Vedenie saleziánov o Jánovi Beňovi Rehoľa sa od neho dištancovala ešte za totality, ovplyvnil však mnohých

Kňaz Ján Beňo, ktorý založil hnutie Nazaret, bol salezián a na rehoľu Saleziánov dona Bosca mal celý život veľký vplyv. O jeho saleziánskom príbehu sme sa rozprávali so súčasným provinciálom saleziánov Petrom Timkom a s jeho vikárom Petrom Jackom. 

Ako prvý priniesol koncilové dokumenty

Problémy vycítil už prvý provinciál slovenských saleziánov Jozef Bokor, ktorý stál na čele slovenskej provincie do roku 1968, keď zakázal Beňovi kontaktovať spolubratov a ponúkať im duchovné vedenie. Beňovi však nezakázal inú pastoráciu, ktorú robil a popri ktorej budoval štruktúru budúceho hnutia Nazaret. Beňov vplyv však rástol aj napriek prístupu dona Bokora.

„Dôležitá vec v súvislosti s Beňom je Druhý vatikánsky koncil. Symbolicky začal v tomto období stavať v rodných Prestavlkoch dom. To bol symbol, akoby staval niečo nové, obnovu rehole, obnovu cirkvi,“ hovorí súčasný provinciál Peter Timko.

Podľa neho bol Beňo jeden z prvých, ktorý nejakým spôsobom dostal na Slovensko koncilové materiály. „V tomto bol priekopník, podzemná cirkev k týmto materiálom prístup ešte nemala a don Beňo áno,“ doplnil.

Salezián Beňo mal vo Viedni známu rehoľnú sestru, ktorej mama žila na Slovensku, a tak mala povolenie z Rakúska chodiť do vlasti. Pod habitom nosila vatikánsky denník L’Osservatore Romano, kde vychádzali každý týždeň dokumenty z koncilu. Beňo ich potom prekladal a písal k nim komentáre a úvahy. 

„Jeho silnou témou bola spolupráca s laikmi alebo rodiny,“ vraví Timko. „Obdobie, keď sa menej stretával so spolubratmi, využil na písanie. Tak sa stal vplyvným na celom Slovensku.“

Sekta alebo Božie dieloHnutie Nazaret prežilo napriek nesúhlasu biskupov. Nelichotivej nálepky „beňovci“ sa nezbavilo dodnes

Imrich Gazda

Beňo písal samizdaty, tzv. klepanice, a neskôr ich vydával aj cez Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme pod pseudonymami Jean Dubois alebo Silvester Bajan. 

Takto publikoval svoje známe diela Deň čo deň alebo Hovor, Pane, tvoj sluha počúva. „Meditovali sme ich, keď som v roku 1987 spoznal saleziánov. Prvá kniha, ktorú mi dali na meditáciu, bola Deň čo deň. Nevedel som, že existuje nejaký Beňo, ale toto som každý deň meditoval, takže ten vplyv bol stále stupňujúci, ale po iných linkách, nie osobne. Aj formačná literatúra, ktorú dávali študovať tajným novicom, bola z veľkej časti od Beňa,“ ozrejmuje don Timko. 

Súčasný šéf provincie vraví, že v tom čase Beňa prirovnávali k svätému Pavlovi, ktorý ide k pohanom so zápalom ako moderný a revolučný, kým vtedajší provinciál Bokor bol skôr ako svätý Peter, zdôrazňoval opatrnosť.

Vo vzťahu medzi Beňom a saleziánmi bol zlomový rok 1968. Vtedy prišiel na Slovensko po takmer 20 rokoch regionál, teda salezián, ktorý je poverený hlavným predstaveným a je zodpovedný za určitý región saleziánskej kongregácie vo svete.

