Salezián z Damasku Padajú na nás úlomky z rakiet, ľudia sa boja, aby sa konflikt nedostal aj k nám do Sýrie

Don Edwar Gobran, SDB, sa narodil vo Švajčiarsku (1988), má egyptského otca a sýrsko-libanonské korene po matke. Detstvo prežil v Sýrii. Je direktorom (predstaveným) saleziánskej komunity v Damasku a v rámci saleziánov aj delegátom pre Blízky východ.

Na Slovensko prišiel v rámci saleziánskej kampane Tehlička 2026 pre Sýriu, ktorá je spojená so zbierkou pre mladých a ich rodiny v Sýrii.

Keď Izrael a Spojené štáty zaútočili v sobotu 28. februára ráno na Irán, boli ste už na Slovensku. Čo ste vtedy prežívali?

Byť nablízku mojim ľuďom je pre mňa veľmi dôležité. Pre nich to tiež veľa znamená. V niečom sa to podobá odlúčeniu otca od svojich detí.

Prvé dve noci som nemohol dobre spať. Dostal som telefonát s otázkou, čo máme urobiť s naším centrom. Zatvoríme ho alebo nie? Damask leží medzi Izraelom a Iránom, takže nad nami lietajú rakety a po ich zneškodnení padajú trosky a úlomky.

Už je to viac ako rok od pádu Asadovho režimu v Sýrii a teraz je vojna blízko vás.

Presne to si hovoria ľudia v Sýrii. V istom momente máme pocit, že sme ako-tak stabilizovaní, a potom sa zas niečo stane. Je to ako byť v hmle. Niečo vidíme, niečo nie.

Čo hovoria Sýrčania na aktuálny konflikt?

Vnímajú to ako ďalšiu skúšku. Prirovnal by som to k striedaniu ročných období, keď je jar, potom príde leto a podobne. Všetko má svoje tempo. Lenže v tomto prípade je to, akoby bolo trochu leto, ale aj trochu zima. Cítime veľkú nestabilitu.

No hoci sa vojna nedostane možno priamo k nám, aj tak má vplyv. Je problém s dostupnosťou pohonných hmôt, ceny elektriny a plynu išli hore. Mnohí sú na benzínkach, obávajú sa, že nebude paliva. Takže zostávame v neistote.

Sestra, ktorá riadi nemocnicu v SýriiĽudia tu žijú v strachu. Mojou misiou je ukázať im, že aspoň Boha sa nemusia báť

Lukáš Kekelák

Ako ste na tom vy saleziáni? Čo to pre vás znamená?

Stále sme vo fáze, že sa snažíme stabilizovať a obnoviť svoje programy. Sme prepojení so svetom, svoje aktivity organizujeme vďaka zahraničnej pomoci. Na druhej strane nemôžeme sedieť so založenými rukami, keď sa niečo stane.

Keď mladí panikária, je to problém, a aj keď počujú niečo vzdialené, vyvoláva to v nich traumu.

Saleziáni pôsobia aj v Libanone. Dostal som teraz, ako som na Slovensku, telefonát o tretej v noci od jednej rodiny z juhu Libanonu, ktorá predtým bývalá u nás ako vysídlená.

S čím vám volali?

Pýtali sa, čo majú teraz robiť. Aktuálne sa nachádzajú v našom dome v Libanone. Ako saleziáni sme na Blízkom východe veľmi prepojení.

V Damasku máme tri diela, ktorých som direktorom. V jednom centre sa venujeme zhruba 1 400 mladým ľuďom, učíme katechizmus, robíme šport a podobne. Máme tiež psychologičku, ktorá sa venuje mladým aj ich rodičom.

Ďalšie centrum sa nachádza v Džaramáná, čo je periféria Damasku. Máme tam vzdelávacie centrum, študovne, kde mladí nájdu elektrinu a kúrenie, ak ich nemajú doma.

Je to tiež miesto pre vysídlené rodiny, ktoré utiekli zo Suvajdy. (Mesto na juhu Sýrie obývané najmä drúzmi s významnou kresťanskou menšinou. Nedávno bolo centrom ozbrojených stretov, pozn.)

Robíme aj rýchlokurzy, ponúkame odbory elektrikár, ale i jazyky, hlavne angličtinu, jednoducho to, čo pomôže nájsť si prácu. Máme aj centrum spirituality na duchovné cvičenia a obnovy. Toto všetko funguje, povedal by som, vďaka mysterióznemu pôsobeniu Boha.

Koľkí ste?

Traja rehoľníci. Jeden 93-ročný, druhý 72-ročný a ja, 38-ročný. Oni dvaja, samozrejme, už nemajú silu vykonávať administratívu. Takže intenzívne spolupracujeme s laikmi ako pravá cirkev. U nás nehrozí klerikalizmus. (Úsmev.)

Sme komunita. Ľudia majú u nás od cirkvi očakávanie, často si myslia, že cirkev musí spraviť všetko.

Don Edwar Gobran, SDB. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Rozhovor nahrávame v utorok. Vaše centrum v Damasku je teraz zatvorené?

Nie, teraz už nie. Zatvorili sme ho len na prvé dni, keď sa začali útoky. Dnes je pre väčšie deti otvorené. Môžu tam prísť s rodičmi. Nechceme úplne zatvoriť dvere, ale umožniť mladým prístup aspoň s rodičmi.

