Beňo si Macáka veľmi vážil a chválil jeho činnosť.

V ďalších výpovediach čítame, že pred istou Košíkovou Beňo hovoril, že proti komunistom musí bojovať neprimerane, pretože oni tiež nejdú priamo.

V inej výpovedi sa o ňom uvádza, že „ako tajný saleziánsky biskup pripravoval po celom ČSR známych na prevrat“. Alebo že bol hlavný vizitátor, ktorý navštevoval saleziánov po celom Československu.

ŠtB si v prípade Beňa dala za cieľ vykonať hĺbkové a dôsledné vyšetrovanie: odhaliť organizátorov ilegálneho saleziánskeho podzemia v ČSR, teda vedúcich členov, jeho štruktúru, v ktorých okresoch a krajoch a v akom rozsahu pôsobia, odhaliť ich rozvratnú činnosť na školách a iných inštitúciách.

Po Beňových a Žilkových výpovediach vyšetrovatelia navrhli zatknúť Jána Mikesa, Jozefa Izakoviča, Jozefa Kubičku, Miroslava Kysela a Františka Valábka. O viacerých týchto spolubratoch Beňo vypovedal pomerne podrobne, o tom, čo robia, akú činnosť vykonávajú a podobne.

Fotografia Jána Beňa so saleziánskymi odchovancami v Tatrách, ktorá podľa ŠtB preukazovala jeho ilegálnu činnosť. Zdroj: archív ÚPN

Spoluväzeň agent

Spomínaný agent, ktorého ŠtB umiestnila Beňovi do cely, v zápisniciach nachádzajúcich sa v spise tvrdí, že Beňovu dôveru si získal iba čiastočne.

„Beňo je človek veľmi prešibaný, v rozhovore veľmi opatrný. To usudzujem z toho, ako sa veľmi odkláňa od veci týkajúcich sa jeho osoby,“ čítame vo výpovedi plnej preklepov a gramatických chýb.

V jeho správach sa dozvedáme aj čiastočnú odpoveď na to, prečo Beňo poskytol toľko informácií.

„Ďalej mi rozprával, že ‚jeden celý mesiac som tajil, ale napokon som videl, že majú všetok materiál, tak som išiel s pravdou von. Teraz sa už nedá nič robiť. Viem, že dostanem prinajmenšom 10 – 15 rokov. To však by mňa nehnevalo, len to, že som vyzradil aj druhých‘,“ hovoril v cele Beňo spoluväzňovi.

Beňo sa potom sťažoval, že mu nechcú veriť. Keď sa ho spoluväzeň opýtal prečo, povedal, že preto, lebo „som tri týždne nechcel povedať, ktorý biskup ma vysvätil. Keď som bol konfrontovaný s bratrancom, povedal som mu, čo všetko vedia, o čom môže hovoriť, za to ma referent vyhrešil. Povedal mi, či si myslím, že je hlúpy. Lebo keby bol hlúpy, nemohol by zmaturovať“.

Beňo údajne po jednom výsluchu spoluväzňovi povedal, že ľutuje, že v roku 1947 neodišiel do Talianska, vraj mohol mať teraz pokoj. No v tom čase ochorel a nepodarilo sa mu odísť.

Inokedy po výsluchu v cele hovoril, že ho môžu odsúdiť, že sa zhromažďovali a že nedodržali nariadenie ústavy.

„Veď uznajte sám, ja som prisahal Kristu vernosť, a to som aj dodržiaval proti zákazu vlády. Ja som inak robiť nemohol,“ vyjadril sa pred spoluväzňom.

Spisovateľ PuchalaKomunistický režim nám vzal vonkajšiu slobodu, hnutie Nazaret vnútornú

Imrich Gazda

Hneval sa na seba

„Beňo sa veľmi hneval, že povedal viac, ako bolo treba. Čoho vraj teraz veľmi ľutuje. Nie snáď kvôli sebe, ale kvôli kamarátom, ktorých do toho zatiahol,“ vypovedal spoluväzeň.

Beňo sa podľa jeho výpovede veľa modlil. „Ráno, ako vstaneme, začne sa modliť, a keď príde z výsluchu, takisto. Keď nadväzujem rozhovor, povedal mi, že každý máme svoje. A viacej so mnou nerozprával.“

Beňo sa však v cele priznal, že vypomáhal finančne dnes blahoslavenému Titusovi Zemanovi, a povedal aj to, že bol konfrontovaný s predstaveným, ale rozprávali sa po latinsky, ten mu dal požehnanie, čo referenta hnevalo.

Ďalší dôvod, prečo bol Beňo k vyšetrovateľom taký úprimný, priblížil aj provinciál saleziánov Peter Timko. Beňo vraj povedal, že aj vo väzení hovoril pravdu, lebo sa riadil evanjeliom, „vaše áno nech je vaše áno a vaše nie nech je nie“.

Pre režim bol naďalej nepriateľskou osobou

Beňo prešiel viacerými väzenskými ústavmi. Po prepustení v roku 1959 vystriedal viaceré robotnícke zamestnania. V roku 1969 dostal štátny súhlas na výkon kňazského povolania, stal sa kaplánom v Jacovciach, no v roku 1971 ho štátneho súhlasu zbavili. Popritom sa naďalej venoval práci s mládežou a tajnej náboženskej činnosti. V rokoch 1968 – 1978 pôsobil v provinciálnej rade saleziánskej rehole, kde mal na starosti formáciu.

Postupne sa dostával do rozporu s novým provinciálom Andrejom Dermekom a ostatnými spolubratmi, ako aj s bývalým spoluväzňom donom Františkom Valábkom.

Vedenie saleziánov o Jánovi BeňoviRehoľa sa od neho dištancovala ešte za totality, ovplyvnil však mnohých

Pavol RábaraPavol Hudák

Aktivity Jána Beňa vyšetrovala komunistická tajná služba aj v 70. a 80. rokoch. V roku 1973 Krajská správa ZNB – Správa ŠtB Banská Bystrica na neho založila spis v kategórii „preverovaná osoba“ s krycím menom „Páter“, do ktorého neskôr založila spis „nepriateľskej osoby“. Ten viedla na osoby, ktoré svojou činnosťou alebo politickými postojmi podľa jej vyhodnotenia ohrozovali vnútorný poriadok a bezpečnosť štátu.

Spis sa však nezachoval, vieme len, že na Beňa boli postupne nasadení piati príslušníci ŠtB a posledný z nich – Karol Koštial – vyšetrovanie v roku 1984 ukončil takzvaným preventívno-výchovným opatrením. Mohlo to znamenať rozhovor, ale aj tvrdší zákrok s použitím donucovacích metód a vydierania.