Napätie medzi Beňom a provinciálom Dermekom 

„Naši bratia boli od roku 1950 do roku 1968 úplne odrezaní od Ríma. Sem-tam sa podarilo dostať nejaký list alebo zreferovať situáciu, ale obojstranná komunikácia nefungovala. Regionál prišiel ako hosť do kúpeľov v Piešťanoch. Ráno chodil na procedúry a poobede vizitoval našu provinciu a stretával sa s bratmi,“ objasňuje toto obdobie Timko.

V tom čase už bol 18 rokov provinciálom spomínaný don Bokor, no saleziánske štruktúry veľmi nefungovali. Hlavný predstavený z Ríma preto na základe informácií, ktoré mu zo Slovenska priniesol regionál, menoval nového provinciála a provinciálnu radu. Urobili to „zašifrovane“ cez pohľadnicu, ktorá prišla z Ríma po vizitácii na Slovensku.

„Aby to bolo bezpečné, regionál povedal, že rozhodnutie hlavného predstaveného im pošlú na klasickej pohľadnici, na ktorej bude uvedené, že pozdravujú menovite toho a toho. Mená boli tri a boli napísané v presnom poradí – prvý je provinciál, druhý je vikár provinciála a tretí provinciálny ekonóm. Ostatných radcov si ešte doplnil nový provinciál, ktorým sa stal Andrej Dermek.“ 

Dermek vedel, aký má Beňo vplyv, a mal dilemu, či ho má menovať do provinciálnej rady, pretože si uvedomoval, že v niektorých veciach je kontroverzný.

Rozhodol sa, že ho zoberie, a Beňo sa tak na desať rokov dostal do provinciálnej rady, kde mal silný vplyv.

Od roku 1968 do roku 1978 mal don Beňo na starosti formáciu nových spolubratov. „Lenže veľmi skoro nastali v provinciálnej rade pnutia. Dermek bol strážca charizmy, hovoril, že saleziáni sú tu pre mladých,“ opisuje Timko.

Beňo sa však dopracoval k presvedčeniu, že keď komunizmus nedovoľuje saleziánom priamo pracovať s mladými, lebo ide po nich Štátna bezpečnosť, tak sa treba venovať rodinám, keďže mladí sú v rodinách.

„Majme vplyv na rodiny a rodiny budú vychovávať dobrých mladých. Toto bola jeho koncepcia, ktorá sa Andrejovi Dermekovi nepozdávala,“ hovorí don Timko. Ján Beňo mal pritom vždy lepšie výsledky ako všetci, ktorí robili s mladými všelijako po skupinkách. „Niečo sa im darilo, ale išlo to ťažko, a keď to porovnávali, tak v apoštoláte bol Beňo úspešnejší, čím si získaval veľké sympatie bratov.“

Rozdiel medzi Dermekom a Beňom bol aj vo vzdelaní a rozhľade. Ľudia, ktorí chodili na duchovné sprevádzanie k Dermekovi a potom k Beňovi alebo naopak, vnímali rozdiel. Andrej Dermek dával slobodu. Ján Beňo zasa – zjednodušene povedané – hovoril, že hlavu nepotrebuješ, tu rozhodnem ja za teba, a to aj v duchovnej oblasti. V prípade Beňa to bol „guru“ štýl, nemal konkurenciu, pri ktorej by sa obrusoval.

Don Scrivo Gaetano, ktorý bol vikárom hlavného predstaveného v 80. rokoch, na snímke počas návštevy Slovenska. Zľava saleziáni Pivarník, Sobota, Beňo, Dermek, Gaetano, Kaiser, Izakovič, Urban. Foto: Saleziáni dona Bosca

Beňo bol podľa Timka dosť ovplyvnený istým protestantským biblistom, odtiaľ zrejme pramenil aj antropologický pesimizmus, ktorý je typický pre niektorých členov hnutia Nazaret. Príkladom je Beňova kniha s názvom Jeho ruka, dlaň a päsť. 