Videl som totiž na vlastné oči, aké to je, keď majú malé deti paniku. Pamätáte si výbuch v kostole v Damasku?

Ten z júna 2025, keď v kostole Gréckej pravoslávnej cirkvi zahynulo 25 ľudí?

Áno. V ten deň som bol svedkom niečoho ťaživého. Práve sme pripravovali letné akcie pre deti a mladých. Boli plní života a energie, začalo sa leto, veľmi sa tešili.

V tú nedeľu sme už mali pripravených animátorov, na múr sme umiestnili plagát s témou toho ročníka letného tábora. Všetko bolo pripravené.

Zrazu v jednom momente sa všetka táto radosť, celá scéna prudko zmenila.

Bolo nás 300 ľudí, deti a mladí k nám mali chodiť v autobusoch. Správu o výbuchu mi oznámil jeden mladý, keď som bol pri oltári. Nevedel som, ako zareagujú ostatní. Nastalo úplné ticho. Potom niektorí začali omdlievať. Zostali sme s nimi dlhšie, a keď sme zistili, že ulice sú voľné, odprevadili sme ich domov.

Ono je to tak, že keď sa pozriete na týchto našich mladých na sociálnych sieťach, vyzerajú plní radosti a života, ale za touto tvárou, vo vnútri, je enormná krehkosť.

Živia v sebe nádej?

Áno, ale nie nádej v tom zmysle, že sa niečo zmení zvonku, ale nádej v tom, že ťa mám rád, že sa majú medzi sebou radi. Teraz cez pôst sa niektorí z nich rozhodli pomáhať sirotám.

Mních Džihád a biskup Mourad, ktorého väznil Islamský štátV Sýrii dnes na Boha nikto nemyslí, my však spolu s Bohom čakáme na mier

Pavol RábaraLukáš Kekelák

Vráťme sa teraz k aktuálnemu konfliktu. Čo prežívajú ľudia?

Momentálne síce nie sme vo vojne, ale je tu strach, lebo sme uprostred útokov. A hoci sa neorientujem v politike, myslím si, že keď sa bude chcieť Irán pomstiť, môže sa pomstiť aj Sýrii.

Myslíte? Irán u vás nemá veľké sympatie aj pre svoju intervenciu z roku 2013, vďaka ktorej sa Asad udržal pri moci ďalšie desaťročie.

Presne tak. Máme prezidenta al-Šaru, podľa môjho názoru to býva tak, že keď sa dostanete k funkcii, funkcia sa vám zapáči.

Na jednej strane je tu otvorenosť svetu, na druhej strane všetci tí ľudia, ktorí mu pomohli dostať sa na toto miesto. Nemôže ich vyhodiť, ale zároveň nechce stratiť pozíciu. Takže vytvára akúsi rovnováhu. Snaží sa síce ukazovať dobré vzťahy s kresťanmi, no zároveň nie všetky časti Sýrie sú pod kontrolou vlády.

Takže keď sa vrátim k vašej otázke a pocitom v Sýrii, obava ľudí spočíva v tom, že ak bude napadnutý al-Šara, nastane občianska vojna. Ak platí, že je mužom Ameriky, môže byť ohrozený.

Pretože bez ohľadu na to, ako on funguje, bez neho by nastala dosť zložitá situácia, pri ktorej by bolo ťažké povedať, čo je menšie zlo. Bola by to ďalšia destabilizácia.

Myslím, že situácia v Sýrii si žiada ešte čas. Máme dobré vzťahy s moslimami, sú to naši susedia, dobrí ľudia. Úplne iná vec sú fanatici.

Vy osobne veríte al-Šarovi?

Som kdesi uprostred. Nemôžem o ňom hovoriť len v dobrom, lebo časť nášho prostredia s ním trpí. No zo strany niektorých vládnych činiteľov vidno snahu mať s nami dobré vzťahy. Neviem, či je to len naoko, aby sa zapáčili v zahraničí, alebo aké sú ich skutočné zámery.

Don Edwar Gobran, SDB. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Máte saleziánske komunity aj v Libanone. Ako to vyzerá tam?

V Bejrúte máme školu pre utečencov z Iraku. Po izraelských útokoch na Hizballáh na juhu krajiny sú opäť mnohí vysídlení. Niektorí utekajú v rámci Libanonu severnejšie, napríklad do Byblosu.

Myslíte si, že iránsky režim padne? Donald Trump vyzval iránsky ľud, aby prevzal moc, no nedávno ich strieľali na ulici. To sa ľahko povie…

Presne. Pokiaľ ide o vývoj v Iráne, priznám sa, neviem, čo mám čakať.

Keď vidíme dôsledky týchto krokov, v prvom rade sa zdá, že oslabujú Irán, počnúc Hizballáhom. Potom padol Asad. Teraz zásah priamo v Iráne. Určite z toho vyplynie nejaké ponaučenie. Veľká lekcia pre Irán. Bude veľmi zranený, čo môže v budúcnosti priniesť „ohňostroj“.

Treba však povedať, že naša nádej nespočíva v politike, ale v Pánovi. A podstatné je, či sa navzájom máme radi.

Kedy sa vraciate domov?

V piatok 6. marca. Mal som ísť do Svätej zeme, ale to teraz nie je možné. Takže uvidím, či sa dostanem do Damasku priamo z Libanonu, kam smerujem. Keď sa mi to nepodarí, zostanem nejaký čas v našej komunite v Libanone. Aj miestnym treba byť teraz nablízku.