Mimochodom, v tom čase to boli práve Dermek a Beňo, ktorí zo slovenských saleziánov najviac publikovali. Niektoré Dermekove publikácie možno považovať aj za „reakcie“ na tvrdenia v Beňových knihách. Pnutia medzi nimi sa teda prejavili aj v literatúre. 

Zaujímavý postreh sa zachoval vo svedectve saleziána Antona Hlinku z 90. rokov, kde o donovi Beňovi napísal slová: „Škoda, že tento človek nemal možnosť skvalitniť svoje štúdiá.“ Hlinka teda vnímal Beňa ako študijný samorast. Podľa neho bol síce Beňo nadaný (don Ernest Macák ho učil francúzštinu, chémiu a latinčinu), ale nedostalo sa mu vzdelania na vyššej úrovni.

Zásah v roku 1978

V roku 1974 sa rozhodovalo, kto bude po Dermekovi ďalší provinciál, a Beňo bol veľmi horúci kandidát. V tom období však napätie medzi ním a Dermekom vrcholilo. Dokonca sa v rokoch 1972 až 1974 prestala stretávať provinciálna rada. Niektorí bratia stáli za jedným, ďalší za druhým.

Predstavení napokon v roku 1974 potvrdili na ďalších šesť rokov v úlohe provinciála Andreja Dermeka, ktorý túto službu vykonával napokon ešte sedem rokov, lebo rok nevedeli nájsť jeho nástupcu.

Dermek napokon o štyri roky po svojom znovuzvolení voči Beňovi zasiahol. „V tom čase sa rozšírili saleziáni aj v rámci podzemnej cirkvi, začal sa posilňovať východ, objavili sa v reholi ďalšie silné mená, ktoré začali rozbiehať apoštolát už priamo s deťmi a mladými, a Beňo išiel stále svojou cestou,“ opisuje Timko. 

Ján Beňo bol odizolovaný od iných skupín podzemnej cirkvi. Jednak to bolo jeho iným štýlom, ale išlo aj o bezpečnosť. Aj saleziáni v tom čase mali medzi sebou minimálne kontakty.

Čo sa teda odohralo v roku 1978 medzi Dermekom a Beňom? 

Beňo bol v tom čase stále zodpovedný za formáciu v saleziánskej reholi. Vo formačnej komisii však boli aj iní saleziáni plus provinciálna rada a spolu rozhodovali, koho pripustia k rehoľným sľubom a koho nie. 

„Tam sa don Beňo vyhradil v zmysle, že keď toho a toho nepustíte k sľubom, dám demisiu ako formátor. Či už pre toto, alebo pre iné, don Dermek sa rozhodol, že Beňa odstaví z formácie,“ približuje Timko.

Nahrala tomu aj ďalšia návšteva vikára hlavného predstaveného v roku 1979. Riešila sa otázka, či sa má provincia uberať cestou, akú presadzuje Dermek alebo Beňo. „Vikár hlavného predstaveného povedal, že to, čo robí Beňo, je síce pekné, ale my sme saleziáni, takže ideme podľa Dermeka. Nezrušil ani jedného, ani druhého, ale povedal, že naša línia je byť s mladými a rodinky nie sú naša priorita.“

Pokusy vo formácii: ženy aj zmiešaná komunita v byte

Prečo bolo pre saleziánov citlivé, že Beňo mal na starosti práve nových rehoľníkov? 

Beňo totiž aj počas formácie presadzoval ideu, že sa „nejde“ k mladým, ale k rodinám. Vnášal do formácie aj zaujímavé prvky, no niektoré veci boli pre spolubratov až poburujúce. Prizýval totiž do formácie ženy. 

„Boli na formačných stretnutiach, oťukávali bratov a potom hovorili Beňovi, či sa hodí tento za saleziána alebo nie. Nemáme pritom v stanovách, že má byť pri formácii niekto zvonka. Saleziánov formujú saleziáni,“ zdôrazňuje provinciál Timko.

Ján Beňo dokonca pod vplyvom koncilu a obnovy rehoľného života vytvoril zmiešanú komunitu v Ružomberku, kde dal dvoch alebo troch spolubratov na jeden byt s dvoma či troma ženami. Všetci boli zasvätení, no fungovalo to krátko. „Mnohí bratia proti tomu protestovali a hovorili, že my už nie sme saleziáni, to už vytvárame niečo iné,“ vraví don Timko.

Beňovi zároveň vyčítali, že mladým bratom zakazoval stretávať sa so staršími spolubratmi.

V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch už bola prvá a druhá generácia saleziánov starí kňazi. Stretávali sa na pohreboch alebo na duchovných obnovách, na tzv. teritoriálnych komunitách. Po obnove nasledoval obed, nalialo sa víno, porozprávali, pospomínali. Väčšinou to boli farári alebo tajní kňazi.

„Beňo tvrdil, že toto nie sú saleziáni, a nechcel, aby sa mladí od nich nakazili duchom spomínania alebo niečím negatívnym. Starší spolubratia to ťažko znášali. Išlo o generáciu formovanú pred rokom 1950, mnohí boli v Taliansku, mali doktoráty, ich vzdelanie a pripravenosť však nebola využitá,“ hodnotí Timko.

Beňo si medzitým vytvoril okolo seba skupinky, kde neboli saleziáni, ale mladí, študenti v diecéznom seminári alebo tajní bohoslovci, teda boli to ľudia mimo saleziánskych štruktúr. Títo dali zárodok budúcemu hnutiu Nazaret.

Toto všetko boli dôvody, pre ktoré saleziáni nechceli, aby Beňo pokračoval vo formovaní mladých bratov. Dermek ho teda odstavil a formáciu prevzal na seba.

Don Andrej Dermek, ktorý bol provinciálom od roku 1968 do roku 1981. Foto: Saleziáni dona Bosca

Napokon sa Beňo provinciálom nestal ani v roku 1981, keď zvolili do čela provincie farára v Dolnej Súči Jozefa Kaisera. V spore Dermek – Beňo bol neutrálny. Nepatril ani k starej garnitúre, ale ani k podzemnej cirkvi.

Peter Timko hovorí, že od roku 1981 začal Beňo strácať priamy vplyv na saleziánov, no mal ho cez tých, ktorí ho navštevovali. „Bol stále regulárny salezián a nikto nikomu nezakázal chodiť za Beňom. Na druhej strane už nebol vo formácii. Jeho vplyv pokračoval cez literatúru a jeho tvorbu a práve v osemdesiatych rokoch začal veľmi silno budovať paralelnú štruktúru.“

Odlišné „starosti“ saleziánov v 90. rokoch

Súčasným predstaveným saleziánov kladieme ďalšiu otázku: Nikdy nebol zo strany rehole dôvod zasiahnuť voči Beňovi ráznejším spôsobom?

„Zrejme v niektorých otázkach mohli byť konfrontácie silné, ale je pravda, že k radikálnemu kroku nedošlo,“ reagujú don Timko a jeho vikár don Jacko. Poukazujú pritom na skutočnosť, že sú spísané a uchované dôvody, prečo hnutiu Nazaret nebolo dovolené zaradiť sa do saleziánskej rodiny. Tieto dôvody odoslala do Ríma provinciálna rada saleziánov zo Slovenska.

K tvrdšiemu zakročeniu voči Beňovi neprišlo podľa Timka zrejme aj preto, že najmä v 90. rokoch bol jeho vplyv na saleziánov dosť silný a celkovo aj počet saleziánov, ktorí mu boli blízki – hoci neboli členovia hnutia –, bol veľký a prirodzene mali títo saleziáni aj vplyv v provincii.

Deväťdesiate roky boli príznačné rozmachom, nadšením, na Slovensku bolo saleziánov okolo 170, s mnohými novými povolaniami. Budovanie zatienilo kontroverzný profil hnutia Nazaret a Beňa samotného.

„Nikto vážne neriešil Beňa, saleziáni mali totiž v tom čase úplne iné problémy než beňovcov,“ upozorňuje súčasný provinciál a upriamuje pozornosť na to, že v tom období sa na Slovensko vrátili saleziáni, ktorí odišli počas totality do zahraničia.

Po návrate mali tendenciu budovať veci tak, ako si ich pamätali pred rokom 1950. Lenže doma už bola silná skupina okolo 70 bratov, ktorí boli vyformovaní od roku 1953 do 1989. Niektorí po Nežnej revolúcii aj odišli z rehole, lebo si nevedeli predstaviť fungovať inak než dovtedy, keď žili v bytoch a popri civilnom zamestnaní mali tajné omše a stretnutia.

„Riešil sa stret medzi totalitnou generáciou a tými, čo boli v exile,“ uzatvára túto periódu don Timko.

Beňov vplyv pretrvával aj po páde totality

Don Timko a don Jacko priznávajú, že Beňov vplyv zanechal na mnohých členoch rehole stopy.

„Dosť veľa bratov, ktorí boli silno ovplyvnení hnutím, malo neskôr psychické problémy, dokonca niektorí museli brať aj lieky,“ hovorí provinciálny predstavený a spomína ďalšie faktory ako zväzovanie svedomia, malá sloboda, rigidné a úzkoprsé vnímanie vzťahu s Bohom a podobne.

„Niektoré praktiky vykazovali silné známky manipulácie a neraz viedli k lámaniu charakteru, čo by sme súčasným slovníkom mohli nazvať aj zneužívaním duchovnej moci,“ dopĺňa don Jacko.

Keď je reč o vplyve Beňa na formáciu budúcich saleziánov, treba si uvedomiť, že všetci magistri novicov, ktorí pôsobili za totality, boli silno ovplyvnení Beňom.

Don Peter Timko sa ocitol v noviciáte po páde totality, a to práve v čase, keď tam ako magister novicov pôsobil posledný rok jeden zo žiakov Jána Beňa. Ďalší magistri novicov už neboli priamymi žiakmi dona Beňa, ale takpovediac „sekundárni“, čiže žiaci Beňových žiakov.

Peter Timko pôsobil v 90. rokoch ako asistent magistra novicov, ktorý mal podľa neho zaužívané „beňovecké“ prvky, napríklad tzv. negatívny krst.

Ten spočíval v tom, že novici s formátormi sedeli v kruhu a toto spoločenstvo novicovi pred všetkými povedalo, čo je na ňom zlé. „Avšak spomínali sa iba negatívne veci, ako ťa ja vidím, a išlo sa dokola,“ spomína si don Timko na praktiku typickú pre beňovcov, s ktorou sa stretol v saleziánskom noviciáte. 

Slovenskej provincii podľa neho veľmi pomohlo, keď začali posielať mladíkov na štúdium a formáciu do zahraničia.

Provinciál slovenských saleziánov don Peter Timko. Foto: Postoj/Pavol Rábara

„Z noviciátu som išiel rovno do Talianska, bol to riadny preplesk, dva svety. Až tam som si uvedomil mnohé veci, pritom magistra som v noviciáte uznával, no nevedel som, že je beňovec,“ spomína si Timko.

Povedomie o súvise hnutia Nazaret so saleziánmi bolo v cirkvi známe najmä po totalite.

Peter Jacko pripomína, že mladí saleziáni, ktorí študovali teológiu v Banskej Bystrici alebo v bratislavskej Dúbravke, často počúvali od svojich spolužiakov bohoslovcov, že sú beňovci.

Pritom to platilo skôr naopak, niektorí kňazi ako učitelia a formátori v seminároch boli Beňovi odchovanci, lebo on ovplyvnil aj mnohých diecéznych kňazov a po diecéznej linke sa hnutie rozšírilo ešte viac než v saleziánskych kruhoch.

Napokon, aj dnes sú lídrami hnutia diecézni kňazi, nie saleziáni.

Postava vhodná do mozaiky výročia?

Saleziáni si tento rok pripomínajú sto rokov od svojho príchodu na Slovensko, oslavy vyvrcholia v septembri v Šaštíne. V rámci prípravy promujú každý mesiac nejakú osobnosť zo saleziánskej rodiny a zaradili medzi ne aj Jána Beňa.

Vedenie provincie to obhajuje.

„Musí tam byť. Je súčasťou našich dejín, s ktorými sa musíme vyrovnať, ináč by sme išli v duchu ,cancel culture‘ (kultúra rušenia), o ktorej hovorí aj pápež František, že núti popierať históriu alebo prepisovať ju podľa dnešných nám vyhovujúcich kategórií. Don Beňo, bez ohľadu na kontroverzie s ním spájané, bol kľúčový v dejinách saleziánov na Slovensku,“ argumentuje don Peter Jacko.

Bývalí členovia hnutia NazaretNemohla som byť pekné dievča. Mobil mi vzali a plavecký zakázali. Boli sme ako vo väzení

Imrich Gazda

Ďalší dôvod, prečo Beňo patrí do mozaiky „sto rokov saleziánov na Slovensku“, spočíva podľa neho v tom, že ide aj o príležitosť slobodne jeho postavu hodnotiť a tak sa vyrovnávať s minulosťou. „Nechceme si zatvárať oči pred našou minulosťou. Akí sme dnes, v dobrom aj zlom, ovplyvnili rôzni ľudia, medzi nimi aj don Beňo,“ konštatuje.

Ako sa teda k nemu postaviť dnes?

Vzťah saleziánov k hnutiu Nazaret nie je v súčasnosti z formálnej stránky žiadny. „Okrem toho, že sme im poskytli autorské práva na Beňove diela, nemáme s nimi nič, nie sú zložkou saleziánskej rodiny,“ prízvukuje don Peter Timko.

Podľa jeho slov sa saleziáni v rokoch 1978 a 1979 dištancovali od dona Beňa a všetky ostatné vplyvy boli už nepriame.

A ako by sa súčasné vedenie saleziánov postavilo k prípadnému návrhu na blahorečenie dona Beňa? Táto myšlienka sa totiž objavuje na webovej stránke hnutia Nazaret. Pritom platí, že proces beatifikácie môže začať len diecéza alebo rehoľa.

„Náš postoj by bol negatívny,“ komentuje Timko hypotetickú situáciu, ak by za ním prišli predstavitelia hnutia a žiadali spoluprácu v procese blahorečenia.

Podľa odhadov dona Timka aktívne sympatizuje s hnutím Nazaret okolo sedem saleziánov, ale neformálne, navštívia sa, zavolajú si a podobne. V kňazskom združení Nazaret ako člen nie je podľa jeho informácií žiaden salezián a zrejme ani nikdy nebol.

Pokiaľ ide o účasť niektorých saleziánov na oficiálnych aktivitách hnutia Nazaret, v niektorých prípadoch išlo o odpoveď na pozvánku. „Mali nejaké výročie, dostali sme ako saleziáni od nich pozvánku, tak som ako provinciál vyslal na ich podujatie nášho spolubrata, nič viac za tým hľadať netreba,“ vysvetľuje Peter Timko.

V otázke dištancovania sa od hnutia Nazaret majú vedúci saleziáni jasno. „Tým, že ich naši predstavení v Ríme nezaradili do saleziánskej rodiny, bol jasný signál, že nejde o našu spiritualitu,“ uzatvára provinciál don Timko.

Svoje svedectvá, podnety a pripomienky k téme môžete zasielať na emailovú adresu svetkrestanstva@postoj.sk.